Dvě v jednom (Mozart a Menotti) – a přece to vyšlo

  1. 1
  2. 2

Dve v jednom (Mozart a Menotti) – a predsa to vyšlo

Dnešní „superstaristi“ to majú oproti študentom operného spevu oveľa ľahšie. Kacírska myšlienka, však? Kus pravdy azda aj v porovnaní neporovnateľného (šoubiznis versus kultúra) predsa len nájdeme. Do tisícok domácností sa prostredníctvom kamier najsledovanejších televíznych kanálov dostávajú vo vysielacích primetimoch adepti hudobného šoubiznisu. Vôbec im tú šancu neupieram (a podaktorí majú skutočne talent), len mi je veľmi ľúto, že možnosti ich rovesníkov, končiacich seriózne štúdium na vysokých hudobných školách, nie sú v odlišnom profesionálnom zameraní žiadne. Nemajú nádej dostať sa do povedomia ani v symbolickej mierke jeden k jednému miliónu.

Na Slovensku sú možnosti zmerať si sily vo verejnej  súťaži, či nedajbože dostať sa do vysielania verejnoprávnych médií aspoň v krátkom šote, doslova nulové. Po tom, čo z rytmu bienále vlani vypadla Medzinárodná spevácka súťaž Mikuláša Schneidra-Trnavského, ktorá si získala cezhraničné renomé (z laureátov posledného ročníka 2010 sa vo svete výborne uplatňuje najmä Goran Jurič), sa o jej budúcnosť treba vážne obávať. Hriešny zánik Medzinárodnej speváckej súťaže Lucie Popp, ktorá sa dožila len dvoch ročníkov (1996, 1999), je ešte smutnejšou vizitkou, ako ľahko dokážeme premrhať prepotrebné podujatie už v zárodku. Navyše, zaštítené menom slovenskej rodáčky, ktorú obdivoval a miloval celý svet. Takže, ak chce slovenský spevácky dorast predstúpiť pred publikum (a v jeho radoch by nemali chýbať ani zodpovední členovia vedenia našich divadiel, či kritici), neostáva iné, než vyčkať na koncoročné operné predstavenie Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení. Informáciu o tomto podujatí možno ako-tak nájsť (oveľa intenzívnejšia propagácia by však nezaškodila), ostatné hudobno-školské inštitúcie, či spevácka súťaž vo Vrábloch však o medializáciu zrejme nestoja vôbec.

Na záver akademického roka 2012/2013 vymysleli pedagógovia so študentmi originálny projekt. Odvážne siahli za hranice ošúchaného repertoáru a vybrali si dva krátke tituly z pier Wolfganga Amadea Mozarta a Gian-Carla Menottiho. Dvadsaťminútový fragment z plánovanej no neuskutočnenej opery Lo sposo deluso (Oklamaný ženích) obsahuje vrátane predohry len päť čísel. Dve árie, kvarteto a terceto. Dej tu prakticky nejestvuje. Naopak, bezmála hodinová komická opera Amelia al ballo (Amélia ide na bál) je kompaktnou buffou, pretkanou dramatickými akciami, s výborne prepojeným hudobným a textovým materiálom. O taliansko-americkom skladateľovi, ktorý najmä prostredníctvom drámy Konzul (Opera SND, 1966), ale aj opier Stará panna a zlodej (Banská Bystrica, 1967) a Médium (SND, 1976) nie je slovenskému publiku celkom neznámy, sa viedli počas jeho dlhého života vášnivé diskusie. Paušalizovaným názorom, ktorý si osvojili aj klasici českej a slovenskej muzikológie Anna Hostomská („obratne, avšak eklekticky využíva emocionálne pôsobivý pucciniovský verizmus“) či Zdenko Nováček, mu bolo pripisované najmä postavenie Pucciniho epigóna. Naštudovanie na bratislavskej VŠMU poňalo dve autonómne diela svojráznym, avšak do detailov premysleným spôsobom. Režisér Tomáš Surý ich naservíroval ako „dve v jednom“. Navonok teda akoby Menotti pohltil Mozarta, ten však pritom neostal ukrátený ani o notu, ba ani o náznaky charakterov svojich postavičiek. Hneď počas predohry k Oklamanému ženíchovi sa ocitáme v luxusnom salóne rozmarnej mladej paničky Amélie, ktorá sa oddáva ľúbostnej hre s milencom. Nasledujúce kvarteto má svoju dynamiku v upratovaní domácnosti a aj ďalšie dve mozartovské scény, hoci dejovo tiež slúžia Menottimu, v paralelnej niti roztáčajú mozartovský špásik. Režisér Tomáš Surý si tak nastavil dvadsaťminútové predpolie k samotnej ťažiskovej opere. Keď zaznejú jej prvé takty, divák už vie o predhistórii Menottiho postáv takmer všetko – na podklade Mozartovej hudby. A čuduj sa svete, ani jej to vôbec neublížilo.

Dejová os opery Amélia ide na bál sa ťahá okolo jediného motívu, prípravy hlavnej hrdinky na prvý ples v sezóne. Počas niekoľkých hodín sa však udeje toľko viac či menej bizarných udalostí, že dielo ani po libretistickej, ani hudobnej (inštrumentačne pestrá, charaktery postáv a situácie výstižne kresliaca partitúra) a vokálnej (efektne kantabilné ariózne či duetové čísla) stránke nemá spomaľujúce miesta. Surého réžia na scéne, ktorá je – podobne ako kostýmy – dielom kolektívu študentiek Katedry scénografie VŠMU, využíva situačný humor vkusne, bez prehrávania a karikovania. Miera hereckého stotožnenia sa s postavami bola u adeptov spevu rozdielna, tí čo bolo vokálno-technicky nad vecou, hrali uvoľnenejšie.

Hudobnú zložku zabezpečil s Operným orchestrom VŠMU (študenti Katedry strunových a dychových nástrojov) dirigent Marián Lejava. Vzhľadom na zradnú akustiku Umeleckej scény SĽUKu v Rusovciach, kde orchester znie aj z jamy bez akéhokoľvek zábalu, oveľa lepšie vyznel Menotti. V ňom hráči prejavili nielen technickú potenciu, ale aj zmysel pre farbenie a výrazové ozvláštňovanie situácií a libreta. Mozarta poňal Lejava temperamentne, už v predohre bolo počuť tok hudby i správne akcenty, čo sa však nepodarilo, bolo zjemnenie a zušľachtenie tónu. Z rýdzo orchestrálneho hľadiska sa tak trocha Mozartov fragment stal obeťou veristického Menottiho.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Mozart: Lo sposo deluso & Menotti: Amelia al ballo (VŠMU Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="51134" size="small"]

Mohlo by vás zajímat