Eliška Weissová debutovala v Bratislavě jako Ortruda
Glosa z Opery Slovenského národného divadla
Aktuálny Lohengrinov otáznik: Akého Wagnera potrebuje Slovensko?
Pred necelými troma rokmi sprevádzal návrat diela Richarda Wagnera (po dvadsaťročnej absencii) na dosky Opery Slovenského národného divadla červený otáznik na plagáte i na obálke bulletinu. Vzťahoval sa k novému naštudovaniu Lohengrina a v bodkovej časti grafického znaku sa pýtal: „Kto si?“ Inscenácia síce jednoznačnú odpoveď nepriniesla, no minimálne slovenské znovuobjavenie Wagnerovej opery vzbudilo nádej. Nádej, že jedného z pilierových, ba až kultovo obdivovaných a „referenčných“ skladateľov operných domov bratislavská dramaturgia azda vezme na milosť. Čas ukázal, že ani to sa nestalo. Nanajvýš došlo k inému. Že chvíľková eufória trocha sploštila popremiérový hodnotiaci postoj.
Keďže išlo o koprodukciu s operou vo Vilniuse, odkiaľ pochádzal celý tím inscenátorov, po odohratí určitého počtu večerov (koľkých, to dnes na webe divadla nik nezistí) sa Lohengrin z repertoáru dočasne stratil. Minulú sezónu sa u nás nehral a včera sa na dosky bratislavskej opery vrátil. Na štyri predstavenia, z nich posledné ohlásila tlačová správa za derniéru. Ani tento údaj však v príslušnej kolónke na internetovej stránke divadla nenájdeme. Je prázdna, hoci minimálne Paisiellov/Henzeho Kráľ Teodor v Benátkach v nej mal byť. Nuž ale webu SND neradno veriť, veď aj informácia k Lohengrinovi obsahuje falošný počet prestávok. Návrat Wagnerovej opery sprevádzali zmeny v pôvodných obsadeniach, sčasti plánované, v dvoch prípadoch vynútené ochoreniami protagonistov. To, čo malo ostať v pôvodnom tvare, bola minimálne réžia Andrejsa Žagarsa, scéna Reinisa Suhanovsa a hudobná koncepcia Friedricha Haidera. Výkony sólistov alebo kolektívnych telies sú skôr premennou veličinou, kde zväčša platí, že každý večer je iný.
V piatkovej repríze (či vhodnejšie povedané, obnovenom naštudovaní) haprovali aj tie zložky, ktoré mali zaisťovať stabilitu tvaru. S odstupom od premiéry vyplávali na povrch skôr slabiny inscenácie, než prípadne zdôvodniteľné koncepčné východiská réžie. Ak Žagarsovo poňatie zasadením deja do začiatku druhej svetovej vojny chcelo minimalizovať symboliku mýtu a podčiarknuť prirodzenú ľudskosť vzťahov, tak z tejto premisy po troch rokoch neostalo nič. Zbor, tápajúci v aranžmánoch, si doslova hľadal svoje miesto na javisku, sólisti zasa po ňom bezradne korzovali. Azda jediná postava, paradoxne tá, ktorá si priniesla do nepoznanej inscenácie vlastnú výbavu (Maida Hundeling ako Elsa), sa občas pokúsila dať hrdinke aj javiskový rozmer.
Neviem, aké postavenie majú v Opere Slovenského národného divadla asistenti réžie, no logicky by sa dalo očakávať, že oni strážia tvar (hoci aj nezmyselný), podpísaný inscenačným tímom. Nie raz sme svedkami, že ani toto v Bratislave neplatí.
Friedrich Haider dnes nie je tým Friedrichom Haiderom, akým bol pred troma rokmi. Vtedy bol riaditeľom a šéfdirigentom súboru, bol plný nadšenia a ambícií systematicky posúvať latku kritérií nahor. Dokonca v kútiku duše veril, že na Lohengrina by mohol v dohľadnom čase nadviazať ďalší Wagner. Dnes, vplyvom divadelných intríg, nesprávneho zhodnotenia jeho pôsobenia zo strany Ministerstva kultúry a absentujúcej reakcie vedenia divadla na vyslovené nezmysly, treba už len obdivovať, že umelec nezdvihol kotvy obratom. Rozhodol sa dokončiť sezónu, hoci z naštudovania Verdiho Simona Boccanegru, poslednej plánovanej premiéry, odstúpil. Jeho piatkový Lohengrin si v základných kontúrach zachoval pôvodnú koncepciu. Preňho príznačné, skôr svižnejšie, ale kontrastné tempá, plastickosť v dynamike a snaha o štýl dávali tušiť, že oživenie partitúry malo zakódovanú kvalitu. Fakt, že momentálne v orchestri bolo nespočetné množstvo technických prehreškov, že zbory sa neraz rozleptali a zneli v polovičnej farebnosti oproti premiére, už príliš ovplyvniť nemohol. Mohol síce z obnovenia odstúpiť, no Haider nie je človekom prázdnych a demonštratívnych gest.
Z pôvodného sólistického obsadenia ostali len dvaja, ostatní štyria predstavitelia boli noví. Dominovali obe dámy. Nájsť do záskoku v postave Elsy Maidu Hundeling asi nebol veľký problém. Rolu má zafixovanú z ostravskej inscenácie a navyše v Bratislave aktuálne študuje Leonoru v pripravovanom Beethovenovom Fideliovi. Jej materiál a vokálna estetika ju predurčujú pre nemecký odbor. Dramatický soprán v parte Elsy môže byť výhodou, ak sólistka dokáže zúročiť širokú škálu dynamických odtieňov.
Presne toto sa Maide Hundeling podarilo. Na jednej strane s oceľovou pevnosťou zneli jej forte pasáže, a to nielen vo výškach, na druhej ponúkla paletu nežných, v plnom objeme tónu vyspievaných pián. Hoci objemom, rozsahom a razanciou hlasu mohla ašpirovať aj na Ortrud, vymodelovala plastický a diferencovaný portrét lyrickejšej ženskej hrdinky.
Popri Maide Hundeling to nemá žiadna Ortrud ľahké. Mladá česká mezzosopranistka Eliška Weissová, debutujúca na doskách Opery SND, však dokázala držať rovnocenný krok. Jej hlas má pre vypätý part dostatok objemu, priebojnosti a lesku; obzvlášť vo vysokej polohe (part vytvárajú aj dramatické soprány) znel impozantne aj bez forsírovania. Farebný má aj centrálny register, jedine v nižšej polohe, hoci ani tá jej nevypadá z rezonancie, by mohla pridať trocha viac energie. Po výrazovej stránke a z hľadiska komplexného uchopenia negatívneho charakteru by pochopiteľne potrebovala regulárny skúšobný proces a zrozumiteľnú réžiu. Napriek tomu, spoločné scény Maidy Hundeling a Elišky Weissovej patrili k najvydarenejším miestam večera.
Lohengrin bez Lohengrina. Asi takýto podtitul by znieslo glosovanie včerajšieho predstavenia. V prípade zaskakujúceho i z padáka zoskakujúceho anglického tenoristu Huga Malleta (takto je režijne poňatý vstup titulného hrdinu) vskutku pôsobil na javisku ako mimozemšťan. Nemožno hovoriť ani o civilnom herectve, keď nebolo žiadne. Nuž dobre, keby mal jeho komorný tón, pohybujúci sa v dvoch tretinách partu v piane a vo zvyšnej v zoslabenom mezzoforte, aspoň náznak výrazu! Všetko však odspieval monotónne, nezúčastnene, a tak „oceniť“ možno azda len to, že vydržal do konca večera.
Bulharský barytonista Anton Keremidtchiev spieval Telramunda už na bratislavskej premiére a jeho aktuálny výkon bol porovnateľný s ňou. Umelec nemá problémy s rozsahom partu, timbrom je síce pre rolu trocha svetlý a volumenom v dramatických pasážach mierne limitovaný, vcelku však jeho kreáciu možno hodnotiť ako solídnu a prijateľnú. Pred troma rokmi ako kráľ Heinrich exceloval Peter Mikuláš. Dúfam, že včerajší menej presvedčivý výkon (v 1. dejtve sa mu dvakrát vôbec neotvorili výšky), sprevádzaný úbytkom sviežosti materiálu, bol len otázkou momentálnej indispozície. Žiadnym prínosom nebolo nasadenie Františka Ďuriača do úlohy Kráľovského hlásateľa. Jeho suchý, nevýrazný, v hlbšej polohe nerezonujúci hlas a k tomu váhavý scénický pohyb degradovali túto nie bezvýznamnú postavu.
Obnovené naštudovanie Lohengrina, žiaľ, zapadá do série nezdarov aktuálnej sezóny a celkovo upadajúcej úrovne prvej slovenskej scény. Nedalo odpoveď na otázku, akého Wagnera Slovensko (Bratislava?) potrebuje. A či vôbec po ňom túži. Hľadisko nebolo ani zďaleka vypredané, umelecká úroveň krívala na obe nohy. A čo Opera Slovenského národného divadla? Všeobecne platí, že nikdy nie je neskoro zmeniť rozmýšľanie, systém, prípadne zodpovedných ľudí. To by však chcelo sebareflexiu alebo prísny a najmä odborný dohľad zriaďovateľa. V deň parlamentných volieb je to, samozrejme, ilúzia. Čo bude „deň po“, dozvieme sa čoskoro.
Hodnotenie autora glosy: 55 %
Richard Wagner:
Lohengrin
Dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Andrejs Žagars
Scéna: Reinis Suhanovs
Kostýmy: Kristine Pasternaka
Zbormajster: Pavel Procházka
Video dizajn: Ineta Sipunova
Pohybová spolupráca: Elita Bukovska
Svetelný design: Kevin Wyn-Jones
Dramaturgia: Slavomír Jakubek
Orchester a zbor Slovenského národného divadla
Bratislavský chlapčenský zbor
Premiéra 24. mája 2013 Sála opery a baletu nová budova Slovenského národného divadla Bratislava
(napísané z reprízy 4. 3. 2016)
Kráľ Heinrich – Peter Mikuláš
Lohengrin – Hugo Mallet
Elsa Brabantská – Maida Hundeling
Friedrich z Telramundu – Anton Keremidtchiev
Ortrud – Eliška Weissová
Kráľovský hlásateľ – František Ďuriač
Vojvoda Gottfried – Michal Vaľko
Štyria brabantskí šľachtici – Milan Kľučár, Daniel Hlásny, Martin Klempár, Jiří Zouhar
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]