Edita Gruberová opět šokovala

Edita Gruberová opäť šokovala 

Jubilejný päťdesiaty ročník Bratislavských hudobných slávností je doslova vyšperkovaný prominentnými svetovými orchestrami, dirigentskými osobnosťami prvého rangu (dosiaľ to boli Zubin Mehta s Izraelskou filharmóniou, Valery Gergiev s London Symphony Orchestra, Vladimír Fedosejev s Veľkým symfonickým orchestrom Pjotra Iľjiča Čajkovského, Jiří Bělohlávek s Českou filharmóniou a Leonard Slatkin s Orchestre national de Lyon – každý z nich stál na čele orchestra, ktorého je šéfdirigentom) a špičkovými sólistami.

Domovská Slovenská filharmónia vo svojom druhom festivalovom vystúpení (prvé, veľmi úspešné, absolvovala so svojím šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom) sprevádzala s napätím očakávaný večer s Editou Gruberovou. Slovenská sopranistka, slovami Jaroslava Blaha v bulletine „Edita Veľká“, citátom talianskeho kritika Landiniho „La Santa di Bratislava“ má za sebou vyše štyridsaťpäť rokov intenzívnej javiskovej činnosti. Jej nabitý termínový kalendár, s plánmi do ďalších sezón na parkete virtuóznych belcantových úloh, nabáda popri fascinácii nad kondíciou umelkyne zavše aj k legitímnym úvahám. Je to stále tá istá dokonalá Edita Gruberová? Žije predovšetkým jej meno, legenda? Toleruje divák – kritika kompromisy v perfektnosti z úcty k veku?

Utorkový bratislavský koncert dal odpovede na načrtnuté otázky. Jednou vetou – Edita Gruberová je stále fascinujúca.Rozmeňme na drobné. V prvej časti večera sa zamerala výlučne na mozartovský repertoár. Ten stál v popredí najmä v prvej polovici jej kariéry (na začiatku to bola predovšetkým Kráľovná noci, ktorej koloratúrne kaskády odzbrojovali intendantov i publikum prestížnych operných domov a festivalov), no vracia sa k nemu – hlavne v koncertnej forme – aj v čase, keď už na divadelných scénach ustúpil predverdiovským romantickým hrdinkám. Na pódium Reduty vstúpila ako Konstanze z Únosu zo serailu. Welcher Kummer herrscht in meiner Seele, ária z druhého dejstva vyjadruje smútok. Presne tento náladový odtieň vykreslila umelkyňa farbou, tieňovaním dynamiky, zvnútornením výrazu – a to už v úvodných taktoch artikuláciou minuciózne vypointovaného recitatívu. Krištáľovo čistý tón sa chvíľami niesol v pavučinovom piane, aby v súlade s rozvíjaním fráz prešiel v crescende do pevného forte. Nie je to číslo pre demonštrovanie koloratúrnej ekvilibristiky, je to ária vyžadujúca farbu, emóciu, slohovú čistotu.

Pochopiteľne tieto kritériá platia aj pre druhý výstup Edity Gruberovej, áriu Donny Anny z druhého dejstva Dona Giovanniho Crudele… Non mi dir.  Dramatický recitatív nie je v jej podaní výbušný, ale navádza situačné, zo sledu javiskových udalostí plynúce predpolie k samotnej árii, gradovanej v náročnej koloratúre. Gruberová vďaka svojej dychovej technike tvorila dlhé legatové oblúky, v koncentrovanom tóne menila dynamiku, napĺňala pohyblivý part bronzom výšok, okrúhlym stredom (v ktorom sa pri nasadení tónu občas objavili drobulinké, vzápätí však korigované intonačné výkyvy) a hĺbkami, ktoré až na jediné, v objeme tónu tenšie miesto, mali prirodzenú farbu. Vrcholom árie bola technicky perfektná koloratúra, ktorá v tomto čísle potrápi vari každý dramatickejší soprán. A Donna Anna tento typ hlasu vyžaduje.Do tretice Mozart – krkolomná, výbušne dramatická Elektra z tretieho dejstva opery Idomeneo Oh smania!… D´Oreste, d´Ajace. Opäť do najjemnejšieho detailu precítený recitatív, vtisnutie atmosféry a potom už jedna z najťažších mozartovských árií pre dramaticko-koloratúrny soprán. Tónový rozsah tohto čísla prekračuje bežné mantinely, chvíľu je v extrémnej výške, potom klesá do hĺbok mimo sopránového rozsahu (v nich sa Edita Gruberová trocha oprela o „barličky“ spodného dychu a viac než samotnou farbou si pomohla démonickosťou parlandového výrazu), no v koloratúrach (behy zostupným smerom) bola znova absolútne dôsledná.V dramaturgicky konzistentnom bloku z opier Wolfganga Amadea Mozarta sa popri dive predstavil aj jej mladý hosť, v Nemecku pôsobiaci slovenský barytonista Richard Šveda. Orchester Slovenskej filharmónie hral pod taktovkou Petra Valentoviča a Slovenský filharmonický zbor pripravil Jozef Chabroň.

Švedov výber otvorila ária Almavivu Hai gia vinta la causa z Figarovej svadby a dva razy vkročil na javisko ako titulný hrdina Dona Giovanniho. Mladý barytonista sa vyvíja mimo zraku slovenského publika (je sólistom Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe), takže jeho hosťovanie sprevádzali tiež nemalé očakávania. Ako Almaviva preukázal, že jeho barytón má nosnosť, objem a farbu, predovšetkým v strednej a vyššej polohe. Hĺbkam rovnocenná kvalita tónu zatiaľ trocha chýba. Že sa jeho talent rozmáha v kultivovanom prostredí svedčí aj fakt, že recitatív predniesol s patričnou dávkou fantázie a noblesy. Z dvoch ukážok z Dona Giovanniho jednoznačne uprednostňujem takzvanú šampanskú áriu Finch´han dal vino, ktorú spieval s vervou a náležitou výrazovou suverenitou. Za problematické považujem poňatie serenády z druhého dejstva Deh, vieni alla finestra, kde Richard Šveda nasadil príliš objemný tón (podmanivosť  tohto čísla by znásobilo využitie mezza voce) a ukrátil ju o väčšiu mieru zmyselnosti a dynamicko-výrazovej rafinovanosti. S mozartovským blokom si slušne poradila aj Slovenská filharmónia, skôr však v číslach sprevádzajúcich sólistov, kde Peter Valentovič prejavil značnú dávku kooperatívnosti. O čosi menej presvedčivo a dynamicky menej vybrúsene zneli ukážky z La clemenza di Tito (dva zbory a pochod z prvého dejstva), ktoré ani dramaturgicky nemali hlbšie opodstatnenie.

Druhá polovica večera z hľadiska zostavy repertoáru pôsobila pomerme chaoticky. Škoda, že na monolitný mozartovský blok nenadviazal podobný, tematicky orientovaný na talianske belcanto. Dve dominantné ukážky z neho síce tvorili os druhej časti, no ani úvod (Čajkovského Polonéza z Eugena Onegina a ária titulnej postavy), ani predel s dvoma vzorkami z diela Richarda Wagnera (ária Wolframa z Tannhäusera a Jazda valkýr z Valkýry) nedosiahli azda zamýšľaný kontrast. Skôr neorganicky odpútavali od atmosféry belliniovsko-donizettiovských primadon v podaní Edity Gruberovej. Navyše, Čajkovského Polonéza vyšla Valentovičovi akosi ťažkotonážne, bez elegancie a vzletu a Wagnerova Jazda valkýr ostávala v jednej dynamickej hladine. Dva výstupy Richarda Švedu potvrdili dojem z prvej polovice. Ako Eugen Onegin (Vy mne pisali) pôsobil sebavedomo, tónovo sa rozvíjal od strednej polohy hore (občas hlas až príliš otvára), výrazovo znel prepracovane. Podobne punc slohovej čistoty s precíznou dikciou sprevádzal jeho áriu Wolframa (O du mein holder Abendstern) z Tannhäusera. Ak by mal na dačom pracovať ďalej, tak podľa mňa je to získanie „hmotnosti“ nižších stredov a na strane druhej na technike mezza voce, či aspoň zušľachtenia pián.Šokujúce chvíle, dvíhajúce publikum spontánne z kresiel, pripravila Edita Gruberová svojimi belcantovými primadonami. Tento raz to neboli tri tudorovské kráľovné (nedávno ich uviedla vo Viedni, tiež pod Valentovičovou taktovkou), no iba jedna z nich. Ešte pred Annou Bolenou nám predstavila svoju pomerne novú partiu v repertoári, Alaide z La straniera (Cudzinka). Aria finale – ária zúfalstva, maľovaná belliniovským romantickým štetcom, esencia číreho belcanta, skúšobný kameň tónovej farebnosti, rozsahu, frázovania, ozdobnosti. A predovšetkým drámy v hlase. Toto všetko do postavy Edita Gruberová vložila, toto všetko sme jej uverili a preto strhla. Záver Donizettiho Anny Boleny tvorí ária Al dolce guidami a frapantná cabaletta Coppia iniqua, opäť ideálna parketa pre zrelé umenie slovenskej prvej dámy. Začína ju nezvyklo lyricky, s mezza voce sa mazná všade tam, kde výrazová vlna, v reflexii psychického rozpoloženia, hrdinku zavedie. Oproti tejto rovine stoja pevné, dramatické tóny s oceľovými a predsa emotívnymi výškami. Cíti ich ako prirodzené gradácie prúdu hudby a najmä vokálnymi prostriedkami vykreslené kulminácie predsmrtného duševného stavu kráľovnej. V cabalette ešte raz demonštruje nezlomnú technickú istotu, silu výrazu a suverenitu v trojčiarkovej oktáve. Peter Valentovič sprevádza veľmi citlivo. Nie je dirigentom, ktorý komunikuje so speváčkou očným kontaktom, jeho zrak je zväčša v partitúre, no jeho uši dešifrujú každý Gruberovej nádych, výrazové pulzovanie, ba i naznačenú hereckú akciu.Po oficiálnej časti nenastal čas rozlúčky. Edita Gruberová je nielen skvelá tragédka, ale rovnako náruživá komička. Jej prídavková Adela z Netopiera (Spiel ich die Unschuld von Lande) mala taký mladistvý šarm, improvizovaný humor, hlasovú sviežosť, akoby ku spievala tridsiatnička na koloratúrnom zenite. Dojímavou rozlúčkou bola úprava slovenskej ľudovej piesne Dolina, dolina v inštrumentácii Bartolomeja Urbanca.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %
(Edita Gruberová: 95%, Richard Šveda: 75%)

Bratislavské hudobné slávnosti 2014
Koncert operných árií a zborov
Dirigent: Peter Valentovič
Edita Gruberová (soprán)
Richard Šveda (barytón)
Zbormajstr: Jozef Chabroň
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
30. septembra 2014 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Wolfgang Amadeus Mozart:
Die Entführung aus dem Serail
– Predohra
– Singt dem grossen Bassa Lieder
(zbor janičiarov z 1. dejstva)
– Welcher Kummer herrscht in meiner Seele – Traurigkeit ward mir zum Loose
(ária Konstanze z 2. dejstva)

Wolfgang Amadeus Mozart:
Le nozze di Figaro
– Hai gia vinta la causa (ária grófa Almavivu z 3. dejstva

Wolfgang Amadeus Mozart:
Die Zauberflöte
– O Isis und Osiris (zbor zasvätencov z 2. dejstva)

Wolfgang Amadeus Mozart:
Don Givanni
– Crudele… Non mi dir
(ária Donny Anny z 2.dejstva)
– Deh, vieni alla finestra
( serenáda Dona Giovanniho z 2. dejstva)

Wolfgang Amadeus Mozart:
La clemenza di Tito
– Che del ciel, che degli Dei
(zbor z 2. dejstva)
– Pochod z 1. dejstva
– Serbate, oh Dei custodi
(zbor z 1. dejstva)

Wolfgang Amadeus Mozart:
Don Giovanni
– Finch´han dal vino
(„šampanská“ ária Dona Giovanniho z 1. dejstva)

Wolfgang Amadeus Mozart:
Idomeneo
– Oh smania!- D´Oreste, d´Ajace
(ária Elektry z 3. dejstva)

= prestávka = 

Pjotr Iľjič Čajkovskij:
Eugen Oněgin
– Polonéza z 3. dejstva
– Vy mne pisali…kogda by žizň domašnim krugom
(ária Onegina z 1. dejstva)

Vincenzo Bellini
La straniera
– Sono all´ara – Ciel pietoso in si crudo momento – Or sei pago o ciel tremendo
(záverečná scéna Alaide)

Richard Wagner:
Tannhäuser
– O du mein holder Abendstern
(ária Wolframa z 3. dejstva)

Richard Wagner.
Die Walküre
– Jazda valkýr
(predohra k 3. dejstvu)

Gaetano Donizetti:
Anna Bolena
– Piangete voi? – Al dolce guidami – Chi mi sveglia? – Coppia iniqua
(záverečná scéna Anny z finále opery)

prídavok:
Johan Strauss ml.:
– Netopier (Spiel ich die Unschuld von Lande)
Bartolomej Urbanec (inštr.):
– Dolina, dolina

www.bhsfestival.sk

Foto BHS