Nalepené hranice
V rámci festivalu Bratislava v pohybe uviedol priestor A4 (YMCA) v nedeľu 12. októbra choreografiu izraelskej mužskej dvojice Niv Sheinfeld & Oren Laor pod názvom Two Room Apartment.
Two Room Apartment je duet, odzrkadľujúci vzťah Sheinfelda a Laora ako partnerov v živote i spolutvorcov. Ako informujú organizátori festivalu – dielo je súčasnou a novou interpretáciou pôvodnej choreografie, ktorú vytvorili Liat Dror a Nir Ben Gal, a ktoré malo premiéru v roku 1987 v Tel Avive. Tá sa pokladá za míľnik vo vývoji samostatnej izraelskej choreografie a získala ohromný medzinárodný ohlas: svojho času zvíťazila v niekoľkých súťažiach, okrem iných v Bagnolet Competition for Choreography. Izraelskí kritici si choreografiu zvolili za najlepšie predstavenie roku 2013.
Hoci je centrom pozornosti vzťah dvoch ľudí rovnakého pohlavia žijúcich v dvojizbovom byte, nejde tu len o hranice medzi izbami, ktoré ich zdanlivo i fyzicky oddeľujú, ani len o hranice sexuálneho života, ktoré pre spoločnosť prekračujú, ale sú to hranice politické, spoločenské, náboženské, rovnako ako aj ľudské a intímne. Dve izby, sú dva svety, ktoré existujú separátne, ale občas sa môžu pretnúť, ktoré existujú spolu v jednom uzavretom priestore, ale aj tak môžu fungovať každý oddelene. Spolu aj oddelene vo svojom vlastnom osobnom vnímaní reality, skúsenosti, lásky.
Choreografia sa pohybuje medzi finálnym umeleckým výrazom a tvorivým procesom. Sme akoby na skúške choreografie v tanečnej sále, ale aj na „skúške” života. Medzi hranicou, ktorú stanovuje spoločnosť a medzi hranicou, ktorú si určujeme my sami. Tanečný jazyk je v princípe jednoduchý s minimalistickým znením, od civilného gesta (vyhŕňanie rukávov, prehrabávanie si vlasov dlaňami, mimovoľné naprávanie nohavíc…) až po to jemne štylizované v ostentatívne sa opakujúcich synchrónnych formáciách potvrdzujúcich stereotyp opakujúceho sa života, zvykov, správania sa v bezchybnej presnosti desivo evokujúcej obsesívno-kompulzívne správanie. Autori kombinujú prvky súčasného tanca s elementmi performance art a fyzického divadla.
Priestor A4 poskytuje situovanie hľadiska do formy arény, každý divák má preto nielen dobrý výhľad, ale je fyzicky bližšie k protagonistom a k pocitovej komunikácii s ním. Tanečníci sú spočiatku včlenení medzi divákov. Prichádzajú ako do tanečnej sály, kde ich už na zemi čaká pripravená fľaša s minerálkou, uterák a bunda na tréning (zelená a modrá s nápisom Los Angeles 1977). Obaja lepiacou páskou vymedzujú plochu baletizolu na dva priestory, ktoré ich budú po celý čas definovať, oddeľovať aj spájať. Spočiatku sa každý hýbe v tom svojom opisujúc plochu rýchlou chôdzou „ako lev v klietke”, pohyby sú zatiaľ civilné, opakované a synchrónne. K tejto mašinérii gest sa pridá postupne militantná hudba s budovateľským nasadením, do ktorej tanečníci mašírujú (jeden z nich si akoby sám pre seba do rytmu pospevuje). Ešte stále každý sám vo svojom priestore, vo svojej izbe. Jeden v akomsi vnútornom psychickom rozpore a trápení, druhý (hoci stále vážny) vo väčšej slobode a ľahkosti. Z času na čas si dajú vzájomný pokyn na tanečné gesto ako pri tréningu, je to akýsi pohybový „schlagwort”. Hranice dvoch priestorov sa v istom momente začnú stierať. Najprv len dvíhanými figúrami balansujúcimi medzi napätím a uvoľnením. Aj tie sa opakujú, skúšajú dokola, aby sa zdokonaľoval ich finálny tvar, akoby dokola trénovali svoje správanie, trénovali svoje životy. Chvíľu trvá, kým sa jeden z protagonistov vyzlečie donaha, urobí to však rýchlo, akoby jedným šmahom z vlny vášne a nahý až detinsky vyskočí do náruče partnera, v ktorom zotrvá pomerne dlho, až kým ho nespustí na zem. V akejsi závislosti, fyzickej i psychickej sa toto gesto zjaví ešte niekoľkokrát. A hoci sa tanečník hýbe s absolútnou prirodzenosťou v celej svojej nahote mužských genitálií v provokatívnych pózach a poskytuje divákom pohľady do jeho najintímnejších zákutí tela, toto gesto je viac o ľudskom pute lásky, spolu patričného tepla (nielen toho homosexuálneho), o závislosti na hlbšej láske, než len tej telesnej.
Obnažené telo funguje ako prostriedok na odhalenie duše. Je viac prirodzené, než erotické, ale viac erotické, než sexuálne a napokon aj viac sexuálne, než prezentačné. Nahota tu má svoje miesto, nielen vo svojej vizuálnej pikantérii (a možno pre niekoho v šokantnej odvážnosti), ale vo výpovednej rovine. Nie je samoúčelná, ale skôr reprezentantom slobody, úprimnosti, otvorenosti a ľudskej prirodzenosti. Hoci toto spojenie dvoch mužov je vysoko intímne, nevzbudzuje pohoršenie. V ich objatí je silný moment potreby toho druhého, ale aj vnútorný boj z priznania reality oblečeného partnera, ktorého emócia ovláda, spútava, ale zároveň mu spôsobuje utrpenie, zatiaľ čo nahého muža „priznanie” lásky oslobodzuje. Hrá sa, sympaticky dôverne laškuje v absolútnej intimite dvoch ľudí v jednej izbe. Nič perverzné, či oplzlé, ale milé, šantivé a vtipné (nie smiešne) – (jeden druhého obleje vodou, ale ho aj starostlivo poutiera, jeden druhého si posunie k sebe, ale ho aj odsotí). Prestaneme vnímať, že ide o dvoch mužov, môže to byť dvojica ako ktorákoľvek iná. Nejde tu až tak veľmi o pohlavie, ide tu o vzťah.
Aj po fyzickom odpútaní sa od partnera naberá „naháč“ sympatické sebavedomie, naťahuje si slipy a predvedie pred divákom krásnu hranú exhibíciu tela, ktorá postupuje od zámernej až zábavne karikujúcej demonštrácie muža-svalovca, ktorý si živelne napráva prirodzenie v spodnom prádle, skúma si ovisnutú kožu na bruchu pred imaginárnym zrkadlom (zrkadlom je tu v podstate v doslovnom i prenesenom význame divák), očucháva si naturálne podpazušie, až po zženštilé veľkorysé gestá s markírovaným zakopnutím neexistujúceho podpätku. Je to škála charakteristických čŕt v pohybovej skratke od muža k žene, od hetero k homo, od človeka k človeku. Počas tejto malej exhibície jedného „víťazstva” nad láskou i sebou samým „vykričanej” (smerom von), druhý partner vo svojej izbe (smerom dovnútra) vo vlastnej duševnej intimite vdychuje slastne zbytky vône svojho partnera z jeho nohavíc.
Následne sa protagonista oblieka, sem tam si ešte vyzuje topánku akoby ho kdesi predsa len tlačila a fiktívne z ponožky vysypáva „kameň úrazu”. Pohyby oboch sa opäť synchronizujú, opäť je tu stereotyp, monotónnosť, ten bežný život so všetkými všednosťami, ktoré sú desivo rovnaké, ale idú ruka v ruke s tým druhým. A naozaj sa partneri fyzicky držia za ruky, spoločné gesto je jemnejšie, ľahšie a optimistickejšie – možno aj v tej trpkej pravde, možno aj v nepochopenej skutočnosti, odvážnej, nebezpečnej, ale prirodzenej túžbe po láske.
V tom úprimnom geste spojených dlaní sú hranice zotrené možno viac, ako v nahom objatí v utajení jednej izby, alebo v polo vulgárnych gestách držania si prirodzenia oboma rukami. V náhlivej vlne vzbúrenej vášne, rebélie a odvahy si na chvíľu vyzlečie aj oblečený interpret svoje tričko, odhalí časť svojej „podstaty”, odbremení sa od škrupúľ, čo ho ťažia. V záverečnom „defilé”, ktoré nadväzuje na militantný úvod mašírujúcich krokov kontrastne zaznie poetická hudba, tá istá, ktorá znela v intímnej chvíľke nahého spojenia. Jej privátny význam sa prenesie do bežného života, stáva sa jeho súčasťou. V tomto separátne spojenom a spojene odseparovanom tanečnom i významovom zápolení je maximálne nasadenie oboch interpretov, ktorí si žijú svoje životy (súkromné i tanečné), boria sa s nimi rovnako ako na tanečnom tréningu (z času na čas sa napijú vody, utrú si uterákom tvár). Bortia hranice medzi umením a realitou, medzi spoločnosťou a jednotlivcom, medzi sebou a divákmi. Nadväzujú s nimi intenzívny nefalšovaný očný kontakt, pozerajú sa priamo do očí (a do duše), neprovokujú, nevyčítajú, nehodnotia, neskúmajú, ale skôr sa dostávajú do ich mysle priamou otvorenosťou.
Po skončení „tréningu” odlepia v závere pásku z podlahy (čím vo význame priestor opäť „spoja”). „Odlepia” tým aj hranice, ktoré si na začiatku sami vymedzili. V tomto jednoduchom a praktickom geste je hĺbka a sila celého odkazu. Prázdny priestor len „podrží” myšlienku, aké sú hranice vskutku zbytočné. Tie vonkajšie, aj tie v nás.
Mimoriadne estetické a sympatické Izraelské pánske duo (mimochodom mužov v stredných rokoch) dalo v „Aaaa štvorke” divákom silnú emóciu a svetu „na frak”. Evidentne zadefinovalo, že spoločnosť má hranice nalepené v sebe a nie na zemi.
Hodnotenie autorky recenzie: 100 %
Bratislava v pohybe 2014
Two Room Apartment
Choreografia a interpretácia: Niv Sheinfeld & Oren Laor
(vytvorené na základe práce Nir Bena a Liat Dror z roku 1987)
Hudba: Ori Vidislavski (original music), Elton John, Vains of Jenna
Umelecký poradca: Keren Levi
Kostýmy: Niv Sheinfeld & Oren Laor
Svetlá/Lights: Netta Koren
(koprodukcia Centre National de la Danse – Paris a Grand Theater – Groningen)
Premiéra 19. októbra 2012 Tmuna festival Tel Aviv
(napísané z reprízy 12. 10. 2014 A4 – nultý priestor Bratislava)
Interpretácia – Niv Sheinfeld, Oren Laor
www.nivoren.com
www.citylife.sk
Foto Ctibor Bachratý
