Glosa k novému obsadeniu bratislavského Romea a Júlie
Čaro nechceného by mohlo vojsť do systému
Ako to v Opere Slovenského národného divadla býva pravidlom, pokiaľ repertoárový prírastok nie je študovaný v jednom obsadení, na premiérach sa vystriedajú obe sólistické zostavy. V čase vrcholiacich príprav novej inscenácie Romea a Júlie od Charlesa Gounoda však v „novej“ divadelnej budove nad Dunajom šarapatili choroby. Prvé dva večery (6. a 8.marca) tak ostali v prevažnej miere na pleciach jediného obsadenia. Ďalšie sa predstavilo až na včerajšej prvej repríze.
Z „čara nechceného“, nemožnosti vymeniť protagonistov počas premiér, vzišiel poznatok s logikou vôbec nie prekvapujúcou. Eva Hornyáková (Juliette) a Kyungho Kim (Romeo) podali kvalitnejšie, vokálne i herecky badateľne uvoľnenejšie výkony až v druhom večere. Nie náhodou teda vo väčšine divadiel je samozrejmosťou blokový systém. Platným je tiež v susedných metropolách. V ňom hoc aj alternujúce zostavy, pri hustejšom programovaní novinky, majú možnosť v istej časovej etape, v danej roli, umelecky napredovať. V našom zatvrdnutom režime sa stáva, že sólista sa k čerstvo naštudovanej úlohe dostane po dvoch mesiacoch. Tento model prevádzky smeruje proti kvalite, nehovoriac o tom, že každá „oprašovačka“ prináša náklady navyše, ktoré by sa dali využiť racionálnejšie. Ekonomické myslenie však v štátnych inštitúciách, obzvlášť v slušne dotovanej Opere Slovenského národného divadla, nie je otázkou života a smrti. Ešte jedna poznámka, rovnako žiaden objav. Považoval by som za šťastnejšie, keby pri alternáciách boli obsadenia premiér dané vopred, zároveň so zverejnením „rodného listu“ inscenácie. Každý by vedel s kým bude spievať, tvorca zasa aké tímy zlaďovať, zanikli by napätia pri voľbe prvého a druhého castu. A v neposlednom rade, aj divák by mal prehľad, „na koho“ si kupuje vstupenku. 
Vráťme sa však z ríše snov (predpokladám, že aj na vyššie napísané riadky vedenie zareaguje obvyklým „nedá sa to, lebo…“) do reality. Zrodilo sa nám teda nové obsadenie Gounodovho Romea a Júlie, za dirigentským pultom stál takisto „druhý“ dirigent. Ľubica Vargicová nepatrí k typom umelkýň, ktoré sa bezhlavo vrhajú do nových postáv. Naopak, zdá sa byť niekedy až príliš zdržanlivá, obozretná a sebakritická. Ak si svoj repertoár obohatila o Gounodovu Juliette, mala k tomu legitímne dôvody. Je to totiž veľmi náročná rola, ktorá môže bezo zvyšku vyjsť len sopránom, oplývajúcim na jednej strane brilantnou koloratúrou a výškami. Na strane druhej, disponujúcim farebnou sýtosťou a vrúcnosťou strednej polohy pre dramaticky exponované miesta. Ľubica Vargicová k prvému z brehov dospela už dávno a druhý má na dosah. Jej valčíková vstupná ária Je veux vivre (ale aj takty pred ňou) bola vo vyspievaní ozdôb absolútne presná a korunovaná lesklou vysokou polohou. Umelkyňa však svojím jasným, čoraz teplejším a obsažnejším tónom naplnila a vďaka nezlomnej technike bez forsírovania vygradovala aj najdramatickejší úsek partu (Poison aria) v 4.dejstve. Už jej chýba iba málo, dostať do rezonancie niekoľko najspodnejších tónov. Potešiteľnou bola aj Vargicovej herecká kreácia, bola Júliou mladistvou, vierohodnou aj bez afektu a prehrávania citových výlevov. Chýbal jej už len partner, ktorý by ilúziu senzitívneho, v provokáciách okolia zdržanlivého, no vo vyjadrení emócií náruživého mladíka vykreslil prirodzene a spontánne.
Tomáš Juhás sa skoncentroval na vyspievanie nôt, bytostné zžitie sa s postavou ostalo sotva v náznaku. Pritom zvlášť Romeo je typ hrdinu, v ktorom sa absencia temperamentu, či (nerád na to upozorňujem, no svet sa mení) istá korpulentnosť hoci mladého speváka, bijú s ilúziou stvárňovaného romantického charakteru. Po stránke vokálno-technickej je zjavné, že Tomáš Juhás má pred partom rešpekt. Snaží sa spievať ekonomicky, rozvrhnúť si sily, neplytvať objemnejšími tónmi, aby nestrácali koncentrovanosť a špičku. Niekedy tento plán nešiel na úkor predlohy, zväčša však na takýchto „šetriacich“ miestach ochabovalo napätie.
Juhásov tenor je stále lyrický, hoci istý potenciál k postupnému smerovaniu do spinto odboru (pri správnom technickom vedení) je prítomný, no v štádiu akom sa nachádza, by mal bez problémov zvládnuť vysokú polohu, siahajúcu k C3. Dnes sú to zraniteľné miesta jeho výkonu, ku ktorým pristupuje jeho už tradičné manko v emotívnosti samotného hlasu a výrazu.
Z nových predstaviteľov stredných úloh František Ďuriač ako Capulet pôsobil pomerne mdlo. Lepšie mu znela vyššia poloha, no v hĺbkach zanikal, vo farbe bol suchý a nevyhol sa ani nepresnosti v súhre s orchestrom. Nováčikmi v malých postavách boli dvaja perspektívni barytonisti s farebne príjemnými hlasmi Ľubomír Popik (Grégorio) a Marek Pobuda (Paris). Dosiaľ jediným interpretom Laurenta je Ján Galla, z premiérového obsadenia spieval v lepšej hlasovej dispozícii Martin Gyimesi ako Tybalt.
Aleš Jenis (na druhej premiére priebojnosťou hlasu markantnejší Daniel Čapkovič) zopakoval svojho lyrickým barytónom presvedčivo modelovaného a herecky akčného Merkutia a Monika Fabianová (v alternatívnom obsadení Terézia Kružliaková) vyhovela nielen režisérom požadovanej karikatúre pážaťa Stéphana, ale náročnú áriu zaspievala výborne. Namieste bola aj Denisa Šlepkovská (Gertrude) a Martin Mikuš (Veronské knieža).
Za dirigentským pultom stál na prvej repríze Dušan Štefánek. Hudobne Rastislavom Štúrom vystavanú koncepciu v podstate dodržal, pravda, vždy záleží aká osobnosť stojí v danej chvíli pred orchestrom a javiskom, aké sú jej „ruky“, aké emócie vysiela. Štefánek je skôr typom technicko-racionálnym než senzitívne otvoreným. Nemyslím si, že francúzska romantická opera je jeho doménou, čo sa aj trocha premietlo do orchestrálneho tlmenia vášní a redukcie výrazových medzipolôh. Navyše, orchester včera nehral v takej dispozícii ako na premiérach.
O réžii Diega de Breu sa už vyčerpávajúco písalo v prvej recenzii, ktorú nájdete tu (doplnenej postrehmi divákov v početných komentároch), ani nové obsadenie však neprispelo k umocneniu atmosféry javiskového diania. Azda ešte viac vyplávali na povrch jej slabiny (napríklad aj zboristi mali viac problémov dodržať najmä v úvode predpísané vyumelkované aranžmány) a rozpory medzi slovne proklamovanou koncepciou a jej javiskovým naplnením.
Hodnotenie autora glosy: 65 %
Charles Gounod:
Romeo a Júlia
Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Dirigent: Dušan Štefánek
Réžia: Diego de Brea
Scéna: Marko Japelj
Kostýmy: Blagoj Micevski
Zbormajster: Pavol Procházka
Dramaturgia: Slavomír Jakubek
Orchester a sbor SND Bratislava
Premiéry 6. a 8. marca 2015 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava
(napísané z reprízy 19. 3. 2015)
Juliette – Ľubica Vargicová
Gertrude – Denisa Šlepkovská
Tybalt – Martin Gyimesi
Pâris – Marek Pobuda
Capulet – František Ďuriač
Grégorio – Ľubomír Popik
Roméo – Tomáš Juhás
Stéphano – Monika Fabianová
Benvolio – Ján Babjak
Mercutio – Aleš Jenis
Otec Laurent – Ján Galla
Veronské knieža – Martin Mikuš
www.snd.sk
Foto Jozef Barinka
