Co je křehčí a kratší než lidský život?

Čo je krehkejšie a kratšie ako ľudský život? 

Žalospev mieru – a jeho smutná súčasnosť
Od ukončenia druhej svetovej vojny azda neuplynul na našej zemeguli ani deň bez „vznešeného“ zabíjania. (Vladimír Godár) 

V dňoch, kedy celý svet s úžasom prijatie Krymskej republiky a mesta Sevastopol do zväzku Ruskej federácie, ako aj nepokoje na Ukrajine s hrozbou ukrajinsko-ruského konfliktu, zaznelo na jedinom mimoriadnom koncerte v Slovenskej filharmónii oratórium Vladimíra Godára (1956) – Querela pacis – Žalospev mieru.

Mimoriadny koncert s Godárovým protivojnovým oratóriom bol naplánovaný s veľkým časovým predstihom. Paradoxom je, že jeho premiéra v rámci abonentných koncertov Slovenskej filharmónie sa uskutočnila práve v čase, kedy opäť hrozí vážny vojnový konflikt na európskom kontinente, a to sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny a sedemdesiat päť rokov od začiatku druhej svetovej vojny (napadnutie Poľska Nemeckom)!

Godár však nepísal toto dielo ako aktuálny apel na súčasné udalosti. Je to filozofické a umelecké zamyslenie nad nezmyslom vedenia vojen a zabíjania v počtoch miliónov ľudí vôbec. Autor o tom povedal:

„Objednávku som dostal z putovného festivalu Europa Cantat. Potrebovali odo mňa kompozíciu, čo mala zaznieť spolu s Händlovým Utrechtským Te Deum, ktoré vzniklo pri príležitosti podpísania Utrechtského mieru. Skladba oslavovala koniec vojny a ja som mal vytvoriť akýsi novodobý pendant k tejto udalosti. No ja som chcel napísať skôr meditáciu na túto tému. Uzavretie mieru má totiž pre mňa istú sladko-trpkú príchuť, lebo mier prináša aj deľbu koristi. Hlavnou inšpiráciou boli pre mňa myšlienky Erazma Rotterdamského, ktorý napísal o fenoméne vojny dva dôležité texty. Jeden sa volá Dulce Bellum Inexpertis alebo Vojna je sladká pre toho, kto ju sám neokúsil, no a druhým je práve Querela Pacis, teda Žalospev mieru.“Skladba Querela pacis bola premiérovaná v Utrechte 23. júla 2009, roku 2010 zaznela na festivale Bažant Pohoda, čo nebol najšťastnejší výber, pretože tu sa schádzajú mladí ľudia za celkom iným cieľom a programom. A tak predvedenie diela malo svoju skutočnú slovenskú premiéru až na mimoriadnom koncerte v Slovenskej filharmónii. Roku 2011 dielo bolo nahraté a vyšlo na CD vo vydavateľstve Pavian Records. Záujemcovia si ho mohli kúpiť aj vo foyeri Slovenskej filharmónie pred a po koncerte v stredu 30. apríla.

Za mimoriadneho záujmu publika zaznelo oratórium pre soprán, alt, bas, miešaný zbor a orchester Querela pacis – Žalospev mieru v predvečer 1. mája v bratislavskej Redute: v interpretácii súboru Solamente Naturali pod vedením umeleckého vedúceho Miloša Valenta, zboru Vocale Solamente Naturali (zbormajster Dušan Bill), sólistov – sopranistky Hildy Gulyásovej (pre zdravotnú indispozíciu nahradila pôvodne plánovú Emily van Evera), altistky Petry Noskaiovej a barytonistu Tomáša Šelca. Za dirigentským pultom bol britský dirigent Andrew Parrot, ktorý je okrem iné „dvorným dirigentom“ Vladimíra Godára (uviedol jeho Concerto grosso, Dariačangin sad, 2. symfóniu a Ecce puer) – no má zásluhy aj na uvedení diel Johanna Nepomuka Hummela, Jána Levoslava Bellu či iných autorov na pódiu Slovenskej filharmónie. Za menom toho vynikajúceho britského dirigenta (ale aj muzikológa), špecialistu na starú hudbu, ktorej sa venuje prednostne, je predovšetkým vyše päťdesiat novátorských nahrávok pre firmu EMI z predklasického repertoáru od Machauta po Händla, a to s londýnskymi súbormi, ktoré Parrot založil roku 1973. Predlohou oratória, ktoré malo v bulletine pôvodné texty aj slovenský preklad, sú latinské citáty z diel Erazma Rotterdamského a Jana Amosa Komenského, fragmenty dvoch biblických žalmov a textu zádušnej omše, básne Henryho Wadswortha Longfellowa a Alfreda Tennysona v angličtine, ale aj Nárek nad skazou mesta Ur v sumerskom origináli. Kompozíciu rámcuje prelúdium a – pred záverečnou upokojujúcou, prostou a melodicky krásnou detskou Uspávankou na text Alfreda Tennysona – aj postlúdium s príznačným názvom Mantra, v ktorom sa nástojčivo opakuje veta: „Čo je krehkejšie a kratšie ako ľudský život?“

Silné pôsobenie Godárovej skladby na poslucháčov podčiarkol dirigent a s ním svojou delikátnou interpretáciou orchester Solamente Naturali, pre ktorý napísal Godár nielen sprevádzajúce, ale i samostatné inštrumentálne čísla, ba aj sólové vstupy huslí (Miloš Valent), hoboja, respektíve oboe da caccia (Marcel Plavec) a historickej flauty (Martina Bernášková). V dvadsaťčlennej zostave Solamente Naturali zazneli v záverečných častiach aj zvony a harfa, ktoré podčiarkli náladu a obsah myšlienok i zvukomalebnosť hudby. Solamente Naturali je slovenský, no medzinárodne uznávaný súbor pre starú hudbu, využívajúci poučený prístup k interpretácii hudby sedemnásteho a osemnásteho storočia, ako aj dobové nástroje, no nevyhýba sa ani projektom súčasnej slovenskej hudby).

Vokálny súbor Vocale Solamente Naturali vznikol pôvodne okolo sopranistky Hildy Gulyásovej, pedagogičky Štátneho konzervatória (ktorá pohotovo naštudovala i sopránový part Godárovho oratória), pričom jeho súčasným dirigentom je Dušan Bill. Tentokrát zbor spieval na premiére s ôsmimi mužmi a piatimi ženami (je obsadzovaný vždy flexibilne). Jeho kvalitne naštudované vstupy boli silou i výrazom adekvátne komornejšiemu zvuku inštrumentálneho telesa a hlasom sólistov (až na výrazného a zvučného barytonistu Tomáša Šelca).