Gala pro Annu Pavlovu?

Gala pre Annu Pavlovu? 

V komornom chorvátskom letovisku Opatija kedysi tancovala na svojich cestách krajinami legendárna Anna Pavlova. Letovisko na pobreží Jadranu si zamilovala aj iná diva Isadora Duncan. Krásne a slávne, hlavne však osudové ženy, doplňovali návštevy mocných mužov či už politiky, či inej mocnosti a to umenia: Mahler, Čechov, Einstein, Joyce a ďalší. Históriu mestečka s niečo málo cez desaťtisíc obyvateľmi prepísalo baletné gala 22. júla. Nebolo nijako markantne signované k pocte Anny Pavlovej, prvej medzinárodnej celebrity od čias romantických balerín, ale podvedome sa to tak dalo cítiť. Choreograf a pedagóg Vasily Medvedev, skúsený promotér, organizátor a znalec baletnej mapy sveta pripravil pôsobivý program. Aby ho mohol predviesť, potreboval prizvať vysokú triedu sólistov, ktorí podobné lahôdky dokážu jedinečne interpretovať a čo je podstatnejšie v dnešnom svete bez tradície, interpretovať aj zmysluplne a vtisnúť im osobitnú charizmu.Dnes sa kde kto vydáva za znalca, pedagóga, choreografa, každý si môže zatancovať sólo, prepchať sa do prvej rady, oslňovať na internete svojim curriculum vitae, či filmovať sa a sám sa vkladať na Youtube a robiť si reklamu. Hlavne u tých, ktorí nič nedokázali stúpa sebavedomie a budujú imaginárny palác svojich úspechov. Napríklad u nás. Na jednom gala v Štátnej opere, tam je to vždy samá hviezda, prvý sólista zase hviezda, ešte väčšia hviezda. V prvej scéne sa to tiež prvými sólistami, sólistkami, demi sólistami mimoriadnych kvalít len tak hemží. Keď však príde napríklad na piruety, prvý sólista neotočí ani dve, aby neposkakoval na päte. Kvantita predbehla kvalitu a slabá súdnosť zatemnila zdravý rozum. A tak kto chce vidieť seriózne gala musí sa dívať na Mezzo, či Arte alebo musí vyraziť von. V lete mu však hrozí, že v silnej marketingovej kampani môže naletieť predavačom mačky vo vreci.

Letná sezóna trpí mnohými open air produkciami, ktoré často majú jediný cieľ. Získať čo najviac publika vo veľkých amfiteátroch so zlou viditeľnosťou a nepohodlnými podmienkami a zarobiť čo najviac peňazí. Našťastie u serióznych podnikov, ktoré podpíšu renomovaní umelci, nehrozí cirkusová show ani pokútne orákulá. Medvedev má za sebou viac než tridsaťročnú kariéru bývalého tanečníka a uznávaného choreografa, ktorý pracuje pre prestížne scény ako Bolšoj či Berlín. S rozhľadom Ďagileva dokáže vyzobať z rôznych súborov zaujímavých interpretov, ktorých združí a čo je podstatné, vyberie im vhodné roly, ktoré sa im typovo a technicky hodia. Jeden z prvých českých tanečníkov, ktorý po páde boľševika získali svetové uznanie pre Česko a v návale kapitalizmu a privatizácie ho doma nikto nedocenil. Stanislav Fečo, sa spolupodieľal na programe ako dramaturg i baletný majster a niektoré čísla (drvivú väčšinu z nich sám tancoval) naštudoval.Takáto detailná práca a starostlivosť má zmysel, pretože potom sa na scéne zíde profesionalita a dokonalosť. Čím ďalej tým viac ma fascinuje umelecká profesionalita v zväzku s ľudskou pokorou. S filištínskymi manierami domácich umelcov, ktorým lenivosť a pochlebovanie facebookových fanúšikov zahmlieva sebakontrolu, je takýto letný výlet skoro ako cesta na mesiac. Pozorovať hlboké sústredenie hraničiace s posvätným zanietením a to obrovské fyzické nasadenie, s ktorým sa hodiny pred začiatkom svetové baleríny pripravujú na jedno či dva čísla pred prázdninovými divákmi, ktorých by mohli oklamať už len svojou dokonalou arabeskou, je ako cesta malého princa po planétach. Tu platí rovnica – čím väčší umelec, tým väčší dríč a profesionál. Porovnávaciu rovnicu pre domáce pomery radšej nevyslovujem, bola by desivo tristná. Možno by ale aspoň jediný raz stálo za to uniesť takéto obsadenie a priviesť ho do Prahy na tréning i s baletným majstrom ako vzorovú ukážku. To by sa možno začali diať nejaké iné veci.

Správny umelec posúva hranice interpretácie ruku v ruke s tradíciou i svojim príspevkom k nej. Medvedev ako umelecký riaditeľ, veľmi správne v záujme dramaturgie večera žiada po svojich tanečníkoch rôzne roly. Nie je to program čo dom dal, ako pražský balet predviedol naposledy na večere Darie Klimentovej. Tu sa rozdávajú roly a tanečníci sa ich musia naučiť. Nie sú ako kúzelníci, ktorí prídu s kufríkom z lietadla  a vybalia nejaký trik. Potom i dramaturgia má zmysel a systém. Potom sa vyplatí na podobné gala cestovať a potom si ho divák aj plnohodnotne užije a neirituje ho povrchnosť, či neúcta k divákovi, ktorému sa naservíruje lečo, ktoré sa tvári ako gala večera vo francúzskej reštaurácii.Ak som v úvode spomenul odkaz na Annu Pavlovu, nenapadlo ma to náhodou. Vidiac všetky tie úžasné primabaleríny plné osobitostí a jedinečného tanečného slohu nedá sa tomu vyhnúť. Legendárna prima Mariinského divadla Yulia Makhalina svojim famóznym interpretačným štýlom a oslnivým životopisom stále zostáva služobníčkou umenia. I keď jej Fokinov Duch ruže neposkytol príležitosť ukazovať technické možnosti, však aj prečo, to potvrdila už mnohokrát, poskytuje jej to najťažšie. Verne vyjadriť emócie, gesto, charakter postavy. V druhom Fokinovi, v duete zo Šeherezády predviedla dokonalosť. Tu už je potreba vysokých atittud, technickej práce nôh, charakterové port de bras a veľký oblúk emócií, ktoré od vpustenia zlatého otroka zamávajú prvou milenkou sultána. Makhalina jedinečne stupňuje zvádzanie mladíka, jednotlivé odmietnutia a znovu zaväzovanie prerušenej línie erotického napätia. Jeho stupňovania. Jej výrazné oči, charakteristické pre jej javiskový prejav, jej dokonalé port de bras, práca s mizanscénou sú vrcholom možnej interpretácie. Medvedev veľmi vhodne k primabaleríne obsadil mladého tanečníka Giacoma Bevilacqua. Lyrický mladíček plný vášne a ohňa najprv ako Duch ruže narušuje pokojný spánok veľkej divy a potom ako erotická šelma, či ladný tiger zvádza boj o noc sexu. Orientálny charakter Šeherezády podporuje italský look tanečníka, ktorý telesne tancuje až s fyzickou bolesťou a agóniou.V takom galavečere je ťažké hodnotiť kto je najlepší, pretože tam sú všetci najlepší. Tam sa dá len vyzobať, kto mal šťastie a získal pas de deux efektnejšie, či vďačnejšie. Také šťastie i zodpovednosť mala druhá diva Liudmila Konovalova. Medvedev ju obsadil do rolí jej vlastných a ideálnych. Vo veľkom fragmente z Kráľovstva tieňov z Bajadéry, kde Medvedev ako skúsený choreograf veľmi dobre spojil k sebe výstupy Nikie a Solora bez toho, aby pôsobili roztrieštene a náhodne, vytvoril z po sebe idúcich výstupov Nikie bez zboru jedinečné pas de deux. Konovalova so svojim balance je bohyňa z ríše tieňov. Neľudská, neživá, prízrak, ktorý prekonáva hranice fyzických limitov tela a gravitácie. Obávanú pasáž so závojom, pred ktorou sa trasú aj svetové baleríny, interpretuje bez zaváhania. Nepríjemnú rondu s entrelacé pre baleríny netypickú skáče vysoko a rytmicky presne s hudbou. Takto by sa dalo vypočítavať ďalej. Po lyrickej Nikii ju choreograf obsadil do kontrastnej Odilie. Grand pas de deux, ktoré osviežila variácia Odilie v choreografii Nurejeva s extra obťažnými figúrami, bolo triumfom baleríny. Fouettée a kóda boli žiarivou bodkou, ktorej nemohol nepodľahnúť len Princ. S vysokým a elegantným partnerom Gabrielom Davidssonom vytvorila vizuálne pôsobivú partnerskú dvojicu.Yolanda Carrea, pre pozorných jedna z mála balerín s neuveriteľne pôsobivým grand jeté, ako Medora v Korzárovi bola famózna. Jej pirouette en dehors a tour a la seconde to bola slasť. So svojim partnerom Yoelom Carreñom predviedla ohňostroj radosti z tanca, radosti z partnerstva, radosti z toho byť na scéne. V kontrastnom modernom duete Raimonda Rebecka Elegie predviedli, ako dokážu pracovať s telom. Po klasike celkom iná práca s telom a opäť na zlatú medailu.

Victoria Ananyan z Het baletu dostala Giselle. Rola presne pre ňu. Ananyan akoby nemala fyzické limity v adagiu. Jej noha pomaly stúpa a zastaví sa. Pomaly klesá, s krásnou linkou, prepnutým nártom, vždy dokonale vytočená. Jej pomalá éterická, adagiová, hladká Giselle s oslnivými vysokými entrechat, plná emócii a nehy sa vracia k milovanému mužovi dať mu rozhrešenie.Hriešne okúzľujúci Vito Mazzeo so svojimi uhrančivými manierami bol nielen výborný Albrecht, ale predviedol sa aj v sóle, ktoré pre neho postavil Riccardo di Cosmo. Schopnosť plasticky pracovať s telom, výrazom či gestom a muzikalita potvrdzuje, prečo je prvým sólistom v Het balete. Ananyan okrem krehkej Giselle v mrazivej mesačnej krajine dostala od Medvedeva tiež možnosť  ukázať druhú tvár. Allegrovú, divokú Carmen, ktorá dokáže zvádzať nie vulgárne ako televízna hviezdička, ale rafinovane, celým telom od hlavy až po koniec špičiek.Margarita Rudina dostala hraničné úlohy podobne ako ostatní. Zo štýlovo presnej Sylphide sa stala ohnivou rozšafnou Kitri. S dokonalým partnerom a skvelým technickým sólistom Dinu Tamazlacaru predviedli nádherný pár, ktorý i v technicky koncentrovaných plochách rozpráva poetické príbehy prostej lásky. Od tej astrálnej vše objímajúcej, až po tú prvú vášnivú.Anastasia Goryacheva z Bolšoj baletu vyvrátila zažité konvencie mnohých Európanov o bolšoj balerínach a ich klišé. Umelkyňa s dojemnou nehou zatancovala obťažný fragment z Medvedevovho Onegina. Dueto, kedy sa Tatiana zmieta medzi skutočnými citmi a povinnosťou. Goryacheva pochopila nielen nuansy choreografie žijúceho autora, skrytú kompatibilitu adagia s Čajkovského hudbou, ale aj ľudský rozmer týchto osudových ruských hrdiniek. Dmitry Gudanov presvedčil nielen ako Onegin, ale aj v najlepšej moderne večera, v extravagantnom sóle Alexeja Ratmanského. Oslnivé sólo, v ktorom Ratmanskij uplatňuje svoje obľúbené spájanie virtuóznych figúr klasického slovníka v nových väzbách potvrdzuje jeho talent tvorcu i vysokú kultúru pohybu interpreta.Dámy nezostali nič dlžné veľkej baleríny Pavlovej. Medvedev nezostal nič dlžný divákovi. I keď údajne všade vládne finančná kríza, všetky baletné čísla naštudoval Simfonijski orkestar RTV Ljubljana pod taktovkou skúseného baletného dirigenta Alexandera Anisimova. Nato, že orchester sa asi nikdy v živote nestretol s väčšinou skladieb a ich interpretačné nároky sú zjavne vysoké, hral orchester fantasticky. Bohatstvo zvuku, jednotlivé nuansy, štýlové rozdiely v hudbe Sylphidy či Giselle s potrebami symfonickosti Čajkovského, boli úžasné. Prvý huslista si zaslúži pochvalu za príkladnú interpretáciu obťažných sól. Sólo v Labuťom jazere, s iným charakterom huslí v Bajadére, či extravagantné štvorhmaty v Šeherezáde. Bravo! V Česku pri reprízach predstavenia, ktoré sa pravidelne hrá každý týždeň sa nedočkáme podobného orchestrálneho zvuku. Tu pre dva večery orchester podáva jedinečný profesionálny i radostný výkon z muzicírovania. Gala sa totiž hralo aj deň dopredu v Ljubljani, v letnom divadle Križanke.

Čo dodať? Možno závidieť šťastným turistom na Jadrane, že môžu vidieť také lahôdky, ktorých sa nám doma kde žijeme, nedostáva. Možno ich však doma ani nepotrebujeme. Nikto po nich nevolá. Nikto nemá odvahu či energiu povedať dosť! Všetci blažene v stave spokojnosti si pochvália svoje gala večery, svoje premiéry. Kritické hlasy sú umlčané ako nesprávne a po čase už nikto nemá energiu vyjadriť svoj názor, lebo bude označený za neznalca, ignoranta. Najlepšie je kritizovať ticho doma, kde to nikto nevie, nemôže sa pomstiť, nemôže si poškodiť, či prísť o svoje doživotné miesto v divadle či na TK. Nikto verejne nepovie: šéfovia začnite pracovať na úrovni divadiel v Európskej únii. Nepredkladajte nám síce milých, snažiacich sa, ale nedostatočných umelcov pod prívlastkami samých superlatívov. Načo za štátne peniaze cestujete na služobné cesty po divadlách do európskych metropol ako na výlet, keď profesijne sa nič nezmení? Škoda, že baletné publikum podobne ako tanečníci sa nerado vyjadruje slovami. Ale je evidentné, že mnoho divákov, podobne ako divákov operných, radšej cestuje do Mníchova, Viedne, Drážďan, než aby si kupovalo lístky na nemastné, neslané produkcie doma.

Hodnocení autora recenzie: 95 %

Najveće svjetske zvijezde baleta
Gala baletna večer
Dirigent: Alexander Anisimov
Umelecká koncepcia a réžia: Vasily Medvedev
Spolupráca a baletný majster: Stanislav Fečo
Orchester RTV Ľubľana
Sólisti baletu Mikhailovsky Theatre a Mariinsky Theatre St. Petersburg, Berlin State Opera, Bolshoi Theatre Moscow, National Ballet London a National Ballet Amsterdam
22. júna 2014 Ljetna pozornica Opatija

program:
Carl Maria von Weber:
Le Spectre de la Rose (Duch ruže)
Choreografia: Mikhail Fokin
Tanec – Yulia Makhalina, Giacomo Bevilacqua

George Bizet:
Carmen
Choreografia: Alberto Alonso
Tanec – Victoria Ananyan

Herman Løvenskiold:
La Sylphide
Choreografia: August Bournonville
Tanec – Margarita Rudina, Dinu Tamazlacaru

Ludwig Leon Minkus:
Bajadéra (fragment Kráľovstva tieňov)
Choreografia: Marius Petipa
Tanec – Liudmila Konovalova, Gabriel Davidsson

Aphex Twin:
Sinapsi
Choreografia: Riccardo di Cosmo
Tanec – Vito Mazzeo

Piotr Iljič Čajkovskyj:
Evgenij Onegin
Choreografia: Vasily Medvedev
Tanec – Anastasia Goryacheva, Dmitry Gudanov

Adolphe Charles Adam:
Korzár (pas de deux)
Choreografia: Marius Petipa
Tanec – Yolanda Correa, Yoel Carreño

Adolphe Charles Adam:
Giselle (pas de deus)
Choreografia: Marius Petipa, Jean Coralli
Tanec – Victoria Ananyan, Vito Mazzeo

Jacques Brel:
Les Bourgeois
Choreografia: Ben van Cauwenbergh
Tanec – Dinu Tamazlacaru

Nikolai Rimsky-Korzakov:
Šeherezáda
Choreografia: Mikhail Fokin
Tanec – Yulia Makhalina, Giacomo Bevilacqua

Piotr Iljič Čajkovskyj:
Labutie jazero (pas de deux Čiernej labute)
Choreografia: Marius Petipa
Tanec – Liudmila Konovalova, Gabriel Davidsson

Sen o Japonsku
Hudba: japonská tradičná
Choreografia: Aleksei Ratmansky
Tanec – Dmitry Gudanov

Elegie
Choreografia: Raimond Rebeck
Tanec – Yolanda Correa, Yole Carreño

Ludwig Leon Minkus:
Don Quijote (pas de deux)
Choreografia: Alexander Gorsky
Tanec – Margarita Rudina, Dinu Tamazlacaru

www.festivalopatija.hr

Foto Pavol Juráš