Bratislavská Bohéma

Slovenské národné divadlo Bratislava, 31. január 2014 (1. premiéra) a 1. február (2. premiéra) 

Nemecký operný režisér a večný enfant terrible Peter Konwitschny prišiel už po tretí raz do Bratislavy ukázať ako sa robí poriadna opera a opäť sa mu to podarilo. Na naše pomery je táto jeho vyše dvadsaťročná Bohéma, pôvodne naštudovaná a ešte stále uvádzaná v Lipsku, nadpriemerne strhujúca, aj keď tentoraz ostal voči predlohe pomerne pokorný. To že ju „očistil od sentimentálnych interpretačných nánosov” (voľná citácia z recenzie Pavla Ungera) znie síce trochu ako klišé, ale v prípade tejto opery ide asi o najvypuklejší prípad toho, ako dokáže malomeštiacka interpretácia zruinovať vzrušujúce, drámou naplnené dielo. Konwitschneho podanie si neberie pred ústa servítku, kde treba zvýrazní hrubosť a pichne do oka všetkých tých, čo si idealizujú romantizmus a devätnáste storočie. Kurvy, umelci a slabošské charaktery sú v každej dobe rovnakí (respektíve to platí pre celé ľudstvo?). Inak Konwitschneho réžia a Leiackerova scéna prvé tri dejstvá pomerne verne nasleduje originál. Samozrejme nesmú chýbať režisérove overené dramatizujúce postupy ako rozsvecovanie svetla v hľadisku a rozšírenie pódia pred jamu orchestra. Po zhliadnutí niekoľkých jeho inscenácií to síce už nie je šokujúce, ale funguje to vždy skvele.Okrem réžie nápaditosťou a neošúchanosťou zaujme aj scéna, či už rozsvietené a hviezdami posiate nočné mesto prvého dejstva alebo prudká perspektíva ulice tretieho dejstva (lampy až v hľadisku!). Prázdna scéna vo štvrtom dejstve sa síce používa v množstve inscenácií, hry zo snehom a vypointované herectvo ju ale napriek tomu spravili dostatočne originálnou. Najkonvenčnejšie je na prvý pohľad druhé dejstvo. V jeho prvej časti ale zaujmú výborne naskúšané zborové scény na točni (veľmi slušný aj zbor Slovenského národného divadla aj detský zbor). A v druhej časti sa dej rozšíri na pridané pódium (tentoraz zaberá prvé dva rady hľadiska novej budovy Slovenského národného divadla), čo hlavne zo záveru tohto dejstva robí jeden z dvoch vrcholov celej inscenácie. Druhý vrchol je samozrejme koniec celej opery. Konwitschny necháva Mimi umrieť a hudbu doznieť takým spôsobom, že divákovi prirodzene a nenútene zabráni začať s potleskom. Po poslednom tóne orchestra tak ostáva ešte niekoľkosekundové ticho. Psychologický dopad tohto riešenia ťažko opísať – to ticho neskutočne zosilňuje emócie z konca hudobného diela aj konca Mimi. Bravó!

Hudobné naštudovanie je tentoraz primerané scénickému. Bohéma Friedricha Haidera znie v jeho obľúbených rýchlejších tempách, keď však treba, dokáže zvoľniť a podporiť emočné vyznenie spevu. Orchester hrá viac-menej bezchybne, aj ladenie sa opäť zlepšilo, len jednotlivé sekcie sú väčšinou akési mdlé, minimálne v sláčikoch som už zažil v Slovenskom národnom divadle aj väčší lesk a “medovú hladkosť”.

Spevácke obsadenie síce nie je svetové, ale prinajmenšom jedna silná zostava by sa z oboch premiérových obsadení dala vytvoriť. Ďalej spomeniem iba tých čo ma nejakým spôsobom pozitívne zaujali, zvyšok sólistov snáď prepáči, verím, že kus práce spravili všetci. Kyungho Kim sa prvý večer akoby šetril, svoj technicky výborný hlas naplno odhalil až na druhej premiére. Mne ale v jeho speve stále chýbajú emócie, aj keď oproti tomu, keď som ho naposledy počul v Rigolettovi, znel predsa len presvedčivejšie. Aj herecky bol o kúsok lepší, možno len potrebuje dozrieť. Eva Hornyáková bola mrazivo vzrušujúcou Mimi, jej hlas sprostredkoval emócie zaľúbenej mladej ženy aj utrpenia zomierajúcej. Ako Musetta bola hlasovo presvedčivejšia Andrea Vizvári a vyzdvihnúť si určite zaslúži aj Aleš Jenis – rovnako spevácky aj herecky. Celkovo druhá premiéra vyznela oveľa lepšie. Na prvej premiére som potichu nadával na “drevené herectvo” väčšiny slovenských operných spevákov (výnimku v piatkovom obsadení v tomto ohľade predstavuje Pavol Remenár – o jeho hereckých kvalitách ale myslím všetci dávno vedia), na druhej premiére všetci vyzerali uvoľnenejší a presvedčivejší. Uvidíme ako budú vyzerať reprízy.Na záver už len malá úvaha o emočnom dosahu príbehu mladej ženy zomierajúcej na TBC na človeka začiatku dvadsiateho prvého storočia: Po tom, ako som videl (síce zatiaľ len na BluRay zázname) Herheimovu Bohému z Osla (tu), v ktorej Mimi zomiera na rakovinu, sa stále zamýšľam nad tým, či v nás jej smrť na tuberkulózu dokáže vyvolať zodpovedajúcu emočnú reakciu. Ako úplne inak muselo tento príbeh vnímať publikum konca devätnásteho storočia, keď sa na túto chorobu ešte hromadne zomieralo. A práve Herheim vo svojej, aj keď veľmi dekonštruktivistickej, ale mimoriadne presvedčivej a libretu iba minimálne odporujúcej inscenácii, dokázal podľa mňa vrátiť Bohéme mrazivú aktuálnosť. V ktorej súčasnej rodine nezažili trápenie s rakovinou? Konwitschneho Bohéma je vysoko nadpriemerná, ale Konwitschny tentoraz ako režisér, ktorý rád zdôrazňuje ako vo svojich dielach aktualizuje dianie preto, aby priblížil pôvodný zámer autora súčasnému publiku, ostal podľa mňa tak trochu v polovici cesty. Alebo bol možno tentoraz iba prekonaný iným géniom súčasnej (aj keď o generáciu mladšej) opernej réžie – Stefanom Herheimom. Konwitschneho Bohému jednoznačne odporúčam, je to výborné hudobné divadlo. Tá Herheimova by ale mala byť povinným predstavením pre každého, pre koho opera nie je len “pekné spievanie” a útek od každodenných povinností, ale aj živý a životaschopný umelecký žáner schopný reflektovať svet v ktorom žijeme.

Foto Jozef Barinka
I váš text v této rubrice uveřejníme. Naše adresa: [email protected]