Budapešť: Stravinského Život prostopášníka

Od Hogharta k Stravinskému alebo Sex, hazard a ľahkovážnosť nie sú vynálezom 20. storočia 

Aktualizováno  

Po vyše štyridsiatich rokoch sa do budapeštianskej opery vracia zhýralý mladík Tom Rakewell.  A súdiac podľa dojmov z verejnej generálky, bude to návrat úspešný.Ako je známe, popudom pre skomponovanie opery The Rake’s Progress sa Stravinskému stala výstava Hoghartovej rovnomennej série rytín v chicagskom Art Institute. Skladateľ mal v pláne skomponovať operu v angličtine už od svojho príchodu do Ameriky v roku 1939, ale až o osem rokov neskôr našiel inšpiráciu v posolstve stredovekého anglického maliara. (Podobná séria rytín s názvom The Harlot´s Progress, ktorú Hoghart vytvoril o tri roky skôr, sa takisto stala námetom opery Iaina Bella, prvýkrát premiérovanej len predvlani vo viedenskom Theatri.).

Na odporúčanie svojho priateľa Aldousa Huxleya si Stravinský zvolil za libretistu Wystana Hugha Audena. A ako skladateľ spomína vo svojich memoároch, po desiatich dňoch intenzívnej spolupráce v jeho kalifornskom sídle bol na svete rámcový dej, od ktorého sa už definitívne libreto líšilo len pramálo. Obaja tvorcovia mierne pozmenili maliarov príbeh. Tomovi dedičstvo neodkázal zosnulý otec, ale strýko, starú boháčku, s ktorou sa Tom žení kvôli majetku, nahradil Auden exotickou Babou-Turek a navyše pridal Matku Hus. Tomovu priateľku Sarah Young strieda Anne Trulove, lebo len pravá láska môže objasniť pohnútky správania tejto ženy. A, samozrejme, pribudol Nick Shadow, Audenov najväčší vklad. Inšpirácia Goetheho Mefistom je zjavná, no tentokrát nejde o bytosť z iného sveta. Nicka Shadowa má v sebe každý z nás. Je to naše alter ego, ktoré sa ukrýva v podvedomí a podľa Junga zosobňuje všetko to ohyzdné, čím nie sme alebo čím nechceme byť. V prípade, že alter ego zvíťazí, môže nás doviesť až do väzenia, tak ako Toma (pozn.: nick = väznica v anglickom slangu).Režisér novej budapeštianskej inscenácie, Ferenc Anger, poňal Rakewellov príbeh  ako fabulu, univerzálnu ilustrovanú cestu sebapoznávania. Lebo Tom je len personifikáciou ľudstva, so všetkými jeho túžbami, hriechmi aj achillovými pätami. A jeho inscenácia nie je žiadne ponuré stredoveké mravokárstvo, naopak –  má nápad, vtip a šmrnc.

Každý z Hoghartových ôsmich obrazov skoncentroval do scény s prevažujúcou materiálnou alebo duchovnou zložkou. Bukolické májové zátišie s lavičkou pre Anne a Toma, navodzujúce predstavu rajskej záhrady, susedí so šedým panelákovým svetom bežných ľudí, ktorí si žijú svoj stereotypný život. Práca, klebety so susedmi, detské ihrisko, večerný program, práca, klebety so susedmi, ihrisko… Idylku Anne stráži, drží si svojho Toma-Adama v raji, a starostlivo doviera bráničku, ktorá sa neustále otvára. Lebo čert do edenu nesmie. Ale ani nemusí. Tom sa pre odchod z rajskej záhrady rozhodne sám. Akonáhle vyriekne osudné „Prajem si mať peniaze“, na scéne sa objaví Nick Shadow. Žiadna štandardná výbava diabla. Žoviálny, komunikatívny a sebaistý pánko, ktorý zacítil lacnú korisť. A na potvrdenie svojej servilnosti voči Tomovi si viaže zelenú kravatu z rovnakej látky ako pánova vestička. Život zhýralca začína!Zdvihnutím prednej fasády sa panelák mení na nevestinec Matky Husy. Telesnosť vyžaruje z každého kúska scény. Aj ten jemný poryv výčitiek duše, ktorý Tom zažíva, keď na pieskovisku nájde srdcovú formičku a spomenie si na svoju lásku, sa rýchlo stráca. Bordelmamá v sado-maso kostýme mu uštedrí facku, opráši ručičky od piesku a nekompromisne odvedie do postele. V pochmúrnom jesennom počasí, po dlhej absencii akýchkoľvek správ od Toma, odchádza Anne do Londýna. Kašle na bránku, ktorá nedrží zatvorená. Veď raj už aj tak prestal byť rajom..Tom sa žení s Babou-Turek. A nie je to žiadna cirkusová škrata, ktorá útrpne znáša svoj osud, naopak! Angerova Baba vyzerá akoby vypadla z módneho žurnálu, štíhla, sebavedomá. Akurát má bradu. Na scénu „prichádza“ v zabalenej veľkej škatuli, sťaby Barbie, a nápis na obale hlása: Baba-Turek s britvou a nožnicami!! Aj jej suveníry a darčeky od mocných mužov celého sveta sú v modernom duchu úhľadne roztriedené v škatuliach s nápismi baba.zip. Zhýralosť každého momentu Tomovho života od rozlúčky s Anne je pretavená do neutíchajúcej burlesky. Keď už máme Barbie-Babu, prečo nie aj Kevina-Sellema? Tentokrát sa „bábika“ predáva ako dokonalý metrosexuál s aukčným kladivom.Zadný plán cintorínovej scény tvoria ležiaci zboristi s identifikačnými štítkami na nohách. Prešiel rok aj deň a nastáva čas zúčtovania. V hračkárskej škatuli s „výbavičkou“ pre samovraždu, ktorú Nick (tento raz už s diabolskými kopýtkami) veľkodušne prináša Tomovi, však napokon končí sám. A končí aj svet telesnosti a materiálnosti. Šialený Tom sa dostáva za hranice hmotného sveta a stáva sa duchovnou bytosťou. Odtiaľto ho už ďalej Anne nemôže nasledovať. A tak sa z blázinca vracia domov. Opäť je máj a Anne na lavičke sedí s novým mladíkom. Akoby z oka vypadol Tomovi, len vestičku má žltú. A Nick je zase pred bráničkou a viaže si žltú kravatu…Hudobné naštudovanie, ohľaduplné voči sólistom, ide charakterovo ruka v ruke s odľahčenou humoresknou podobou inscenácie. Erik Nielsen volil svižnejšie tempo a v zásade ľahkú taktovku, hoci v scéne na cintoríne vytvoril pravú komtúrovskú drámu. Pochvalu zaslúži zbor Štátnej opery pod vedením zbormajstra Kálmána Strausza, ktorý podal kvalitný a kompaktný výkon v rozsiahlych scénach naprieč celou operou.

Veľmi vyrovnanému speváckemu obsadeniu dominovala Eleanor Lyons v roli Anne Trulove. Jej lyrický, v jednotlivých polohách vyrovnaný soprán možno nemá vo výškach dokonalú oblosť, ale nie je ani príliš ostrý, pritom sa voči speváckym kolegom aj orchestru dokáže dobre presadiť. Péter Balczó v titulnej roli disponuje pekne sfarbeným a plným tenorom, no zrejme si sily nerozložil na celý part rovnomerne, v záverečnom obraze už bola citeľná únava v hlase. Spevácky zaujal viac než herecky, jeho výraz bol pomerne strnulý a jednotvárny. Typovo je veľmi vhodne obsadený Nick Shadow Péterom Kálmánom. Jeho barytón má síce svetlejšiu farbu, než by sme možno u diabolského pokušiteľa očakávali, ale napokon, Nick nie je Mefisto. A ak sa tvrdí, že záporné roly sú pre spevákov veľmi príťažlivé, tak spôsob, akým sa Kálmán so svojou rolou vyhral, toto tvrdenie len podporuje. Dva odlišné mezzosoprány ponúkli zvyšné ženské postavy a opäť sa charakter hlasu zhodoval s charakterom roly. Temnejšie sfarbenie a  trochu drsnejší tón v hlase Annamárie Kovács presne zodpovedal výzoru a správaniu Matky Husy, zatiaľ čo Andrea Meláth „prizdobila“ zvodnú vizáž Baby-Turka medovo sfarbeným mezzosopránom s mierne erotickým vibratom. Škoda pasáže, v ktorej sa rytmicky úplne rozišla s orchestrom. Tenší, pomerne malý tenor Dávida Szigetváriho vystihuje narcistickú povahu sebestredného Sellema, kľudný a pevný bas Andrása Palerdiho zase podporil starostlivé vyznenie otca Trulove.Benjamin Franklin raz prehlásil, že nik sa nestal nesmrteľný svojou lenivosťou. Snáď len ten Tom Rakewell. A vďaka novej inscenácii maďarskej Štátnej opery sa má šancu stať nielen nesmrteľným, ale aj  populárnym.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Igor Stravinskij:
The Rake’s Progress
Dirigent: Erik Nielsen
Režisér: Ferenc Anger
Scéna a kostýmy: Gergely Zöldy Z.
Dramaturg: Judit Kenesey
Sbormistr: Kálmán Strausz
Orchester a zbor Maďarskej štátnej opery
Premiéra 18. januára 2015 Magyar Állami Operaház Budapešť
(písané z verejnej generálky 16. 1. 2015)

Tom Rakewell – Péter Balczó
Anne Trulove – Eleanor Lyons
Nick Shadow – Péter Kálmán
Father Trulove – András Palerdi
Mother Goose – Annamária Kovács
Baba the Turk – Andrea Meláth
Sellem – Dávid Szigetvári
Keeper of the madhouse – János Fátray

www.opera.hu

Foto Magyar Állami Operaház