Bratislavské hudební slavnosti vzdávají hold velikánům německé hudby

Po  troch rokoch sa reprezentatívne hudobné fórum Bratislavské hudobné slávnosti vrátili z divadelného provizória do zrenovovaných priestorov sídla Slovenskej filharmónie. Reduta je vskutku dôstojným a po každej stránke optimálnym priestorom pre symfonické koncerty a jej malá sála zasa pre produkcie komorné. Z tohto tvrdenia nevynímam ani toľko pertraktovanú a spochybňovanú akustiku hlavnej sály.

Je síce pravdou, že zvukové parametre sa po rekonštrukcii citeľne zmenili (medzi časom sa isté chybičky „vychytali“), defilé orchestrov počas BHS však poskytlo dosť príležitostí overiť si, že aj v „novej“ Redute sa dá hrať pianissimo, dajú sa vyčariť jemné odtiene dynamiky a –o čom nik nepochyboval – naplniť sieň aj decibelmi transparentného zvuku. Sedemnásťdňový maratón je v týchto dňoch v plnom prúde, z 27 podujatí je ešte menšia polovica pred nami. Prvá dekáda však celkom jednoznačne potvrdila, že dôsledná príprava, dôraz na kvalitu a ambícia dvíhať latku kritérií je pre toto podujatie prioritou. Nestihol som absolvovať všetky koncerty, no tie navštívené puncom kvality rozhodne oplývali.Dalo by sa azda teoreticky uvažovať, akú mieru zodpovednosti nesie dramaturgia jednotlivých koncertov. Keďže však zväčša išlo o telesá hosťujúce, prichádzajúce buď v rámci svetových turné, alebo s ponukou vopred danou, aspekt proporčnosti vo výbere skladateľov musel zákonite ustúpiť do pozadia.  Nespomínam to preto, že mám v úmysle ktorékoľvek uvedené číslo spochybniť, skôr mi túto otázku navodila kumulácia nemeckej hudby v prvej etape festivalu. Boli to však bez výnimky jej najväčší velikáni, navyše interpretovaní výraznými dirigentskými osobnosťami a špičkovými telesami. Takže aj táto konfrontácia nadobudla peľ atraktívnosti. Môcť bezprostredne po sebe vnímať isté odlišnosti v estetike zvuku jednotlivých orchestrov, porovnávať parametre kvalít v nástrojových skupinách, hráčske nasadenie, mieru emocionálneho zaangažovania, to všetko je možné v slovenských podmienkach jedine na tomto festivale.

Otvárací večer (28.9.2012) tradične patrí hostiteľskej Slovenskej filharmónii, ktorá nemecký „cyklus“ naštartovala Husľovým koncertom D dur op.77 od Johannesa Brahmsa a symfonickou básňou Richarda Straussa Also sprach Zarathustra. Za dirigentským pultom stál šéfdirigent Emmanuel Villaume, ktorý za tri roky na čele nášho prvého telesa si k nemu vybudoval blízky vzťah. Je to osobnosť spájajúca bytostný temperament s dôrazom na mravčiu prácu. Vie inšpirovať a rozohniť hráčov, takže ak v minulosti občas bola našim filharmonikom vlastná istá laxnosť prejavu, dnes ju pod Villaumeovou taktovkou nepozorujeme. Má svoje repertoárové domény, medzi ktoré Richard Strauss rozhodne patrí. Tak riekol Zarathustra ako skladba s programovým nábojom a nesmierne širokou, plastickou a nápaditou inštrumentáciou je vďačným a percepčne zrozumiteľným poslucháčskym médiom. Pokiaľ je interpretovaná s takou mierou farebnej a výrazovej obrazotvornosti akú jej doprial Villaume, dokáže publikum vtiahnuť a navodiť pravú festivalovú náladu.Sólistkou Brahmsovho Husľového koncertu D dur bola svetoznáma americká huslistka kórejského pôvodu Sarah Chang, ktorá vo svojich 31 rokoch už dobyla najprestížnejšie svetové pódiá. Dôvodom jej strmej kariéry je mimoriadna muzikálnosť, znásobená perfektnou technikou a schopnosťou vcítiť sa do štýlu predvádzaného diela.  Brahmovskú „symfonickosť“ poňala ako partnerskú symbiózu orchestra a sólového nástroja, ktorý vedela raz podriadiť plénu, inokedy vytiahnuť hudobné pointy a vygradovať dramatickosť. Je to temperamentná umelkyňa, ktorá však pristupuje k predlohe a jej autorovi s veľkou pokorou.

Tretí festivalový deň (30.9.) preniesol svoju dominantnú ponuku na operné javisko. Jediným do festivalu zaradeným hudobno-divadelným príspevkom bolo hosťovanie ambiciózneho súboru banskobystrickej Štátnej opery s Coriolanom Jána Cikkera. O  tejto inscenácii, ktorú hudobne pripravil Marián Vach, režijne Roman Polák, scénograficky Jaroslav Valek a kostýmovo Peter Čanecký, sme písali bezprostredne po premiére. Hoci počas roka doma spravila minimum repríz (darmo, pôvodná tvorba to nemá ustlaté na ružiach), udržiava si stále vysoký štandard a ani rozdielne parametre javiska bratislavskej historickej budovy SND vizuálnemu vnemu neublížili. Hlboké myšlienkové posolstvo, ktoré má dielo v sebe zakódované a ktoré inscenátori odkryli modernou divadelnou rečou, podporilo výborné Vachovo hudobné naštudovanie. Bratislavské hosťovanie dokázalo, že bystrický orchester je schopný interpretovať aj najnáročnejšie partitúry, pokiaľ to dovoľujú kvantitatívne limity na nástrojové  obsadenie. Niektoré sólistické hlasy sa síce niesli vo väčšom priestore ťažšie, niektoré zneli unavenejšie, iné (napríklad Katarína Perencseiová ako Virgilia) svoj premiérový výkon ešte obohatili. Najväčšiu záťaž nesie predstaviteľ titulnej roly Martin Popovič, ktorý svoju kreáciu postupne hlasovo i herecky vygradoval do obdivuhodných rozmerov. Vzhľadom na dôležitosť textu a nie vždy náležitú zrozumiteľnosť spievaného slova (platí to aj pre zbor) nebolo by žiadnou hanbou spustiť titulkovacie zariadenie. Aj v prípade, že opera je hraná v slovenčine. Nespomínam si, žeby v poradí prvé zo zahraničných symfonických telies, Philharmoniker Hamburg, dakedy v Bratislave hosťovali. Na festival tento veľký ansámbel s vyše 180-ročnou históriou, intenzívnou koncertnou i opernou činnosťou v hamburskej opere, priniesol Haydna a Brucknera. Rovnako dáma za dirigentským pultom, Austrálčanka Simone Young, šéfuje zároveň tamojšej Štátnej opere i filharmónii. Na vedúcom poste je od roku 2005, čiže profil orchestra je zjavne formovaný jej hudobno-estetickým cítením. Youngová je zároveň veľmi aktívnou opernou dirigentkou a s jej výsledkami som sa viackrát v minulosti stretol na doskách Viedenskej štátnej opery.Poznajúc jej naturel, očakával som vrchol koncertu v druhej časti, keď hostia predniesli Symfóniu č.4 Es dur Romantickú od Antona Brucknera. Tak sa aj stalo. Zatiaľ čo v Haydnovej Symfónii č. 102 Es dur S vírením tympanov sa síce lesk orchestra a jeho zdatnosť vo všetkých sekciách prejavili, predsa len celkový tvar pôsobil trocha robustnejšie a jemné pianové pasáže si hráči až tak nevychutnávali. Youngovej parketou je totiž plný, bohatý, pestrofarebný zvuk (darí sa jej vo Wagnerových a Straussových operách), ktorý Brucknerova vyše hodinová, programová a duchom prírody nasiaknutá kompozícia ponúka. Jej romantickosť, zračiaca zo samotného názvu, je však postavená na širokej báze, na veľkom obsadení a striedaní atmosféry. Môžu sa v nej blysnúť popri sláčikoch najmä drevené dychy evokujúce naturel prírody, priestor dostáva aj elegická nálada (2.veta), no k maximálnemu vzopätiu vnútornej sily dochádza vo finále, ohurujúcom masívnosťou faktúry. Hamburčania, vedení temperamentnou, celým telom dirigujúcou Austrálčankou sa tu mohli pochváliť kompaktným, gradovania schopným zvukom s výbornou dychovou sekciou.

O deň neskôr (3.10.) sa na festivalové pódium vrátil Budapest Festival Orchestra, súbor ktorý roku 1983 založili Iván Fischer a Zoltán Kocsis. Prvý z menovaných je v súčasnosti jeho umeleckým riaditeľom, no zároveň patrí k významným svetovým dirigentom. Na bratislavské hosťovanie priniesli aj Budapešťania opus velikána nemeckej hudby, tento raz Gustava Mahlera. Domácu tvorbu reprezentoval v prvej časti večera Koncert pre husle a orchester č.1 od Bélu Bartóka. Dvojčasťové dielo, ktorá má v genéze autorovo ľúbostné vzplanutie k mladej huslistke, predniesol muž menom József Lendvay (popri klasickej  literatúre sa intenzívne venuje rómskej hudbe) technicky bez problémov a s empatiou k ľudovým koreňom v poetike skladby. Nebol to však výkon mimoriadne strhujúci.Ozdobou večera a zdá sa aj celého ročníka sa stala Mahlerova 5.symfónia cis mol. Partitúra, ktorá je pochúťkou pre každý špičkový orchester, zarezonovala mimoriadne úderne. Iván Fischer jej vtisol architektúru, ktorá pod strechu jednotného slohu skryla obrovské množstvo nálad, dramatických i kontemplatívnych poryvov, spektrum farieb podľa mahlerovskej vzorkovnice neraz prenikavo jasných, ba až štipľavých, ale aj obrovskú, sugestívne vyklenutú dynamickú štruktúru. Inštrumentačné majstrovstvo skladateľa využil Budapeštiansky festivalový orchester dosýta, mohol sa pochváliť nielen famóznymi dychmi či pružnými sláčikmi, ale aj neskutočným nasadením, s akým pod Fischerovou neokázalou, no mimoriadne presnou taktovkou muzicírovali.

Štvrtý októbrový večer patril v Redute domácim. Slovenská filharmónia popri Prokofievovej Symfónii č. 1 D dur Klasickej vrátila na pódium neprávom takmer zabudnutého, od roku 1968 v zahraničí žijúceho levického rodáka Pavla Šimaia. Skladba nazvaná prosto Nordron má v názve zašifrovanú symboliku (dá sa čítať zľava doprava alebo naopak a vždy sú to rovnaké písmenká), ktorá vypovedá nielen o rondovom štýle, ale aj o znaku kríža či križovatky (horizontálna aj vertikálna verzia je prekrížená v ohnisku „o“) vo svojich viaczmyselných podobách. Zručne zinštrumentovaná kompozícia, invenčná v melodike, primeraná minutážou, pôsobila ako sympatická ouvertúra. Dirigent Alexander Rahbari svoj srdečný vzťah k slovenskej tvorbe mohol prejaviť naplno.Dramaturgickým objavom večera bola slovenská premiéra skladby Carla Orffa Trionfo di Afrodite. 45-minútové vokálno-inštrumentálne dielo, síce podstatne menej známe ako Carmina burana, využíva podobný slovník, rovnako strhne rytmami, bohato kolorovaným zvukom, kombináciou nástrojov a hlasov. Veľkú úlohu v ňom zohral Slovenský filharmonický zbor, ktorý exceloval v naštudovaní Blanky Juhaňákovej. Sopranistka Andrea Vizvári sa v éterickej vysokej polohe cítila bezpečne, rakúsky tenorista Alexander Kaimbacher sa s partom na pomedzí falzetu a využívania hlavového registra vyrovnal so cťou a najplastickejší, v kombinácii spevu a deklamácie strhujúci výkon podal Peter Mikuláš. Alexander Rahbari dirigoval s preň príznačným entuziazmom.

Výletom z „objatia“ nemeckej hudby bolo stretnutie s madridským Orquesta Nacional de Espaňa (5.10.). Pod vedením svojho šéfdirigenta Josepa Ponsa si pripravili do impresionizmu ladený program, pozostávajúci z tvorby Manuela de Fallu (Noci v španielskych záhradách pre klavír a orchester), Mauricea Ravela (Španielska rapsódia) a Claudea Debussyho (More). Nešlo o výber ozvláštnený dákou domácou novinkou, bola to dramaturgia skôr konvenčná, no pre dané teleso, povedzme, exportná. Mladý klavirista Javier Perianes sa v de Fallovi ukázal ako básnický typ a tam, kde mu to part dovoľoval, pútal pozornosť jemným tieňovaním dynamiky a farby. Úchvatne predniesol aj prídavok. Španieli rozhodne nepodliezli vysoko postavenú latku kritérií, hrali disciplinovane, bez kazov a s veľkým zmyslom pre sloh daných skladieb. Svoj južanský temperament potvrdili v prídavkoch, ktoré zdvihli publikum z kresiel.Českú filharmóniu, hoci nie je ani zďaleka každoročným hosťom, vždy Bratislava prijíma s nadštandardnou srdečnosťou. Zaplnená Reduta sa tešila rovnako na stretnutie s dirigentom Jiřím Bělohlávkom ako aj na program utvorený z diel Petra Ebena, Ludwiga van Beethovena a Leoša Janáčka. Program kopíroval nedávny otvárací koncert sezóny Českej filharmónie (bez Mahlerových piesní), v ktorom orchester vítal návrat Bělohlávka na šéfdirigentský post. Ebenov Vox clamantis, skomponovaný roku 1969, nestráca ani po rokoch na apelatívnosti, je to pomerne stručná, ale filozoficky naplnená výpoveď  „hlasu volajúceho“, na pozadí biblickej témy odrážajúca augustové udalosti roku šesťdesiateho ôsmeho. Tri exponované trúbky a profesionálne zinštrumentovaný orchestrálny aparát zaznel pod Bělohlávkovým vedením v plnej paráde. Interpretácia Beethovenovej 5.symfónie c mol Osudovej možno občas pulzovala prirýchlym tempom, možno mala viac uhladených než vyhrotených zlomov, potvrdila však, že vedúci český orchester aj napriek prekonaným turbulenciám je konsolidovaným telesom. Vrcholom večera sa pochopiteľne stala Janáčkova Sinfonietta op.60, ktorej autentické podanie, rámcované leskom slávnostných fanfár, zahŕňalo všetky náležité výrazové polohy, nálady a rytmy tejto jedinečnej partitúry.

Prvú dekádu Bratislavských hudobných slávností korunovalo vystúpenie Viedenských filharmonikov, od slovenskej metropoly najbližšie sídliaceho a napriek tomu najvzácnejšieho hosťa. Prišli s monotematickým brahmsovským programom (Symfónia č. 3 F dur a Symfónia č.1 c mol), korešpondujúcim s európskym turné na počesť dvestoročného jubilea viedenského Spolku priateľov hudby. Johannes Brahms v ňom pôsobil ako hudobný riaditeľ. Na čele orchestra s obrovskou tradíciou, s najprísnejšími kritériami na výber hráčov a cizelovaného prvotriednymi dirigentmi, stál taliansky dirigent Daniele Gatti. Nie je nášmu festivalovému publiku celkom neznámy, pred štyrmi rokmi sa predstavil s orchestrom milánskej La Scaly. Hoci Gatti je možno ešte výraznejšie zapísaný ako operný dirigent, v Brahmsových symfóniách potvrdil, že symfonická parketa je mu rovnako blízka. Podstatné nie je to, že dirigoval bez partitúry, ale fakt, že prenikol k filozofickému jadru oboch predsa len odlišných kompozícií. Tretia symfónia dostala tvar stmeľujúci dramatický nerv okrajových viet s pokojnou náladou vnútorných častí, pripravených vo finálovom allegre opäť vzplanúť do vášnivého záveru. Prvú symfóniu poňal Daniele Gatti ako monument s rozvážne vrstvenými témami, vibrujúcimi emóciami, namaľovaný paletou farieb meniacich notový zápis na živo pulzujúci organizmus.

V interpretácii Viedenských filharmonikov našiel divák všetko. Od hladkajúcich sláčikov, cez dialógy nástrojov, virtuozitu sól, efekt pizzicata až po celistvosť a mohutný výrazový oblúk majstrovského opusu.

Hodnotenie autora:
28.9. Slovenská filharmónia : 85%
30.9. Coriolanus: 75%
2.10. Philharmoniker Hamburg: 75%
3.10. Budapest Festival Orchestra: 85%
4.10. Slovenská filharmónia : 75%
5.10 Orquesta Nacional de Espaňa: 75%
6.10. Česká filharmónia: 80%
7.10. Wiener Philharmoniker: 95%
***

Bratislavské hudebné slávnosti 2012

Otvárací koncert 48. ročníka BHS
Slovenská filharmónia
Dirigent: Emmanuel Villaume
Sarah Chang (husle)
28. 9. 2012 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
Johannes Brahms: Koncert pre husle a orchester d dur, op. 77
Richard Strauss: Tak riekol Zarathustra, symfonická báseň, op. 30

***

Ján Cikker:
Coriolanus
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Roman Polák
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster a asistent dirigenta: Ján Procházka
Štátna opera Banská Bystrica
30.0.2012 Historická budova SNDBratislava

Gaius Marcius (Coriolanus) – Martin Popovič
Menenius Agrippa – Ivan Zvarík
Cominius – Peter Schneider
Sicinius – Dušan Šimo
Brutus – Igor Lacko
Volumnia – Alena Hodálová
Virgilia – Katarína Perencseiová
Tullus Aufidius – Michal Hýroš
Senátor – Marián Hadraba

***

Philharmoniker Hamburg
Dirigentka: Simone Young
2.10.2012 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
Joseph Haydn: Symfónia Es dur, S vírením tympanov Hob. i:103
Anton Bruckner: Symfónia č. 4 Es dur, Romantická WaB 104 / originálna verzia

***

Budapest Festival Orchestra
Dirigent: Iván Fischer
József Lendvay (husle)
3.10.2012 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
Béla Bartók: Koncert pre husle a orchester č. 1, Sz. 36
Gustav Mahler: Symfónia č. 5 cis mol

***

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Dirigent: Alexander Rahbari
Zbormajsterka: Blanka Juhaňáková
Andrea Vizvári (soprán)
Dominik Wortig (tenor)
Peter Mikuláš (bas)
4.10.2012 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
Pavol Šimai: Nordron
Sergej Prokofiev: Symfónia č. 1 d dur Klasická op. 25
Carl Orff: Trionfo di Afrodite – Concerto scenico (slovenská premiéra)

***

Orquesta Nacional de Espaňa
Dirigent: Josep Pons
Javier Perianes (klavír)
5.10.2012 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
Manuel de Falla: Noci v španielskych záhradách pre klavír a orchester G. 49
Maurice Ravel: Španielska rapsódia
Claude Debussy: More, tri symfonické skice l. 109

***

Česká filharmónia
Dirigent: Jiří Bělohlávek
6.10.2012 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
Petr Eben: Vox clamantis, symfonická skladba pre tri trúbky a orchester
Ludwig van Beethoven: Symfónia č. 5 Osudová op. 67
Leoš Janáček: Sinfonietta

***

Wiener Philharmoniker
Dirigent: Daniele Gatti
7.10.2012 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
Johannes Brahms:
– Symfónia č. 3 F dur op. 90
– Symfónia č. 1 c mol op. 68

www.bhsfestival.sk