Cena Jána Cikkera pro Bohumila Urbana

Cena Jána Cikkera odovzdaná profesorovi Bohumilovi Urbanovi. Zahrali mu Jindřich Pazdera a Matej Arendárik

Cena Jána Cikkera je prestížnym ocenením, ktoré od roku 2001 každoročne udeľuje Nadácia Jána Cikkera umelcom za ich činnosť viac či menej spätú s osobnosťou jedného z najvýznamnejších slovenských skladateľov 20. storočia. Tentokrát bola cena odovzdávaná priamo v sídle nadácie – v rodinnej vile Cikkerovcov v starej časti Bratislavy, kde skladateľ žil a tvoril. Tento dom je v súčasnosti premenený na múzeum so stálou expozíciou venovanou jeho osobe. Držiteľmi ceny sú viaceré osobnosti či umelecké telesá: prof. Ladislav Vychodil, dirigent a pedagóg Bystrík Režucha, Ida Černecká, Štátny komorný orchester Žilina za dlhodobý záujem o slovenskú tvorbu a prezentáciu Cikkerovho diela aj v zahraničí, Štátna opera Banská Bystrica spolu s Romanom Polákom a Mariánom Vachom za naštudovanie opery Coriolanus a ďalší. Za pozornosť určite stojí fakt, že niektorí ocenení sú zahraniční umelci: česká sopranistka Alena Míková, švajčiarsky dirigent Ewald Körner, americký dirigent Leo Najar (ktorý zaradil diela slovenských autorov, najmä Cikkerove, do programu svojich abonentných koncertov Michigan Symphony Orchestra) a i. Činnosť týchto osobností je vo veľkej miere dôkazom, že kompozície Jána Cikkera sú úspešné v celosvetovom meradle.

Udeľovanie Ceny Jána Cikkera sa nieslo v nie príliš formálnom duchu, napriek tomu však v slávnostnej nálade. Kapacita koncertnej siene komorných rozmerov musela byť kvôli vysokému počtu návštevníkov doplnená o ďalších 30 stoličiek, čo svedčí o atraktivite podujatia aj o úspešnej činnosti múzea. Po krátkom príhovore vedúcej osobnosti nadácie profesora Petra Michalicu zaznela Chaconna d mol Johanna Sebastiana Bacha v podaní vynikajúceho huslistu Jindřicha Pazderu (docent AMU v Prahe, koncertný umelec, primárius Stamitzovho kvarteta a i.). Pazderovo interpretačné umenie je vždy poznačené dávkou charakteristickej búrlivosti či vnútorného vzrušenia, vždy však pod prísne inteligentnou kontrolou a v medziach najhlbšieho sústredenia. Pri počúvaní jeho prevedenia snáď najznámejšej a najzávažnejšej Bachovej skladby pre sólové husle si poslucháč mohol uvedomiť, ako veľmi sa autor pri tvorbe pre tento nástroj inšpiroval organovou tvorbou – nie v zmysle technickom, ale skôr pri zvukovo-tembrovom riešení viacerých polyfonických miest. Ďalej musíme vyzdvihnúť známy D durový úsek, ktorý prišiel s osvetľujúcou silou a mocným dopadom na publikum práve vďaka citlivému stvárneniu interpreta. Na druhej strane stál tiež kontrast v expresívnom vypätí nasledujúceho úseku, ktorý sa dvíha od spodného registra nástroja so zaujímavým chromatickým spracovaním témy až po exaltované výšiny a vzápätí padá späť do pôvodného tóniny. Peter Michalica zaujímavo porovnal Chaconnu s katedrálou, pri ktorej najskôr obdivujeme celok a až keď sa priblížime uvidíme detaily. Pri tejto skladbe, ako uviedol, je to však presne naopak – až po jej doznení poslucháč pochopí celok a dielo sa v ňom „dokončí“. Hlboký dojem a pohnutie ostalo v poslucháčoch po doznení skladby v repríze hlavnej témy.

Program večera ďalej pokračoval samotným odovzdávaním Ceny Jána Cikkera. Tohtoročným laureátom sa stal profesor Bohumil Urban.Cenu získal za svoju mnohostrannú činnosť v oblasti hudby. Profesor Urban, jeden z najvýznamnejších pedagógov husľovej hry na Slovensku, pôsobil celý život v Žiline. Tam v jeho konzervatoriálnej triede absolvovalo viac ako 50 huslistov, z ktorých mnohí sa neskôr uplatnili vo viacerých oblastiach hudobného života na Slovensku, v Česku a inde v zahraničí. Býval členom porôt národných aj medzinárodných husľových súťaží. Okrem Ceny Jána Cikkera je držiteľom ďalších ocenení: Vzorný učiteľ (1970), Veľká medaila sv. Gorazda za dlhodobé vynikajúce výsledky v oblasti umeleckého školstva (1998) a v roku 2001 mu Zbor Žilincov udelil prestížnu cenu Genius loci Solnensis. Jindřich Pazdera bol tiež žiakom profesora Urbana a spolu s ďalšími bývalými študentmi a Štátnym komorným orchestrom Žilina mu koncom januára tohto roku pripravili slávnostný koncert k 80. narodeninám. Spomedzi iných vlastností si Pazdera, podľa jeho vlastných slov, na svojom profesorovi najviac váži to, že mu vštepil lásku k hudbe. Tento vzťah k umeniu, ktorý Urban vždy vo svojich žiakoch budoval, viacerých z nich doviedol k tomu, aby nastúpili na umeleckú životnú dráhu.

Okrem pedagogickej činnosti sa Bohumil Urban vždy angažoval aj organizačne a interpretačne (ako dirigent, člen sláčikového kvarteta a i.). Stál pri zrode už spomínaného Štátneho komorného orchestra v Žiline (ďalej ŠKO) v roku 1974. Práve v tomto bode sa jeho pôsobenie stretlo s pôsobením Jána Cikkera. Ten, v tom čase uznávaná umelecká autorita, totiž významnou mierou pozitívne ovplyvnil vznik ŠKO. Nielen z tohto dôvodu si ho Bohumil Urban celý život nesmierne váži a je tak pozoruhodne symbolické, že mu bola udelená táto cena.

Získanie Ceny však bolo spôsobené aj ďalším, tretím smerom Urbanovej umeleckej činnosti. Pre potreby svojej praxe (pedagogickej i interpretačnej) často upravoval diela iných skladateľov pre rôzne obsadenia. Niektoré z jeho úprav napokon vyšli aj tlačou. Vo viacerých prípadoch ide práve o skladby Jána Cikkera, čím pomohol priblížiť jeho tvorbu širšiemu okruhu interpretov.

V nasledujúcom programe, ktorým bola práve jedna z týchto úprav, sa predstavil opäť Jindřich Pazdera, tento krát sprevádzaný výborným klaviristom, neuveriteľne prispôsobivým a „elastickým“ umelcom Matejom Arendárikom (sólista, vyhľadávaný korepetítor a i.). Sonatína op. 12 bola pôvodne napísaná pre klavír a v rukách Bohumila Urbana sa pretavila na efektnú skladbu pre klavír a husle (v Hudobnom fonde vyšla v roku 2009). Husle však nemajú, ako by sa mohlo očakávať od upravovateľa – huslistu, vyslovene dominantné postavenie. Naopak, je zachovaný charakter komorného dialógu nástrojov. Základným budujúcim princípom sa tu zdá byť transformačný spôsob, podľa ktorého skladateľ mení význam tém počas skladby. Tak veselá, vtipná téma prvej časti neskôr zaznieva s dramatickým nasadením a lyrická melódia druhej časti, hraná con sordino, sa na vrchole mení na slávnostný až patetický spev vo fortissime, v ktorom si vieme predstaviť tutti orchester. Posledná, tretia časť je opäť v odľahčenej nálade a rýchlom tempe. Nad celou Sonatínou sa nesie majstrovsky spracovaná atmosféra ľudovosti, nie však príliš násilná. Urbanova úprava zachováva všetky tieto parametre, niektoré sú dokonca prepracovaným husľovým partom vyzdvihnuté. Vystúpenie oboch umelcov bolo trochu poznačené zrejme krátkym časom prípravy, ani to však neubralo celkovému dojmu z interpretácie. Vyššie spomínaný dialóg bol dobre vystihnutý a zo skladby tryskalo nadšenie. Tak ju prijalo aj naplnené auditórium.

Na koniec večera charizmatický Peter Michalica poďakoval všetkým prítomným aj umelcom, ešte raz zagratuloval profesorovi Urbanovi a napokon upriamil pozornosť na nové CD z dielne Nadácie Jána Cikkera, ktoré práve vychádza. Nachádzajú sa na ňom niektoré komorné a koncertantné diela z rôznych období Cikkerovej tvorby. Poslucháč tak môže na pomerne malom priestore sledovať vývoj skladateľovej hudby od 30. rokov (napr. Scherzo) po 80. roky (napr. sláčikové kvarteto Domovina).

Pre Bohumila Urbana bolo získanie Ceny Jána Cikkera zaslúženým zadosťučinením za jeho priamy podiel na propagácii skladateľovej tvorby. Osobnosť profesora Urbana môže byť inšpiráciou pre každého pedagóga hudby, interpreta, ale aj každého človeka žijúceho v umeleckej sfére. V reakcii na Pazderove slová o svojom pedagógovi to správne vyjadril Peter Michalica: „Prečo dokázal Bohumil Urban vzbudiť vo svojich žiakoch lásku k hudbe? Pretože ňou vždy bol sám prežiarený.“+++
===
Udeľovanie Ceny Jána Cikkera
Jindřich Pazdera (husle)
Matej Arendárik (klavír)
18. marec 2015 Múzeum Jána Cikkera, Bratislava

Program:
Johann Sebastian Bach: Chaconna d mol
Odovzdanie Ceny Jána Cikkera dirigentovi a pedagógovi Bohumilovi Urbanovi
Ján Cikker: Sonatína op. 12, úprava B. Urbana pre husle a klavír

Foto archiv autora