Carmen á la Gypsy Devils v Bratislavě

Carmen á la Gypsy Devils alebo Nenúťme diváka zbytočne premýšľať

Druhý sviatok vianočný patril v Slovenskom národnom divadle koprodukčnému predstaveniu s agentúrou Mystik. Po Júliovi a Rómei, hiphopovom spracovaní klasického námetu v choreografii Laciho Strikea, sa na prvej scéne znova usídlil titul, ktorý má zábavno-populárny charakter. Komerčnejšie tituly divadlá potrebujú uvádzať, je to priam až nevyhnutnosť. Ako inak by dokázali zarobiť peniaze na umelecky hodnotnejšie produkcie?

V takýchto prípadoch zamrzí fakt, že nenáročný titul si vedenie divadla nevie vymyslieť samé, ale musí sa uchýliť ku koprodukciám. Pritom vytvoriť divácky úspešný kúsok nie je až tak zložité. Treba len správne dávkovať a kombinovať.

V bulletine k titulu je uvedené, že tvorcovia diela sa snažili skôr o formu než o obsah – toto predsavzatie sa podarilo splniť do bodky. Vnímavejší divák hneď v úvode pochopí, že je prítomný na koncerte. Tanečné výstupy sú len jeho veľmi príjemným doplnkom. Čo by nemuselo prekážať, ak by sa tvorcovia nesnažili vzbudiť dojem, že vytvorili plnohodnotný javiskový tvar.

Po Jánovi Ďurovčíkovi sa v našich končinách rozmohli choreografi-režiséri (je šťastie, že to nefunguje aj na opačný spôsob). Táto voľba nie je najšťastnejšia. Keď je niekto choreograf, tak je choreograf – režisér a dramaturg je práca z iného súdka. V niektorých divadlách akoby bolo stále nevyhnutné opakovať, že režisér nie je niekto, kto ľudí posiela z prava do ľava, preč zo scény a naopak. Režisér má mať na dielo názor, mal by mať koncepciu, alebo aspoň zámer – tému či plán.

Choreograf Ladislav Cmorej sa v súvislosti s týmto dielom vyjadril, že sa pokúšal vytvoriť novú formu inscenácie. Formálna stránka, ktorú si zvolil, nebola nová ani na začiatku dvadsiateho storočia. Nazývajme veci pravými menami.

Ladislav Cmorej je choreograf, ktorý sa vie prejaviť v menších tvaroch a na menších plochách. Táto schopnosť našla v Carmen svoje uplatnenie. Ako choreograf má zdravú mieru, vie kedy čo použiť, vie pracovať na efekt, ale zároveň sa dokáže udržať na uzde. Má zaujímavé nápady, ale zároveň je zrejmé, k akému štýlu tanca inklinuje a z akých prameňov vychádza gro jeho pohybového slovníka, vďaka čomu pôsobí ako odchovanec Jána Ďurovčíka. To však neznehodnocuje jeho choreografický potenciál. Schopnosť rozložiť karty tak, aby bol výsledok istý, nemôže byť na škodu a určite je to úprimnejší prístup, než sa pokúšať o originalitu za každú cenu. O réžii však Cmorej nemá ani poňatia.

Je škoda, ak sa titul, ktorý má nesporný potenciál, scénicky rozpadáva, stráca napätie, a to len preto, že v tvorivom tíme nie je nikto schopný spojiť zvolený materiál do divadelného tvaru, a nie do niečoho, čo má štruktúru muzikálu á la Nová scéna. V úvode sa na proscéniu predstaví tanečnica flamenca (Zuzana Čorejová) a ďalej cimbalové sólo Ernesta Šárköziho, ktorého umiestnili do stredu scény a nasvietili bodovým reflektorom. K nemu sa postupne pridávali ďalší členovia kapely a jeho krásna manželka, ktorá v tomto diele nielen hrá na violončele, ale aj veľa spieva. Táto časť je nazvaná Prológ.

Po uvedení a predstavení celej zostavy Gypsy Devils sa na scénu pridajú tanečníci. Schéma je viacmenej tá istá, alebo ak nie, aspoň pocit je priam až identický. Nedá mi nevymenovať jednotlivé názvy obrazov: Krčma-Fiesta, Oheň sa rozohrieva, Escamillo žiari, Oheň sa šíri, Josého paralelné svety, Každé mužské srdce bije pre Carmen, Súboj, Čo sa má stať, sa stane, Ticho pred búrkou, Hon na Carmen, Smrť. Názvy jednotlivých výstupov sú samoúčelné a popisné a odzrkadľujú prístup tvorcov k obsahu diela.

Carmen á la Gypsy Devils chýba plynule vybudovaný dej. Dielu chýba koncepcia, ktorá by bola schopná prejsť za rámec televíznej zábavy. Obrazy nič nespája, vidíme len prázdne pobehovanie po scéne bez javiskového jednania a elementárnej znalosti, ako vybudovať príbeh. Aj z neho si tvorcovia vybrali len fragmenty (akoby časť danej témy) a celé vyobrazenie zostáva len v rovine abstraktu.

Zámer, že alteregami postáv Carmen a Josého budú Silvia a Ernest Šarköziovci, sa nepodarilo naplniť.

Skôr sa podarilo vzbudiť dojem, že vznik Carmen á la Gypsy Devils je propagáciou CD (ktoré vzniklo ešte pred týmto počinom) na scéne Slovenského národného divadla. Pritom Balet Slovenského národného divadla je (symbolicky) zastúpený len dvoma tanečníkmi, Adrianom Ducinom a Katarínou Kaanovou.

Adriana Pinková, Adrian Ducin (SND), Katarína Kaanová (SND) a Ivan Martiš, rovnako ako celá tanečná skupina Credance, predviedli veľmi kvalitné tanečné výkony. Nápad zapojiť Zuzanu Čorejovú, tanečnicu Flamenca, a venovať jej dostatok priestoru, aby svoje umenie predviedla, bol výborný.

Priestor sa ušiel najmä mužom, dominovali vo folklóre a tak to má byť, keďže ich domácou scénou je SĽUK. Pri takejto konštelácii tanečníkov sa nevyhnete tomu, že ich interpretačná úroveň je rôzna, rovnako ako skúsenosti. Každý sa profesionálne venuje inému tanečnému štýlu. Ak kombináciu Credance, Slovenského národného divadla a SĽUK zakomponujete do jednej identickej choreografie, efekt nie je a ani nemôže byť vyrovnaný. O to viac poteší, že Adrianovi Ducinovi (Escamillo) stačí aj veľmi malý priestor na to, aby predviedol, kto je pánom javiska. Zaujímavo si kontroval so strhujúcim tanečným prejavom Ivana Martiša (José) a ich spoločný duet bol povestnou čerešničkou na torte. Carmen á la Gypsy Devils netvoria sólisti a zbor, ale tanečné individuality.

Cimbalová kapela Gypsy Devils sa postarala o strhujúcu hudobnú stránku, v intenciách toho, čomu sa venuje profesionálne. Výsledok je pôsobivý. Napriek tomu by bolo príjemné, keby sa show nepodpísala na intonácii hudobníkov a keby si primáš nepomáhal zbytočnými glissandami na každý druhý vysoký tón. Hoci sa to vo folklóre „zdanlivo stratí“. Tí, čo si spomínajú na legendárne Diabolské husle Jána Berkyho Mrenicu, uznajú, že folklór sa dá robiť na vysokej technickej úrovni. Zaslúži si snáď intonačnú čistotu menej než klasická hudba? To je posolstvo, ktoré sa tvorcovia snažia divákom odovzdať?

Gitarista a spevák Marko Pilo, tanečnica Flamenca Zuzana Čorejová, interpreti Credance a hostia zo Slovenského národného divadla, SĽUKU, spolu s cimbalovkou, a príbeh Carmen – táto kombinácia má najlepší predpoklad stať sa divácky úspešnou.

Carmen á la Gypsy Devils je vynikajúcim koncertom, príjemnou prehliadkou talentov, pokojne aj výborným silvestrovským programom, ale nemali by sme byť presviedčaní, že je to inscenácia alebo nová divadelná forma, lebo v tom prípade môže byť úplne novou divadelnou formou aj súťaž krásy Miss. Ak hľadáte niečo umelecky hodnotné a hlboké, tak sa tejto verzii (osemstokrát prežutému príbehu o Carmen) vyhnite. Ak sa chcete len pobaviť a užiť si príjemný večer, nech sa páči, do mája je vypredané.

Hodnotenie autorky recenzie: 40 %

Georges Bizet, Ernest Šarközi:
Carmen à la Gypsy Devils
Réžia a choreografia: Ladislav Cmorej
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Simona Vachálková
Cigánski diabli
Credance
SĽUK
Balet Slovenského národného divadla
(koprodukcia SND Bratislava / umelecká agentúra  Mystik)
Premiéra 26. septembra 2015 historická budova – Slovenské národné divadlo Bratislava
(napísané z reprízy 26. 12. 2015)

Carmen (spev) – Silvia Šarköziová
Gitara – Marco Pilo
Flamenco – Zuzana Čorejová
Carmen (tanec) – Adriana Pinková
José – Ivan Martiš
Escamillo – Adrian Ducin
Michaela – Katarína Kaanová

www.snd.sk