Cesta do Remeša (alternatívny, no v zátvorke držaný názov znie Hotel u zlatej ľalie) vznikla na objednávku pri príležitosti korunovácie francúzskeho kráľa Karola X. z rodu Bourbonovcov v Remeši. Jej vzniku predchádzala dvojročná pauza v písaní opier, čo bolo pre neobyčajne plodného Rossiniho (boli obdobia, keď uzreli svetlo sveta štyri tituly za rok) nezvyklé. Dokonca ani nepredpokladal, že Cesta do Remeša sa stane repertoárovým číslom, preto veľkú časť hudby preniesol do predposledného Grófa Oryho. Počas parížskej periódy sa v rokoch 1826 a 1827 vrátil k dvom operám z neapolských čias a prepracoval ich na nové libretá do francúzskych verzií. Na báze Mohameda II vzniklo Obliehanie Korintu a z Mojžiša v Egypte sa stal Mojžiš a faraón. Obe sú autonómnymi partitúrami. Druhú z nich, ako priekopnícky dramaturgický čin, pojalo do repertoáru v tejto sezóne Národné divadlo moravskosliezske v Ostrave.
O rukopise Cesty do Remeša sa dlhé desaťročia predpokladalo, že sa z veľkej časti stratil. Vďaka vedeckým inštitúciám Fondazione Rossini v Pesare a milánskou Casa Ricordi sa v 70. rokoch 20. storočia podarilo vypátrať notový materiál a v rámci už rozbehnutej mohutnej vlny rossiniovskej renesancie dielo vstalo z popola. V roku 1984 na Rossini Opera Festivale vznikla legendárna inscenácia, podpísaná Claudiom Abbadom a Lucom Ronconim, ktorá prešla do La Scaly a napokon sa v roku 1988–89 stala hitom Viedenskej štátnej opery. S tuctom svetoznámych speváckych hviezd. V tejto zostave, s Abbadom za dirigentským pultom, putovala na päť zájazdových predstavení do Tokia.
Postupne vzniklo viacero inscenačných podôb diela. Jednu raritu však musím podčiarknuť. Od roku 2001 sa Cesta do Remeša stala každoročnou súčasťou Rossini Opera Festivalu v Pesare, kde mierne upravená podoba režiséra Emilia Sagiho neúprosne preveruje schopnosti každoročne sa meniacich účastníkov Accademie Rossiniany. Keďže festival v Rossiniho rodisku navštevujem pravidelne 35 rokov, mal som možnosť okrem referenčnej Abbadovej a Ronconiho inscenácie, sledovať približne dve desiatky predstavení opery, ako odrazového mostíka pre väčšinu dnešných rossiniovských speváckych (i dirigentských) hviezd.
To bol aj dôvod, prečo som na Salzburský turíčny festival cestoval s istými obavami. Netvrdím, že trvalka z Pesara presne zrkadlí rukopis (napríklad zbory nahrádzajú mladí alternujúci sólisti), no jej jednoduchosť, priamočiarosť a úspornosť v réžii a priorita v speváckych partoch, sú absolútne presvedčivou zárukou zmysluplnosti tejto opery. V Salzburgu, kde Turíčnemu festivalu umelecky šéfuje Cecilia Bartoli, sa Cesty do Remeša ujali dirigent Gianluca Capuano a režisér Barrie Kosky. Inscenačný tím tvoria scénograf Rufus Didwiszus, kostymérka Victoria Behr, svetelný dizajnér Franck Evin a dramaturg Christian Arseni.
Bez zábran priznávam, že Barrie Kosky patrí k mojim obľúbeným režisérom, ktorého viacero prác, či už v berlínskej Komische Oper (bol v nej intendantom v rokoch 2012–2022), alebo vo Viedenskej štátnej opere (trio Mozartových a Da Ponteho opier) som prijímal s nadšením. Salzburská Cesta do Remeša bola pre mňa rozčarovaním. Niet sporu, že samotné libreto nie je typicky operné, je skutočne na rozhraní scénickej kantáty, no napriek tomu dáva priestor k vytváraniu meniacich sa situácií, vznikajúcich vzťahov i vkusných humorných momentov. Toto všetko sa dá vyjadriť striedmo a zároveň vtipne, bez uplatňovania cudzorodých fraškových prvkov, bez vsúvania nenáležitých zvukov i textov, bez preexponovaných parodických deformácií.
Optikou Barrieho Koskyho je Cesta do Remeša bizarnou šou, s ktorou je možné svojvoľne narábať ad absurdum. A záverečný potlesk podporiť opakovaním posledného čísla, na spôsob operetných repetícií chytľavých motívov. V bulletine je odkaz len na autorské práva, nerešpektuje teda kritickú edíciu Fondazione Rossini, ktorú spracovala Janet Johnsonová (netvrdím, že to bola povinnosť tvorcov), no inscenačný tím svojou vlastnou verziou značne predlohe uškodil.
Neustále sa otvárajúce a zatvárajúce točité dvere by až tak neprekážali, keby Koskyho javiskové aranžmány nenabrali prehnaný rytmus, keby neutíchajúci pohyb či už sólistov, zboru alebo služobníctva, dali aspoň na chvíľu priestor na vychutnávanie bravúrnych hudobných čísel. Skupina tanečníkov si úlohu danú réžiou splnila do bodky, neznamená to, že jej neprítomnosť by vyzneniu inscenácie ublížila. Mimochodom, vsúvanie tanečníkov sa dnes stalo trendom, no vnímam ho skôr ako barličku pre chýbajúce režijné nápady.
Niekde bola možno karikatúra namieste, zopár scén bolo aj opticky zaujímavých. Len do istej miery. Kostýmy a pestré parochne odkláňali príbeh do ani nie operetného, ale fraškovitého klišé. Pridaná hudba (keď sa spomínajú Mozart, Haydn, Beethoven a Bach) znela ilustratívne a hlavne kontraproduktívne, načo pred Alvarovym vstupom sa musel ozvať symbol Escamillovej árie? A pridané hovorené komentáre boli totálnym omylom. Zaregistroval som tiež pasáž, ktorú namiesto Madamy Cortese spievala Contessa di Folleville (konkrétne „Amalibe metà“), pričom celá postava sa dostala do popredia.
Pointou napokon nebol cieľ cesty na korunováciu kráľa v Remeši, ale oslava blížiacich sa šesťdesiatin umeleckej šéfky Turíčneho festivalu (opera bude na programe aj počas letných slávností, obe podujatia majú spoločného usporiadateľa) Cecilie Bartoli. Tá sa v závere (po o dobrú štvrťhodinku pretiahnutej opere) vynára z nadrozmernej torty. Ako úžasne uzatvára operu v Pesare Sagiho réžia príchodom detského kráľa Karola X. z hľadiska, podávajúceho divákom ruky a na pódiu si hravo rozbaľujúceho zabalený chlebíček. Určite chutil viac, než Bartoliovej gýčová torta.
Ani orchestrálna stránka nebola optimálna, hoci vysoko prevyšovala nezmyselné a neraz nevkusné javiskové šantenie. Gianluca Capuano (na Bratislavských hudobných slávnostiach 2026 by mal dirigovať koncertné uvedenie Belliniho Kapuletovcov a Montekovcov) je nesporne disponovaný pre taliansku operu, nie je však rossiniovským špecialistom. Netvrdím to preto, že na festivale v Pesare nikdy nevystúpil, ale jeho poňatie, opreté o orchester Les Musiciens du Prince – Monaco (využívajúci historické nástroje) Rossiniho iskrivosti nepridal. Tempá, nebyť prebytočných a rušivých predelov, boli svižné, no dynamické spektrum až takou šírkou nedisponovalo. Zbory spievali členovia Opery Monte Carlo.
Najlepšie dopadlo sólistické obsadenie, zložené z medzinárodne osvedčených mien. Cesta do Remeša potrebuje mať pod strechou súčasne minimálne desať prvoodborových spevákov. To nie je ľahká úloha. V Salzburgu sa ju našťastie podarilo splniť. Najexponovanejší zo ženských partov mala Contessa di Folleville, ktorú francúzska sopranistka Mélissa Petit naplnila sýtym, farebne bohatým, v koloratúrach bravúrnym sopránom. Cecilia Bartoli v dvoch áriách Corinny so sprievodom harfy dokázala, že desať dní pred svojou šesťdesiatkou má stále svieži hlas, timbrovo na pomedzí sopránu a mezzosopránu. Jej tónový prejav má kultúru, technika je nezlyhávajúca. Že si inscenáciu „prisvojila“, je už iná otázka.
Madama Cortese bývala parketou primadony Montserrat Caballé, teraz sa jej zhostil útlejší, no v ozdobách čistý soprán (otázkou je, či ide stále o mezzosoprán, ako je uvedené v bulletine) írskej umelkyne Tary Erraught. Kto sledoval naše Zámocké hry zvolenské, spomenie si na jej vystúpenie v roku 2012 ako Agnese del Maino v koncertnom uvedení Belliniho Beatrice di Tenda. Marina Viotti zaujala sýtym, tmavo sfarbeným a štýlovo čistým mezzosopránom ako Marchesa Melibea. Za sadomasochickú scénu s Libenskofom, samozrejme, sólistka nemôže. Bol to jeden z režisérových nezmyselných úletov.
Obaja tenoristi odspievali svoje úlohy vzorovým belcantom. Dramatickejší materiál Dmitryho Korchaka (Conte di Libenskof), vlani na Rossini Opera Festivale v Pesare v pozícii dirigenta inkasujúceho bučanie, dokázal, že stále je vokálne vo forme. Aj nie stopercentné najextrémnejšie výšky dokázal šikovne zamaskovať. Edgardo Rocha (Cavalier Belfiore) nemenej náročný part predniesol bezchybne, s eleganciou vo frázovaní a jasom výšok.
K nižším mužským hlasom bol Gioachino Rossini, pokiaľ ide o rozsah, trocha benevolentnejší a pohybujú sa na pomedzí barytónu a vyššieho basu. Ildebrando D´Arcangelo (Lord Sidney) má tmavší timbre, znel však rovnocenne v každej polohe. Florian Sempey ako Don Profondo je zasa barytonistom, ktorý si so skôr basovým Donom Profondom poradil po každej stránke výborne. Misha Kiria svoj mohutný barytón rozdával až príliš zvučne, no s karikatúrou postavy zo strany réžie ladil. Napokon slovenské želiezko v ohni, Peter Kellner ako Don Alvaro, si s rozsahom partu porozumel, hlas znel zvučne a s leskom, navyše sa popasoval aj s kontraproduktívnymi hereckými požiadavkami.
Bola to Cesta do (Koskyho a Bartoliovej) Remeša, rešpektujúca raz viac, inokedy menej predlohu. U divákov malo druhé z dvojice turíčnych festivalových predstavení úspech, no a pokiaľ som nahliadol do dvoch náhodných recenzií, tie nadšením neoplývali. Je to len môj subjektívny pocit, ale myslím si, že s touto autonómnou verziou by Barrie Kosky v rossiniovskej kolíske belcanta, skladateľovom rodisku Pesare, sotva uspel. Už som tam za tridsaťpäť rokov zažil všeličo, vrátane búrlivo vybučaných inscenácií.
Salzburger Festspiele Pfingsten 2026 – Gioachino Rossini: Cesta do Remeša (Il viaggio a Reims)
Premiéra 22. mája 2026, Recenzované predstavenie: 25. mája 2026
Haus für Mozart, Rakousko
Dirigent: Gianluca Capuano
Réžia: Barrie Kosky
Scéna: Rufus Didwiszus
Kostýmy: Victoria Behr
Svetlá: Franck Evin
Dramaturgia: Christian Arseni
Účinkující
Cecilia Bartoli – Corinna
Marina Viotti – Marchesa Melibea
Mélissa Petit – Contessa di Folleville
Tara Erraught – Madama Cortese
Edgardo Rocha – Cavalier Belfiore
Dmitry Korchak – Conte di Libenskof
Ildebrando D’Arcangelo – Lord Sidney
Florian Sempey – Don Profondo
Misha Kiria – Barone di Trombonok
Peter Kellner – Don Alvaro
Giovanni Romeo – Don Prudenzio
Helena Rasker – Maddalena
Salvatore Taiello – Don Luigino
Galia Bakalov – Delia
Federica Spatola – Modestina
Rodolphe Briand – Zefirino
Rafał Pawnuk – Antonio
Les Musiciens du Prince – Monaco
Chœur de l’ Opera de Monte-Carlo
