Bratislava v pohybu: Jo Strømgren Kompani

Skrátka Tam 

Festival Bratislava v pohybe uviedol v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava pozoruhodné predstavenie z Nórska – Jo Strømgren Kompani – pod názvom  There. Obsah pojednáva o štyroch disidentoch (zrejme aj umelcoch) z rozpadnutého Sovietskeho zväzu uviaznutých v pásme medzi Východom a Západom. Už nie sú doma a ešte nie sú  tam, kde nikdy doma nebudú. Nostalgia, poruchy psychiky a zúfalé sociálne pomery majú ďaleko od harmonickej atmosféry. Ostáva základná otázka – majú pokračovať do neznáma alebo sa majú vrátiť späť tam, kde všetko poznajú? Nosná je dilema opustenia toho, čo je nevyhovujúce, skľučujúce, ubíjajúce a zároveň prispôsobenia sa niečomu novému, nepoznanému, možno aj nebezpečnému a predovšetkým rizikovému. Čo ak neuspejú, čo ak to nepôjde, zlyhajú, nedokážu žiť v nových podmienkach, v nových pravidlách, čo ak to poznané, staré (aj keď úplne na nič) je predsa len bezpečnejšie, istejšie, „zrozumitelnejšie“ (aj keď často nelogické)? Dokážu sa rozhodnúť, stáť si za svojou voľbou, brať na seba zodpovednosť za svoje činy, dokážu naložiť s náhlou slobodou?There malo premiéru v roku 2001 a odvtedy uviedlo po celom svete viac ako sto repríz, ktoré dokázali, že táto téma je relevantná pre všetky kultúry a regióny. Zjavne problém esenciálnej pochybnosti je a bude univerzálny. „There je Východná Európa. There predstavuje Rusko, ktorému sa nedá porozumieť s logikou.” (Republica, Latvia) tvrdí bulletin. Bratislava je údajne prvá, ktorá toto predstavenie privítala v rámci európskeho turné.

Na scéne sú situované veľké prepravné debne (boxy), ktoré sa pri veľkom sťahovaní nakladajú na vlak, alebo loď. Dvaja muži v zánovných oblekoch stoja s pátosom v tvári na javisku ešte predtým, než do hľadiska vstúpia diváci. Na začiatku predstavenia sa k nim pridáva ďalší. Zatiaľ je to len o minimálnom pohybe a skôr akustických zvukoch akéhosi zúfalého škriekania jedného z nich.Psychické poruchy z opustenia vlastnej krajiny nadobúdajú väčší rozmer v kombinácii s ostatnými „utečencami“. Z jednej debny vyťahujú svoj starý gauč, z druhej kreslo, rádio, ktoré šuští a správy z neho počuť len v útržkoch. Rádio je jediný kontakt s vonkajším svetom, ale signál je tak zlý, že sa napokon aj tak dozvedajú z neho len chrčiace fragmenty, vlastne nič. Ďalšia debna skrýva prekvapenie, je v nej rad ďalších, menších a menších zámerne evokujúcich systém matriošky, ako tiež akúsi nostalgickú spomienku na domov. V poslednej škatuli sa nájde saxofón, v ďalšom púzdre tuba.Najzáhadnejšia je posledná debna, z ktorej napokon vypadne skrčený čierny pasažier. Traja muži sa ho pokúšajú narovnať, natiahnuť a táto hra s naťahovaním údov, ktoré akoby mal tanečník na strune (vždy po natiahnutí sa vráti noha, alebo ruka do pôvodnej skrčenej a kŕčovitej polohy) je mimoriadne vtipná. Nie je to však len vtip, je to metafora o tom, ako sa zo svojho kŕču, na ktorý je zvyknutý, vlastne nechce oslobodiť. Rovnako stále a opakovane hľadá „svoju“ debnu, do ktorej by sa strčil, do ktorej by sa vrátil (ergo domov, do ktorého by sa vrátil). Nástojčivosť tejto túžby je vygradovaná – chce sa strčiť aj do tej najmenšej debny, do ktorej sa logicky nezmestí, ale zároveň ju ťažko opúšťa.Nórske divadlo krásne lavíruje medzi metaforicky vymyslenými humornými sekvenciami, ktoré v konečnom dôsledku dokumentujú drámu prežitého. There je divadlo pohybové (hoci spočiatku si tanečný pohyb až tak neužijeme), je to divadlo z časti aj činoherné (postavy medzi sebou komunikujú akýmsi indiferentným neartikulovaným jazykom – napodobenina ruštiny s nórskymi vstupmi, objaví sa z nemčiny časté „lauf“ – „bež, utekaj“, z ktorého nabehnú zimomriavky), je to divadlo aj pantomímy a animácie (hoci nie klasickej) výsostne založené na výraze, očnom kontakte, aj minimalistických výpovedných gestách. A napokon sa aj  kvalitne tancuje s veľkými gestami, pružnými pažami, dvíhačkami, skokmi (na pomedzí markírovania klasického baletu) tiež asi ako spomienky na Rusko. „Balet“ vystrieda dravá Kalinka i hrdinské spevy plné pátosu a skrytého ruského bôľu.Hudba tu má svoje špecifické miesto, profiluje nálady, vytvára atmosféru spolu so zvukmi. There je viac menej o nostalgickom spomínaní na svoj domov v rôznych podobách, na fragmenty, ktoré sú od človeka neodlučiteľné a pripomínajú mu blízkosť prostredia, v ktorom vyrastal, kam patrí, ale kam na druhej strane patriť nechce, lebo sa nedá v tejto domovine dôstojne žiť. Tieto ruské (aj sovietske) vstupy vystrieda sem – tam „americké lákadlo“ tónov rock and rollu – to je budúcnosť, to je vyhliadka na lepšie časy, to je vízia čohosi možno (dúfajme) lepšieho. Možno. Zaznejú aj nástroje vytiahnuté z debien, jazzík, blues, clivé melódie. Tie spoja spomienku a budúcu víziu v jedno. Nie je tu zadefinovaná konkrétna vojna, konkrétna revolúcia, konkrétna vzbura, z ktorej treba zutekať, ale skôr politika, režim, spoločenské pomery, v ktorých sa nedá dôstojne a šťastne žiť.Na záver zaznie pískanie vlaku, muži naložia imaginárne debny na seba, vyskočia si na ne a v sliepňavom svetle za zvukov saxofónu sa vezú, cestujú, kníšu sa v rytme vlakových kolies kamsi do diaľav, do neznáma, ďaleko od rodnej zeme. Tento záverečný výjav má divadelný, aj filmový výraz je plný smútku, bôľu, a hoci má sľubovať lepší začiatok a pozitívnu životnú zmenu, nie je v ňom ani štipky radosti. Je to bolestný obraz skutočnosti o tom, že človek sa síce rozhodne opustiť svoju krajinu dobrovoľne, ale viac menej pod nátlakom nemožných podmienok. Je to o tom, že vlastne ani odísť nechce, ale musí (hoci ho k tomu nikto priamo nenúti). Je to o pochybnostiach, či je správne uniknúť a o pochybnostiach, či to inde bude lepšie. Nie je to obraz len štyroch disidentov z rozpadnutého Sovietskeho zväzu, je to obraz všetkých emigrantov na celom svete, ktorí z tých, alebo oných dôvodov opúšťajú miesta, kde sa narodili, vyrastali a žili.Štyria muži sú odetí do zánovných oblekov, na chvíľu odhodia košele (jeden nohavice) aby sa v teplom svetle, ktoré oblizuje ich telá ocitli v akejsi snovej vízii. Ale vskutku sa v ich odeve zračí zlá sociálna situácia. Sú to muži v zrelom veku, trochu zanedbaní, majú narastené brady, dlhé vlasy, zámerne nám nemajú byť na prvý pohľad sympatickí. Svojim tancom, herectvom a predovšetkým svojim sarkastickým, niekedy čiernym (dovolím si tvrdiť typicky severským) humorom nás dostanú od smiechu až po smútok, od rehotu až po žiaľ.There , alebo ak chcete po slovensky Tam je výstižný názov miesta, ktoré opúšťajú, ale aj miesta na určenie Východnej Európy, ktorá sa môže globalizovať ako len chce, ale ostane asi vždy pre ostatných na Západe miestom Tam.

Nórska skupina Jo Strømgren Kompani vyzerala spočiatku nenápadne, možno aj nemotivačne a napokon predviedla spontánne, prirodzené, vtipné a pritom nostalgické divadlo, kde suverénne  skĺbila dohromady herectvo, verbálny prejav, tanec, hudbu a silnú tému, ktorá sa viac-menej dotýka každého z nás, zvlášť nás, ktorí pre ostatných svojim spôsobom žijeme stále Tam. Poznanie, že niekedy sme nútení odísť z domova a nikde inde už nikdy nebudeme tak celkom doma je emócia, ktorá vzbudzuje rozpaky, pochybnosti a žiaľ (aj pri všetkej úcte ku globalizácii). Nóri priniesli na Slovensko tragikomický obrázok trpkej skutočnosti (ako to len oni vedia) so sarkastickým humorom, na ktorom sme sa síce smiali, ale vskutku viac bolel. There zadefinovalo takmer civilným spôsobom v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava silnú emóciu, ktorá bola v prvom pláne úsmevná, ale jej nostalgický kŕč sme si odniesli so sebou do najbližšej putiky, aby sme ho mohli po rusky, po nórsky aj po slovensky zapiť. Za všetkých, ktorí žijú „There“.

Hodnotenie autorky recenzie: 99 %

Bratislava v pohybe 2014
There
Choreografia: Jo Strømgren
Hudba: Red Army Choir, Alexander Vertinski, Viktor Klimenko, Haukur Morthens, a.o.
Scéna a kostýmy: Jo Strømgren
Zvukový dizajn: Lars Årdal Svetelný
Dizajn: Stephen Rolfe
Produkcia: Jo Strømgren Kompani
Spolupráca: The Norwegian National Theater, Oslo Nye Teater, The National Academy of Dramatic Arts
S podporou: The Norwegian Council for Cultural Affairs, Bergen City Council, Fund for performing artists
(koprodukcia Haugesund Teater, BIT Teatergarasjen, Projekttheater Dresden, Lithuanian Dance Information Centre)
Premiéra apríl 2001 Vilnius
(napísané z reprízy 25. 10. 2014 Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava Bratislava)

Účinkujú – Espen Reboli Bjerke, Thorbjørn Harr, Jan Ivar Lund, Kyrre Texnæs / Jørn-Bjørn Fuller-Gee, Jan Ivar Lund, Mikkel Are Olsenlund, Ivar Sverrisson

www.jskompani.no
www.mestskedivadlo.sk

Foto © Ctibor Bachratý