Čajkovského úspěšný experiment jménem Evžen Oněgin

Čajkovského úspešný experiment menom Eugen Onegin 

Keď Čajkovskému, v tom čase učiteľovi na Moskovskom konzervatóriu, mezzo-sopranistka Elizabeta Lavrovská v máji v roku 1877 navrhla, aby na operné javisko preniesol Puškinov slávny román Eugen Onegin, tak to spočiatku považoval za číre bláznovstvo. Viac ako bláznovstvo v tom však videl veľké riziko – veľmi dobre si totiž uvedomoval, že neúspech v tomto smere by mu mohol výrazne uškodiť. Eugen Onegin predstavoval a dodnes i predstavuje niečo ako ruský národný klenot a Puškinove busty, sochy alebo pomníky zdobia mnohé ruské mestá. Možno aj z obáv predtým ako by po rusky hovoriace publikum prijalo jeho operu Eugen Onegin, sa radšej klonil k tomu, že by skôr uviedol Otella alebo operu založenú na známom historickom románe o kráľovi Ľudovítovi XIII.Eugen Onegin bol však pre Čajkovského povestným chrobákom v hlave. Ešte v ten deň, čo mu Lavrovská navrhla ten zdanlivo bláznivý nápad, si kúpil Puškinov román a počas noci letmo načrtol osnovu prípadnej opery. Puškinov Eugen Onegin bol pre skladateľa takmer nepopísaným listom. Oveľa viac než samotný román totiž, pravdepodobne, poznal jeho dobre známu reputáciu. Z jeho korešpondencie s bratom Modestom totiž vyplýva, že skladateľ, akokoľvek prekvapujúco to znie, Puškinov text nepoznal tak dobre, ako by sa dalo čakať. No v tú noc, ktorej predchádzalo stretnutie s Lavrovskou, sa však od Onegina nevedel odtrhnúť. Druhým a možno ešte aj oveľa silnejším impulzom, ktorý ho ku Oneginovi definitívne pripútal, bola jeho známosť (a neskoršie nie príliš úspešné manželstvo) s Antoninou Miliukovou. Práve v tomto disharmonickom vzťahu našiel totiž Čajkovskij, ako niektorí kritici upozorňujú, pravdepodobne istú paralelu medzi osudom seba a hrdinov Puškinovho románu. Podobne ako Tatiana vyznala lásku Oneginovi, to isté cítil z listov Antoniny Miliukovej. To ho možno ešte väčšmi utvrdilo v tom, že Puškinov Eugen Onegin by mohol byť predsa len napokon dobrým námetom pre operu.Pokiaľ si to aj skutočne myslel, tak to veľakrát oľutoval. Počas príprav opery sa veľakrát pýtal sám seba, či by nemal prácu na Oneginovi vzdať a radšej sa vrhnúť na niečo takpovediac jednoduchšie. Napriek komplikáciám v osobnom živote (údajne sa v tom období dvakrát pokúšal o samovraždu) sa mu však operu podarilo úspešne dokončiť už začiatkom roku 1878. Aj po dokončení ho však neustále sprevádzali pochybnosti o tom, ako predovšetkým vzdelané publikum, ktoré Puškinov román tak veľmi dobre poznalo, prijme jeho „lyrické scény o troch dejstvách“, v ktorých, čo si aj Čajkovskij sám veľmi dobre uvedomoval, chýbal povestný puškinovský humor, satirický nadhľad i niektoré významnejšie scény. Prvé z neverejných uvedení Eugena Onegina sa uskutočnilo ešte v novembri toho roku.Čajkovskij, ktorý v tom období pobýval vo Viedni, zaslal svojim priateľom na Moskovskom konzervatóriu, kde učil, notový záznam Onegina, ktorý bol následne na klavíri prezentovaný malej skupine nedočkavých záujemcov, ktorí pochádzali z prostredia miestneho profesorského zboru a operných kritikov.Napriek pesimistickým vyjadreniam, ktoré im skladateľ v predstihu adresoval, v ktorých, možno aj ovplyvnený osobnými problémami, vyjadroval obavy, že „už nebude možno nikdy schopný vyletieť až tak vysoko,“ sa klavírne prevedenie jeho opery prítomnému publiku veľmi páčilo.Čajkovského prvotný úspech povzbudil k realizácií podstatne väčšieho „experimentu“, nad ktorým premýšľal už dlhší čas a ktorý sa vzťahoval k už verejnej premiére jeho opery. Napísal teda list Nikolajovi Rubinsteinovi, riaditeľovi Moskovského konzervatória, ktorý bol v tom čase jednou z najväčších hudobných autorít v krajine, a prosil ho v ňom o to, aby mohol Eugena Onegina premiérovo uviesť nie so známymi a skúsenými sólistami, ale s obyčajnými študentami miestneho konzervatória. Prosil ho o to, aby do opery obsadil študentov, ktorí vedia nielen dobre spievať, ale predovšetkým aj dobre hrať. Rubinsteinovi sa tento nápad spočiatku príliš nepozdával. Keďže však bol skladateľ neoblomný, napokon rezignoval a súhlasil s jeho návrhom. Čajkovského primárny zámer bol zrejmý. Hoci si bol vnútorne vedomý kvalít svojho Eugena Onegina a hoci ho zaň chválili samotný Rubenstein, členovia profesorského zboru i niektorí kritici, nebol si istý tým, ako jeho, čo i sám priznával, nekonvenčné spracovanie slávneho románu prijme „obyčajné“ publikum. Obával sa toho, ako jeho extrakt oslabený o puškinovský humor i satirický nádych prijmu ruskí intelektuáli i relatívne obyčajní ľudia, z ktorých mnohí Puškinov román považovali za, v istom zmysle, modlu národnej kultúry. Čajkovskému nenahrávala ani vtedajšia inscenačná tradícia. Skrátka, v mnohých smeroch teda vstupoval na neprebádanú pôdu.Jeho obavy sa premiére v moskovskom divadle Maly čiastočne naplnili. Z publika viackrát počas predstavenia zazneli výkriky o Čajkovského rúhačstve, no zároveň z nich bolo počuť aj niečo iné. A to ovácie. Po každej jednej zo scén nasledoval mohutný aplauz, ktorý zatienil i výkriky kritikov. Hoci i reakcie z tlače naznačovali, že premiéra Eugena Onegina skončila úspechom, Čajkovskij nebol spokojný. Veľmi dobre si totiž uvedomoval, že aplauz od študentov a členov profesorského zboru, ktorí boli na premiére prítomní, nesmeroval k jeho opere, ale k nemu samotnému. Jeho zámer, zistiť čo si o jeho opere budú myslieť bežní ľudia, sa mu nie úplne naplnil.Podarilo sa mu však niečo iné, Eugen Onegin sa stal predmetom rozhovorov a to bežných ľudí i ruských intelektuálov. Lev Nikolajev Tolstov v liste Turgenevovi napísal, že ho Čajkovského opera „veľmi zaujíma“ a ten mu odpovedal, že sa dopočul, že Eugen Onegin je „bez všetkých pochybností mimoriadny“. Hoci tento názor nie vždy zdieľali aj všetci diváci v operných domoch a z času na čas si musel Čajkovskij vypočuť kritiku, drvivá väčšina divákov si jeho operu zamilovala. A miluje ju dodnes.

Foto archiv