Budou znát kroky, ale zapomenou jejich význam. Baletní panorama

Baletná panoráma Pavla Juráša (159)

Tentoraz: 

• Myšiak Plyšiak v Národnom
• Malá smrť v druhom Národnom
• Čo sleduje Claudio Cangialosi?

Myšiak Plyšiak v Národnom
Dnes mal pokračovať v Panoráme druhý diel o Veľkom divadle v Moskve. Rozhodol som sa cyklus nelogicky pretrhnúť, pretože sa v poslednej dobe nahromadilo hodne domácich udalostí. Máme tiež svoje Veľké divadlá. Baletu a tancu sa nevenuje okrem tohto a ešte jedného webu nikto. Nikto nevolá na zodpovednosť tých, ktorí formujú repertoár a výsledky národných súborov. Ani kritici, možno z laxnosti alebo z obáv o svoje voľné lístky, sa nesnažia vo svojich článkoch artikulovať problémy. Analyzovať stav. Zlatý portál chrámu všetkých divadelných stánkov v zemi zdobí slávny nadpis Národ sobě. Je to heslo len mŕtvej budove, či aj živému umeniu pod týmto ikonickým zvolaním?

Tvorcovia sa nemusia zodpovedať ani divákom, ani riaditeľovi. Samozrejme máme u nás jedinečné prípady, kde je tvorca zároveň riaditeľ, takže si môže svoje maslo na hlave riešiť možno doma v kuchyni. Sám si priklepne, čo chce. Sám si to schváli, sám si to urobí. Žiadny kontrolný mechanizmus nefunguje. Viď príklad pražského Luskáčika. Teda Louskáčka a Myšáka Plyšáka. Kto môže vyvodiť dôsledky z takejto premiéry? Šéf baletu, ktorý je za ňu sám zodpovedný? To by mal podať demisiu a odstúpiť? Riaditeľ divadla, ktorý si svojich šéfov vyberá a obhajuje? Publicistika tanečného života odumiera. Niektorí si radšej kopnú do oblastí, aby si nepohnevali mocných vládcov v centrálach. Taká udalosť ako nový Luskáčik na prvej scéne štátu by si zaslúžila viac pozornosti, viac analýzy a viac pestrosti názorov. Veď je to naša vizitka. Praha je turistickým klenotom, turisti navštevujú kultúrne podujatia, ktoré sa chtiac-nechtiac stávajú vizitkou Českej republiky. Tu už nejde len o podvod na českom divákovi, ale o signály vysielané až za hranice. Takíto sme? Týmto sa prezentujeme? Stále dookola sa rečnilo o kúzle adventu, Vianoc, českých zvykoch, Prahe… A čo sme videli?

Nevidel som jediný český zvyk. To, že niekde príde Mikuláš, nie je predsa žiadna pointa. Sprevádza ho čert a anjel, ktorí sa nakoniec skamarátia a bozkávajú sa! Mikuláš inscenuje súboj luskáčikov (nie tých klasických, ale tých klieštikov na orechy) – proti myšiam. Čo má svätý Mikuláš s takýmto mecheche? Aká je pointa? Mikuláš a jeho význam je predsa v odmenení dobra, možno aj potrestaní zla. Je to barometer detského sveta cez pohľad rodičov či predstavených, je to svedomie, ktoré ateistická spoločnosť zamurovala, ale niektoré roztomilosti si uchovala, pretože sú dobrým marketingovým ťahom, biznisom, či pre poéziu detského dospievania. Ale tancujúci Mikuláš s biskupskou berlou, ktorou ako zázrakom v chráme rozlomí škrupinu orecha a v ňom je ako darček myš? To je nejaký český zvyk?

Prečo teda aspoň deti nenájdu v svojich topánočkách či čižmičkách nejaký darček od tejto tancujúcej paródie, ktorá pre istotu skočí aj jeté a rotuje ako Pluščenko? Prečo sa pán choreograf miesto vŕšenia hlúpostí nevenuje radšej dejovej línii a choreografii? Päťdesiat minút prvého dejstva je okrem krátkeho sóla čerta a adagia k neprežitiu. Úbohých šesť párov miesto vločiek? To je vizitka prvej scény? Zuska úplne zlyháva ako režisér. Také mizerné mizanscény na vianočných trhoch na Staromestskom námestí a tá domáca predmikulášska oslava? To je skutočne vhodné použiť hanlivý názov besiedka. Prvok detského interpreta bol vždy vnímaný ako šanca predviesť deťom v hľadisku talentované deti na scéne. Edukácia? Motivácia? Úprimnosť? Ale tieto deti? Bezprizorne poskakujú. Jediný krok nemá váhu. Je to skôr detský domov než teplý rodinný krb. Ten aj na scéne dávno pohasol a zmenil sa v maľovanú kašírku.

Zuska bohužiaľ vo svojom tak vytúženom Luskáčikovi nevie vytvoriť zmysluplné a divadelne účinné mizanscény. Často používané štronza náladu nevykrešú. Pojazdné kiosky, schovávanie detí či dospelých za cedule postáv Ja a Ty? To je nejaké kúzlo? Že pani Márová vytiahla spoza cedule zlatú hviezdu? – A čo? To je nejaká divadelná anticipácia? Rodičia ani deti nie sú ani roztomilou detailne prepracovanou štylizáciou, ani žiadnym filmovým realizmom v zmysle férie či divadelného tableaux. Kŕčovití tanečníci nevedia, čo robiť, tak ako to nevie ich choreograf. Je ťažšie určiť, čo je viac banálne. Poskoky detí, či mechanické a teatrálne gestá ich rodičov. Kde tu tanečníci preukážu talent? Prečo tento talent nikto nežiada aj po choreografovi? – Čo vlastne inscenuje Zuska s príchodom Mikuláša na večierok? Deti reagujú ako z béčkového hororu a nerozruší ich ani čert. Logický prvok obdarovania či váženia si celoročnej usilovnosti, poslušnosti, úcty, pracovitosti detí, je zrušený. Prečo tam teda ten Mikuláš je?