Crankův Oněgin a novinka Jiřího Bubeníčka v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Už len spôsob, akým nechá celé dejstvo hrať Onegina karty, nesvedčí o dramaturgii na jednotku. Sám Barra spomína na skúšku, že dlho čakal na scéne bez ničoho, a tak sa opýtal choreografa, čo má robiť – a ten mu odvetil: „Hraj karty.“ Nechať pol prvého dejstva Tatianu čítať? A čo vlastne u tých Larinovcov oslavujú v ten deň? A ako má divák poznať, že v druhom dejstve sa oslavujú narodeniny? Ťažko si aj v skratke predstaviť duel bez sekundantov. A tak by sa dalo písať ďalej na niekoľko strán. Naopak pôsobivý je nápad s ruským zvykom zahľadieť sa do zrkadla a uvidieť v ňom vyvoleného muža, ktorý z prvého obrazu prechádza do listovej scény Tatiany. Veru, takto to ide aj v balete. Plejády (možno už aj mŕtvych) kritikov dielo glorifikovali, tak sa toho držíme. Bohužiaľ, vyzneniu obrazov či tanečných scén moc nepomáha ani toľko fragmentárna hudobná koláž. Spôsob, akým je rozrezaná Francesca da Rimini, či drobné, miestami nezáživné a nevzrušujúce skladby, ako úprava drobných mazúrok Čajkovského či skladbičky z Ročných dôb, nemajú potrebný ťah a gradáciu.

Hovorí sa, že Cranko prečítal za deň tri knihy. Že mal stále plné vrecká kníh, ktoré nakupoval všade. Baletná veda ho často označuje ako Dickensa či Somerseta Maughama tanca. Samozrejme, sú v jeho repertoári ešte iné diela. Len pri pohľade k Romeovi stojí akýsi vnútorný, priepastný rozdiel medzi rozohranou drámou a ťažkopádnym Oneginom. Je to vlastne len na divákovi, či na predstavenie pôjde a či počty repríz, ktorými sa pýšia archivári stuttgartského mýtu, budú stúpať. To je oné vzťažné „byť či nebyť“. Podobne ako hovorí John Cranko o postavách v balete: „Cit hovorí – vezmi, ale rozum hovorí – neber.“ Rozhodne by však baletný svet potreboval novú verziu, možno od Ratmanského, možno od niekoho iného. Slovo do polemiky vyslovil už aj John Neumeier vo svojom balete, kde skúma pohľad Tatiany, či Vasily Medvedev, ktorého adagio Tatiany a Onegina si obľúbili svetové baletné superstar. Predstavenie v Štátnej opere vo Viedni môžete vidieť ešte 27. februára, 2. a 3. marca už však s iným obsadením.


Aktuality
V sobotu 20. februára mal premiéru nový balet – Les Jeux jaloux Jiřího Bubeníčka s výpravou Otta Bubeníčka v baletnom súbore Staatstheater Hannover. Bubeníček predstavil svoj nový balet vedľa Nilsa Christa a Jörga Mannesa. Celý večer nesie názov Three is a Party. Po spolupráci s baletným súborom v Tokiu a slávnym súborom v San Franciscu je to prvá tohtoročná premiéra Jiřího Bubeníčka v Európe. A nebude posledná. Otto Bubeníček, ktorý okrem výtvarnej stránky predstavenia robí aj to, že spoločné diela s bratom aj dokumentuje ako fotograf, zaslal z Hannoveru pre čitateľov do Česka hodne ukazujúcu fotodokumentáciu o novej premiére svojho brata. Vďaka.

 

Smutná správa zaskočila baletný svet hneď začiatkom februára (tu). Zomrela legendárna balerína Violette Verdy (1. decembera 1933 – 8. februára 2016). Primabalerína Violette Verdy bola spojnicou tradície veľkého baletného boomu v prvej polovici dvadsiateho storočia až po vrcholnú tvorbu Balanchina a rozmach amerického tanečného umenia po druhej svetovej vojne. Po klasickej tanečnej príprave v Paríži s Madame Rousanne (Rose Sarkissian) a ruskej legendy Victora Gsovského ju formovali Françoise Adret, mladý Maurice Béjart a Roland Petit. Jej profesijná dráha začala so súborom Champs-Elysées. Z Paríža ju cesta viedla do Veľkej Británie – stala sa sólistkou London Festival Ballet v rokoch 1954 a 1955 a dostala sa do milánskej La Scaly. Odtiaľ bol už len krok k legendárnemu American Ballet Theatre (1958 až 1976) za oceánom, kde si ju obľúbil George Balanchine. Po závratnej kariére v New York City Ballet sa vrátila do rodnej Francie, do Paríža, ako riaditeľka baletu parížskej opery. Potom sa zas vrátila do Štátov ako codirectorka Bostonského Baletu.

Francúzska časť jej kariéry je spojená nielen s Béjartom, ale hlavne s francúzskym géniom Rolandom Petitom, ktorý jej venoval rolu v svojom nedocenenom balete Le Loup. Jerome Robbins pre ňu vytvoril kreácie v svojich dvoch najslávnejších tituloch: Dances at a Gathering (1969) a In the Night (1970). A samozrejme nesmrteľný Mr. B. pre svoju múzu postavil: Tchaikovsky Pas de deux (1960), Liebeslieder Walzer (1960), Smaragdy v Jewels (1967), La Source (1968) a Sonatine (1975). Samozrejme tancovala veľký repertoár New York City Ballet a Balanchinovo dielo prezentovala po celom svete, nielen počas aktívnej kariéry.

Violette Verdy nebola len veľkou balerínou, ale aj charizmatickou herečkou, čo napríklad využili legendy francúzskeho divadla Madeleine Renaud a Jean-Louis Barrault. Počas americkej kariéry sa často objavovala aj na striebornom plátne v dielach v tej dobe obľúbených, v tanečných filmoch.

Až do konca života zostala verná baletu. Cestovala po planéte, hovorila o Balanchinovi, vyučovala, zúčastňovala sa seminárov a konferencií. Samozrejme meno Violette Verdy bol umelecký pseudonym, narodila sa ako Nelly Guillerm 1. decembra 1933. Budúca baletná legenda sa narodila v malom bretónskom robotníckom meste Pont-l’Abbé na severozápade Francúzska rodičom strednej triedy. Zostala jej len maminka. Otecko zomrel, keď bola nemluvňa. Bola to prísna a oddaná matka, kto ju pevne nasmeroval k baletu, keď mala šesť rokov. Nikdy by k baletu nedošla, nebyť rozhodnutia matky. „V tom čase rodičia a učitelia boli ďalší po Bohu. Moja matka bola impozantná a ja som bola vychovaná, aby som bola poslušná.“ Maminka Jeanne poznala hudobné schopnosti svojej dcérky, dokonalý rytmus, a tak ju dala aj na husle a potom prihlásila na klavír. V roku 1942 došli nemeckí okupanti až do Pont-l’Abbé, a tak maminka rozhodla, že odídu do Paríža, že to bude lepšie pre baletnú kariéru dcérky. Rodinní príslušníci protestovali; mysleli si, že impulzívna Jeanne príliš núti drobnú a krehkú dcérku do tanca. Ale maminka sa nedala zastaviť a s povzbudením rodinného lekára, že balet bude vhodný pre hyperaktívne dieťa, odišli do Paríža. Maminkino nadšenie a zmysel pre výučbu boli také silné, že medzi parížskymi učiteľmi sa dopracovala až k chýrnej Roussanne Sarkissian, najprominentnejšej baletnej učiteľke v meste na Seine. „Keď moja matka videla Madame Roussanne, povedala: ‚To je ono.‘ “ A Verdy spomína v životopise: „Mala som pocit, že môj život bol prijatý do rúk niečoho väčšieho.“

Violette Verdy (foto archív autora)
Violette Verdy (foto archív autora)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat