Dcera slavného krále operet na návštěvě Bratislavy
Yvonne Kálmán v rozhovore pre Operu Plus
Pani Kálmán, Rakúsko aj Maďarsko vášho otca považujú za „svojho“ skladateľa. Jeho krstné meno sa zväčša uvádza v obojakom maďarsko-nemeckom tvare – Imre / Emmerich. Ako ste otca volali krstným menom vo vašej rodine?
Ja som ho nikdy nevolala menom, pre mňa to bol vždy tatinko. Ale v rámci rodiny sa používalo meno Imre alebo Imrike. Avšak paradoxne na celom svete je známy skôr ako Emmerich, prípadne sa jeho krstné meno uvádza súčasne v oboch podobách. Výnimkou je jedine jeho rodné Maďarsko a taktiež prekvapivo Rusko. V oboch týchto krajinách je otec vždy uvádzaný iba ako Imre Kálmán, nikdy nie ako Emmerich.
Že tomu tak bude v Maďarsku, to sa dalo očakávať, ale prečo Rusko?
Otec je v Rusku jedným z najpopulárnejších skladateľov. Rusi majú svojich vlastných velikánov a potom ešte… Kálmána. Niektorí dokonca možno ani nevedia, že nie je Rus. Neviem prečo práve v Rusku používajú výlučne meno Imre. Asi je to vec úzusu.
A váš otec sa cítil byť skôr maďarským, alebo rakúskym skladateľom?
Otec sa cítil byť doma v celom rakúsko-uhorskom priestore. Práve preto ma mrzí, že zatiaľ čo Rakúsko alebo Maďarsko si jeho hudobný odkaz chránia, rozvíjajú a hlásia sa k nemu ako k vlastnému, na Slovensku zostala čierna diera. Akoby sem ani nepatril. Pritom otec vo svojich operetách čerpal hudobné motívy z ľudovej tvorby celého tohoto regiónu, nešlo výlučne o maďarské ľudovky, hoci tie zdanlivo dominovali. Otec bral námety zo Slovenska, ako aj z všetkých ďalších regiónov bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, ktorú chápal ako kultúrne vzájomne prepojený priestor.
Vaša matka pochádzala z Ruska, takže máte v sebe aj slovanskú krv…
Matka bola veľmi chudobná ruská prisťahovalkyňa žijúca vo Viedni. V čase, keď sa prisťahovala a v meste sa ešte len rozhliadala, bol môj otec už veľmi slávny a v podstate aj bohatý hudobný skladateľ. Mal za sebou úspešné premiéry viacerých operiet, z čoho hlavne Čardášová princezná (1915) a Grófka Marica (1926) alebo Cirkusová princezná (1926) boli v tom čase už veľmi obľúbené.
Vaša matka sa vraj s otcom stretla v známej kaviarni Sacher, oproti Viedenskej štátnej opere.
V tom čase bola kaviareň Café Sacher miestom, v ktorom sa stretával celý operetný svet. Bolo to doslova epicentrum tohoto žánru a skladatelia, speváci, producenti či významnejší zamestnanci divadla, všetci tam chodievali diskutovať. Otec tam bol častým hosťom, podobne napríklad aj Lehár. V strede kaviarne bol stôl s rôznymi jedlami pre stálych hostí, ľudia konzumovali, popíjali kávu, pofajčievali cigary a prejednávali problémy, okolo ktorých sa točil celý viedenský svet. A nielen svet umenia, ale aj svet politiky. Čokoľvek sa udialo v parlamente, bolo na týchto „seansoch pri kávičke“ ihneď vysmievané a kritizované, niečo z výsmechu sa potom prípadne prenášalo aj do zápletiek operiet samotných. Politici to dobre vedeli, a preto považovali Café Sacher za kaviareň, o ktorú sa zaujímali tak povediac aj vo vlastnom záujme.
Jednoducho, každý, kto niečo znamenal alebo chcel znamenať vo svete operety – a nielen v ňom – sa tam skôr či neskôr začal objavovať.
Vedela to samozrejme aj moja mama, hoci bola vo Viedni nová. Chápala to tak, že sa tam stretávajú významní ľudia, a chcela byť samozrejme pri tom. Tak tam začala chodievať so svojou matkou.
Ako sa zoznámila s vaším otcom?
V jeden večer výnimočne neprišla s matkou ako zvyčajne, ale sama. Vošla dnu a zistila, že môj otec práve odchádza. Bral si kabát z vešiaku, keď sa postavila vedľa neho a začala si vyzliekať ten svoj. On sa jej spýtal, či jej môže pomôcť, a myslel samozrejme s kabátom. Odpovedala mu, že jej môže pomôcť len tak, že ju nechá spievať rolu vo svojej najnovšej operete.
Tou operetou bola Vojvodkyňa z Chicaga?
Presne tak.
A získala tú rolu?
Neviem, ako sa jej to podarilo, ale presvedčila ho.
Zachovala sa fotografia z posedenia u Sachera, na ktorej je odfotený váš otec s Georgom Gershwinom pri jednom stole.
Otec s ním bol veľmi zadobre. Dostal od neho dokonca dar, ktorý si chránil celý život – pero so strieborným lemovaním. Bolo veľmi pekné, otec s ním zvykol korigovať orchestrácie svojich operiet.
Ide naozaj o tú kaviareň, ktorá je súčasťou Hotela Sacher naproti Viedenskej štátnej opery?
V podstate áno, aj keď nie úplne presne. V tom čase bola kaviareň v tej istej budove, ale nebola na tom istom mieste, ako je dnes. Nebola priamo súčasťou hotela Sacher, ale hneď za rohom. Tá pôvodná kaviareň už dnes vlastne neexistuje.
V Café Sacher sa váš otec stretával aj s Franzom Lehárom; aké boli ich vzťahy?
Povedala by som, že korektné, rešpektovali sa.
Podľa mojich informácií boli skôr konkurenti. Snažili sa napríklad predať svoju hudbu obaja v tom istom čase tomu istému divadlu – Theater an der Wien. A bola medzi nimi veľká rivalita.
Ale to neznamená, že by vzťahy medzi nimi neboli korektné. To sa nevylučuje. Niekedy sa mali radi viacej, inokedy menej. Poviem vám príklad. Môj otec bol zavolaný na audienciu k riaditeľovi Theater an der Wien Hubertovi Marischkovi, ktorý viedol divadlo od roku 1923. Keď prišiel do divadla, tak zistil, že Marischka ho nemôže prijať, pretože práve je u neho v kancelárii Lehár. Posadil sa teda v predsieni a čakal. Vtedy si všimol, že na vešiaku visí Lehárov kabát, a tak si ten svoj zavesil hneď vedľa neho. Keď Lehár vyšiel von z kancelárie, taký bol prekvapený, že vidí môjho otca, že omylom zvesil z vešiaku otcov kabát a začal si ho obliekať. Keď to otec uvidel, povedal mu: „Franz, keď si si už vo svojich dielach ráčil „požičať“ odo mňa toľko krásnych melódií, aspoň môj kabát mi nechaj…“ Takže vzťahy boli asi takéto.
Dochovali sa zábery, na ktorých váš otec stojí pred kamerou s Lehárom a diskutujú spolu. Je to v podstate zrejme jediná dodnes zachovaná sekvencia, v ktorej sú obaja nafilmovaní spolu. Záber má zhruba pätnásť sekúnd a Lehár a váš otec sa spolu smejú a niečo vravia jeden druhému, Lehár vyťahuje z vrecka nejaký kus papiera a spolu ho čítajú. Záznam bol pred necelými pätnástimi rokmi zverejnený v dokumentárnom filme Franza Wagnera a Otta Schwarza odvysielanom na stanici 3 sat.
Áno, poznám ten záznam, je naozaj jediná filmová sekvencia na svete, alebo minimálne jediná, o ktorej viem, že sú na nej nafilmovaní obaja spolu. Vyzerajú tam ako najlepší priatelia alebo ako ľudia, ktorí nemali problém si takzvane pripustiť jeden druhého blízko k telu.
Avšak samozrejme, to bolo pred kamerou. Viete, existuje také príslovie: Priateľa si pripusti blízko k telu, ale nepriateľa si pripusti ešte bližšie. Takže samozrejme tie zábery o ich vzťahoch nič nevypovedajú. V skutočnosti vládla medzi nimi aj úcta aj rivalita zároveň. Ich vzťahy boli občasne priateľské, občasne trochu súťaživé až konkurenčné a občasne aj napäté. Ale ako som povedala, rešpektovali sa navzájom.
Posuňme sa do roku 1938, keď prebehol anšlus Rakúska. Váš otec bol Žid, pôvodne sa volal Imre Koppstein. Je jasné, že vo Viedni, ktorá sa náhle stala súčasťou Tretej ríše, bol v ohrození.
Meno Koppstein si na Kálmán zmenila celá otcova rodina ešte v čase, keď mal otec asi desať rokov. Presťahovali sa vtedy zo Siófoku do Budapešti. Nebolo to teda jeho vlastné rozhodnutie. Súviselo to skôr s problémami, ktoré rodina zažívala. Jeho otec v tom čase zbankrotoval…
Ale zrejme sa cítil v ohrození, keď sa rozhodol okamžite utiecť. Mňa skôr na tom zaujal fakt, že pri úteku požiadal váš otec o pomoc maďarského vodcu Miklósa Horthyho. Horthy vystupoval na verejnosti ako spojenec nacistického Nemecka. Nie je potom paradoxné, že vášmu otcovi pomáhal práve pri úteku pred nacistami?
Ale v tých časoch bolo veľa podobných paradoxov.
Prečo váš otec žiadal o pomoc pri úteku práve Horthyho?
Neviem vám k tomu povedať nič konkrétne, pretože neskôr, keď som už vyrástla, otec o týchto veciach nikdy nehovoril. So mnou nehovoril o minulosti aj preto, že sa ma vždy usiloval ochraňovať. V časoch, keď sme utekali pred fašizmom, som bola ešte malé dieťa. Otec mal v mnohých veciach veľmi dobrú intuíciu. Zrejme vedel, prečo sa obracia práve na Horthyho, keď chcel, aby sa náš útek podaril bez problémov.
Dobrá intuícia vášho otca zachránila v živote viackrát.
Skutočne áno. Veľmi dobre viem napríklad, čo sa dialo potom, ako sme prišli do Paríža. Hitler poslal za mojim otcom svojho emisára, aby s ním vyjednával o našom návrate naspäť do Tretej ríše. Emisárom bol generál, ktorého meno si už bohužiaľ nepamätám a ktorý mal tlmočiť otcovi osobné posolstvo nemeckého vodcu. Hitler ponúkal otcovi, že ho učiní „čestným Árijcom“, ak sa vráti naspäť do ríše. Otec to samozrejme odmietol. Generál otcovo stanovisko spočiatku nechápal. Otec sa ho preto spýtal, že kto zaručí bezpečnosť našej rodiny, ak by sme sa vrátili do Nemecka? Generál povedal, že on osobne bude ručiť svojou hlavou za našu bezpečnosť. A na to sa ho otec spýtal: „Pán generál, a kto sa potom zaručí za vašu bezpečnosť?“ A zostalo ticho.
Otec po odmietnutí Hitlerovej ponuky začal hľadať čo najrýchlejšiu cestu, ako odísť čo najďalej preč ešte aj z Paríža. Zrejme sa bál následkov svojho rozhodnutia. Len dva dni potom, ako Hitlerov emisár od nás odišiel, otec kúpil lístky na loď do Ameriky. Znovu sa ukázalo, že mal aj tentokrát dobrú intuíciu. Bola to jedna z posledných lodí, ktorými sa dalo dostať do USA. Krátko na to vypukla vojna, a civilné lode medzi Európou a USA prestali premávať. Stihli sme to doslova na poslednú chvíľu.
Prečo si myslíte, že Hitler tak veľmi chcel, aby sa váš otec vrátil?
Mal rád jeho hudbu.
Ale ako by v rámcoch už rozbehnutej antisemitskej propagandistickej mašinérie doma vysvetľoval, že Žida urobil čestným Árijcom?
Hitler si uvedomoval obrovskú popularitu môjho otca. A opakujem, páčila sa mu jeho hudba. Aj Lehárovu hudbu mal rád. A potom úlohu zohrala ešta ďalšia vec. Nacisti si uvedomovali, že opereta bola v tom čase obrovský biznis. Naozaj tvorila centrum hudobného priemyslu v Rakúsku. S mojim otcom veľká časť tohoto biznisu odišla, a nacisti prišli o obrovské príjmy. Môj otec bol v tých časoch v podstate milionár. Priaznivci z rôznych častí Európy chodievali za operetou ako žánrom práve do Viedne. Viedeň priťahovala peniaze zo zahraničia. A to ani nehovorím o predaji práv za uvádzanie operiet. Zoberte si, že napríklad Čardášová princezná sa vtedy hrala všade vo svete. Doslova všade. A tie peniaze zo zakúpených práv všetky prichádzali do Rakúska. Keď sa otec odtiaľ vysťahoval, viedenský finančný kolotoč pochádzajúci z jeho operiet sa zastavil.
Myslíte si, že keby sa vrátil, naozaj by kvôli zachovaniu operetného biznisu dostal výnimku?
Nacistickým pohlavárom peniaze nesmrdeli. Lehárova manželka Sophie bola taktiež Židovka, a Lehár zostal vo Viedni a komponoval ďalej. Výnimky sa jednoducho udeľovali. Otec mal však dobrú intuíciu a tušil, že bude vojna. Tušil, že nacizmus skončí katastrofou, a chcel ujsť čo najrýchlejšie preč, kým sa ešte dalo. A ukázalo sa, že mal ako vždy pravdu.
Čo sa dialo potom, keď ste prišli do Ameriky? Nejaký čas ste žili v Hollywoode. Ako dlho to bolo?
Asi rok. Otcovi sa nepáčilo na západnom pobreží USA. Ale veľké štúdiá ako MGM kúpili práva na sfilmovanie jeho operiet. Lenže potom, ako vypukla vojna, nikto by viac nechcel chodiť na nemecké, rakúske alebo maďarské operety na filmovom plátne, boli to všetko predsa nepriateľské krajiny, s ktorými Amerika bojovala. Sfilmovanie operiet si preto MGM rozmyslelo. Keď otec pochopil, že sa projekty realizovať nebudú, rozhodol sa odsťahovať do New Yorku.
Tam žili všetci jeho priatelia z umeleckých kruhov a emigranti z Európy, ktorí ušli pred vojnou. On sa s nimi stretával a organizoval pre nich večierky a párty. Bolo to zaujímavé obdobie, chodili k nám Greta Garbo či Clarke Gable. V našej kuchyni som stretávala ľudí ako Erich Maria Remarque či Marlen Dietrich.
Vy ste boli vtedy ešte dieťa; vedeli ste, kto sú tí ľudia, alebo vám ich mená nič nehovorili?
Mne tie mená nehovorili vôbec nič, ale môj starší brat častokrát vedel, o koho ide, a vždy mi hovoril, že to je ten a ten herec z Hollywoodu a podobne.
Pod’me teraz na inú tému. Vo svojich spomienkach ste si vybavili viacero situácií, kedy ste sa prechádzali s vaším otcom a on náhle prerušil rozhovor s tým, že ho práve napadol nejaký nápevok alebo náčrt melódie a musí rýchlo utekať si ho zapísať, kým ho nezabudne. Zároveň však hovoríte, že váš otec túžil vždy po tom, aby vošiel do hudobnej histórie ako seriózny skladateľ veľkých orchestrálnych diel. Namiesto nich ho ale neustále napadali práve tieto jeho ľahké nápevky. Znamená to, že namiesto operety chcel písať opery?
Skôr mal záujem písať symfónie. Avšak nakoniec aj tak vždy skončil pri operete. Jednu symfóniu aj naozaj napísal a tá sa práve teraz nahráva, mala by byť onedlho vydaná. Súvisí to s tým, čo som už spomínala na začiatku, že Európa a svet znovu začali objavovať Kálmána. (Kálmán v skutočnosti napísal dve symfónie. Prvou bola v roku 1904 Saturnália, ktorá sa však zahrala len jediný raz. Neskôr skomponoval symfóniu Endre a Johanna, ale nikto o ňu nemal záujem – poznámka autora).
Opery teda nechcel písať?
Neviem.
Pýtam sa preto, že ste spomenuli, že bol vyslovene nadšeným stúpencom Giacoma Pucciniho, miloval a podrobne študoval jeho hudbu. Opera (minimálne tá pucciniovská) ho teda evidentne priťahovala.
Opera ho priťahovala, ale netuším, či chcel nejakú napísať. S Puccinim boli svojho času vo veľmi intenzívnom kontakte. Puccini mal rád hudbu môjho otca a otec miloval tú jeho.
Stretávali sa?
Nemyslím si, že sa niekedy fyzicky stretli. Skôr vzájomne študovali svoje kompozičné postupy a komentovali ich a vymieňali si k nim postrehy. Často si písali. Puccini dokonca otcovi prenechal aj svoj klavír. Neviem presne, či mu ho daroval, alebo predal – to mi otec vlastne nikdy nepovedal. V každom prípade, mali sme doma Pucciniho klavír a otec na ňom komponoval svoje operety. Bol to Steinway.
Váš otec pri orchestrácii svojich operiet ale nevolil pucciniovské postupy, ktoré tak podrobne študoval, ale skôr postupy typické pre Čajkovského. Prečo?
Otcovi sa nesmierne páčil „sound“ ruskej hudby a unikátny spôsob, ktorým je farebná. Chcel docieliť čo najväčšiu podobnosť svojej hudby s farbou ruskej. Čajkovského postupy podľa mňa volil úmyselne, aby tento efekt dosiahol. A asi sa mu to podarilo, keď je v Rusku tak nesmierne populárny.
Prečo okrem Čardášovej princeznej a Grófky Marice sa ostatné operety vášho otca hrávajú tak zriedka?
To jednoznačne súvisí s príchodom muzikálu. Ľudia si muzikál veľmi obľúbili a ten úplne vytlačil operetu. Ak sa nejaká opereta predsa len inscenuje, producenti chcú ísť v takto ohrozenom žánri radšej na istotu, chcú len zavedené a osvedčené diela, ktoré sú aspoň trochu nejakou zárukou úspechu. Tie operety, čo sa nepresadili doposiaľ, majú zrejme smolu, nikto ich nebude objavovať a riskovať ich uvedenie. Pri opere nikto nemá problémy s uvádzaním neznámych alebo doposiaľ nehraných opier, lebo žáner samotný (na rozdiel od operety) ohrozený nie je. Preto ani opera nemá problémy takého rozsahu, ako má opereta.
Je to škoda, lebo vo svete operety je mnoho diel, ktoré sú krásne a neboli objavené verejnosťou alebo docenené kritikou. Práve preto som rada, že aspoň práca môjho otca je v poslednom období znovuobjavovaná. Hrajú sa aj predtým nehrané veci a uvádzajú sa v Nemecku, Rakúsku či Maďarsku.
To je zrejme aj prípad „Vojvodkyne z Chicaga“, ktorá sa teraz v apríli vrátila po osemdesiatich ôsmich rokoch do Budapešti.
Bola som sa pozrieť, som samozrejme veľmi rada. Snažíme sa hudobné dedičstvo, ktoré nám tu otec zanechal, chrániť a rozvíjať a oživovať, ako sa dá. Mám dobrého známeho – dirigenta Richarda Bonyngea. Ten napríklad nahral otcovu operetu Duches of princess so stočlenným orchestrom pre vydavateľstvo Decca v Berlíne. Nahrávka bola veľmi úspešná a prispela natoľko k spopularizovaniu tejto operety, že mnohé divadelné domy v Nemecku ju – inšpirované touto nahrávkou – začali uvádzať.
Ten istý Richard Bonynge v 2004 roku nahral aj Čardášovú princeznú v Bratislave pre vydavateľstvo Naxos. Bola to nahrávka so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. Na tom CD dokonca vystupujem aj ja, pretože herečka, ktorá bola objednaná, vtedy neprišla na nahrávanie, a jej part nemal kto interpretovať. A keďže išlo len o takú menšiu pasáž s hovoreným slovom, tak som si povedala, že to zvládnem aj ja. A tak na tej nahrávke vystupujem tiež, hoci som to pôvodne neplánovala.
Pri realizovaní Čardášovej princeznej na Slovensku som sa zoznámila aj so spústou zaujímavých ľudí. Dodnes si veľmi dobre spomínam napríklad na Ivana Martona (toho času dramaturg Slovenskej filharmónie – poznámka autora), hoci je to už mnoho rokov.
Čardášová princezná na rozdiel od iných operiet problémy s hranosťou nemá. Dodnes je veľmi populárna. Od jej prvého uvedenia uplynulo minulý rok sto rokov.
Úžasnú verziu urobil Christian Thielemann v 2014 v Drážďanoch s Annou Netrebko, Flórezom a Pavlom Bršlíkom. Po prvé, Čardášovú princeznú vtedy hral sto desiatičlenný orchester, čo umožnilo, aby plasticky vynikla zvuková farebnosť takejto mohutnej zostavy. A po druhé, Thielemann je dirigent, ktorý veľa a často dirigoval Wagnera, a ako mi sám povedal, chcel túto operetu urobiť úplne inak, než bolo zvykom počas tých doterajších sto rokov. Chcel ju podať práve tak trochu wagneriánsky. Aby som ho citovala, viac vtlačiť operete priestorovú vzdušnosť a pohrať sa s tempami. Myslím, že sa mu to celkom podarilo.
Váš brat, ktorý bol tiež veľmi talentovaný hudobný skladateľ, sa pokúšal niektoré nedokončené operety vášho otca dopracovať. Napríklad Arizonu Lady alebo Miss underground.
Nie, Miss underground zostáva naďalej nedokončená. Ale v Arizone Lady môj brat kompletne urobil orchestráciu, takže opereta je hotová. Je to naozaj vynikajúce, skvelé. Čo vám budem hovoriť, jednoducho musíte to vidieť!
Na záver dovoľte takú netradičnú otázku na úplne inú tému. Váš otec je všeobecne známy ako hudobný skladateľ. Okrem toho bol aj vynikajúci a veľmi úspešný obchodník. Menej sa ale vie, že bol vyhláseným gurmánom. Vo svojej rezidencii na Ringstrasse údajne podával hosťom také špeciality, že návšteva u neho sa stávala doslova kulinárskym zážitkom…
Nie, mýlite sa, to ešte nebolo na Ringstrasse, ale až o niekoľko rokov neskôr v jeho novej ville na Hasenauerstrasse 29, ktorú kúpil v roku 1934. Zavolal si tam skutočne výnimočnú kuchárku, najznámejšiu expertku na rakúsko-uhorskú kuchyňu, ktorá absolvovala najprestížnejšie školy varenia a mala aj vlastnú reštauráciu, široko ďaleko vyhlásenú svojimi delikatesami. Otec ju zamestnal, aby pracovala len pre našu rodinu. Bola naozaj fantastická. Otec mával v tom čase vo svojej vile mnohé významné návštevy a všetci si veľmi rýchlo medzi sebou porozprávali, ako sa u Kálmánovcov varí, takže za chvíľu o tom vedela celá Viedeň.
Varila sa maďarská kuchyňa?
Prevažne. Zaujímavé ale je, že táto kuchárka vydržala s našou rodinou a so mnou viac ako päťdesiat rokov. Bola s nami, keď sme žili vo Viedni, v Paríži, v USA, so mnou bola aj v Ríme. Raz sa na krátko vrátila aj do Maďarska. Zobrala som ju z Maďarska na výlet do mestečka, odkiaľ pôvodne pochádzala jej rodina. Voľakedy to bolo Horné Uhorsko, dnes už je to na Slovensku. Maličké mestečko, volá sa Vyhne. Bola šťastná, že sa jej podarilo sa tam pozrieť.
Ďakujem za rozhovor.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
