Glosa: Ať žijí holubičky!

Nech žijú holubičky! 

Celkom nezaujato som si zapol včera ČT Art. Hovoril som si: „taká sláva, že verejnoprávna televízia po dlhej dobe vysiela v priamom prenose operu.“ Ale hneď v prvom dejstve som dospel k názoru, že síce pre Plzeň i republiku je nové divadlo slávnostná udalosť, ale vysielať túto inscenáciu rozhodne za toľké náklady nestojí. I keď nemám zvláštny vzťah k Brnu, tak som zazúfal: „Prečo Česká televízia radšej nenatočila pre budúce generácie prelomovú Prodanou nevěstu z Janáčkovej opery v geniálnej réžii Ondřeja Havelku? Prečo?“ Tí, ktorí túto inscenáciu videli isto potvrdia, že zo všetkých povedzme porevolučných inscenácií bola najlepšia. Vytvorila nový logický pohľad na národné dedičstvo. To bola inscenácia, ktorá si zasluhovala zaznamenať. To bolo divadlo. To bol vzor, ako viesť operné postavy k herectvu. Dynamickej akcii.

Chudobná inscenácia Jany Kališovej nemôže s Havelkom súperiť. Ani v Brne však nesedeli na mega truhlici s rozpočtom, ale talent inscenátorov si s tým poradil a navyše museli prekonať nástrahy gigantického javiska. Prečo otvárať divadlo prenesenou inscenáciou, ktorá ani nemôže dokumentovať tie ospevované geniálne zázraky techniky? To mohli v Plzni s jej premiérou pred letom počkať tých pár mesiacov a koncipovať inscenáciu rovno do pomerov Nového divadla. Trochu nedomyslené. Navyše keď sa v Plzni prezentujú tradíciou a hlbokým vzťahom k tomuto Smetanovmu dielu. Posun o pár mesiacov by neohrozil ani účtovníctvo a rozpočet, ktoré sú aj v divadle viazané na kalendárny rok. A otvorenie budovy by bolo aj premiérou a malo by zmysel. Navyše tá údajná technika scény, priamo svetová? Aj v prenose, kde sú mikrofóny pod dohľadom zvukárov, bolo zreteľne počuť zvuk ako sa točí točňa. A súbor činohry a baletu zostal v tieni operného súboru. Nie nadarmo sa často v svetových divadlách pri podobných inauguráciách koná galakoncert. Z kvalitného baletného ansámblu Plzne sme videli dvoch nešťastníkov, ktorí podľa réžie asi spali s polovicou dievčat v tej dedine. Z činohry nikoho.

Cez prestávku som ľutoval Stanislava Mošu. Stále dookola bolo opakované, ako sa nič nepostavilo. To už je nefér aj voči skoro súkromnému principálovi, ktorý si dokázal postaviť muzikálovú scénu obrovských rozmerov. Stále divákov masírovali o jedinečnej technike. Samozrejme možno v kontexte celého systému dopravy kulís je to unikát, ale rozhodne napríklad Janáčkovo divadlo po rekonštrukcii má tiež viac než desiatku javiskových stolov a opravili sa navyše bočné javiská s vozmi. Nechcem Plzni uberať na zázraku divadla, ale malo by sa hrať fér aj na fakty. Škoda, že sme sa nedočkali radšej serióznej prehliadky divadla namiesto improvizovaných mini rozhovorov. To by zaujímalo každého divadelníka i diváka, ako vyzerá tá baletná sála s výhľadom na mesto, či napríklad taká skúšobňa orchestra, skúšobné javisko a ďalšie priestory tohto typu. Alebo aké všelijaké priestory sú v novej budove. Aké priestory majú výrobné dielne a podobne.

Šok mi spôsobila Ivana Veberová, ktorá povedala, že operné sólistky majú jednu šatňu. To moc nesvedčí o snahe zadávateľov budovy po pohodlí pre umelcov v projekte budovy. Operní sólisti, ktorí v práci strávia viac než polovicu dňa medzi korepetíciami a chcú sa v šatni pri klavíri rozospievať? Ako to budú praktikovať, keď sa ich tam stretne viac? To bude Jazda valkýr! Ale to sú len detaily. Možno to speváčka chybne prezentovala. Nechcem hodnotiť inscenáciu, navyše tvarovanú do televíznej réžie. Po premiére to učinili recenzenti. Zaujalo ma však, že mnohé dobré nápady končia na smetisku. Režisérka niečo načrtne a už to nedokončí. Príkladom môže byť úvod. Keď druhá parta dedinčanov ukradla májku, prečo ju vzápätí nejaká nová skupina bez režijného vysvetlenia vráti?Keď vidím štylizovanú scénu a realistické kostýmy a k tomu ešte čierny horizont, je mi inscenácia hneď podozrivá. Je to s Průdkovou verziou asi najsmutnejšia, najtemnejšia inscenácia Predanej nevesty. Slnko nikdy nevyjde a to sa odohráva v máji? Pochopil by som, že podľa onej Kecalovej motorky sa odohráva príbeh v nám bližšej dobe, ale kostýmy, ktoré vypovedajú skôr o kvalite fundusu divadla tomu nenapovedajú. (Havelka sa nebál a vsadil na pôsobivé štylizované kroje a bolo to výtvarne prekrásne a konaniu postáv to nebránilo. A boli to jedny z najlepších kostýmov Alexandry Gruskovej.) Trochu invencie. Prečo aspoň bohatí Míchovci nemajú teda nóbl odev tej doby, ako prejav svojho bohatstva? To by bolo zaujímavé. Len taká poznámka. Škoda, že po tej všetkej temnote a kašírovanej štylizácii (vrcholom ktorej sú dva holúbky v hniezde, na ktoré ešte aj v prenose zbytočne dlho kamera upozorňuje), na konci v rámci gradácie a divadla, ktoré má prekvapovať, neprídu všetci na záver v kroji, alebo aspoň Mařenka a Kecal konečne tú otravnú motorku nenaštartuje a skutočne neodfičí preč.

Na rozdiel od Ivana Rumla, ktorému vadí (aspoň podľa reportáže), že prvé dejstvo je kratšie o sedem minút oproti geniálnej nahrávke, to mne nevadí. Skôr mi vadí, že orchestrisko vyzerá veľkostne nič moc a že by sa žiadalo väčšie obsadenie orchestra, dobrý zvuk najmä do ďalších opier napríklad romantického repertoáru. A pobavila ma reportáž, kto všetko si vyznával lásku „Věrným milováním“. To bol teda výpočet! To sa v dramaturgii Českej televízie teda nadreli. „Gabriela Beňačková vyznávala lásku slovenskému Petrovi Dvorskému.“ Zábavná formulácia. A pani Beňačková nie je Slovenka? Zo svetových hviezd sme žiadne meno nepočuli. A čo taká Lucia Popp? I čitatelia Opery Plus by z fleku vymenovali pár speváckych celebrít, ktoré si vo svete strihli sólové party. Škoda, že keď sa niečo už robí, nerobí sa to poriadne. To je tradičná choroba v Česku i na Slovensku. Polopravdy, mylné informácie i bludy. Vďaka Bohu, či ochrane Josefa Kajetána Tyla, že sa divadlo nakoniec dokončilo a nezostalo na pol ceste ako úroveň otváracieho ceremoniálu.

Keď napríklad od bývalých spolužiakov, ktorí pracujú v Českej televízii počujem, koľko taký prenos stojí, chytá ma hrôza. Keď sa Art teda vzmáha, dúfajme, že sa dočkáme i prenosov, skutočne hodnotných inscenácií. Nechcem byť negatívny, len v glose je dobré zadať niekoľko drobných úvah. Čo potešilo, boli sólisti. Celá republika mohla vidieť, že v Plzni majú poctivú Mařenku. Že Aleš Briscein, ktorého jeho mnohými záväzkami v cudzine beriem ako svetového tenora, ukázal mnoho krásy. Tomáš Kořínek neprehrával ako býva u Vaškov tradíciou, koktal muzikálne, nerobil šaškárňu a spievalo mu to. Raritou bol Kecal. Je ku cti vedenia, že prelomilo aj inú bariéru v tradícii. Že Kecal musí byť starší spevák, že musí jednať tak, vyzerať tak a hrať tak a tak. Jan Šťáva predviedol ohromnú divadelnú postavu. Náročný part ho nijako nezväzoval a jeho herectvo sedelo i filmovej kamere.Záver? Držať palce vedeniu divadla, aby našlo vhodný repertoár a inscenátorov s fantáziou pre nové podmienky práce, ktoré divadlo prináša. A k Predanej neveste? Všetci sa oháňajú jedna dvadsiatym storočím, pohľadom na českú klasiku… Dokonca i takzvaní odborníci papagájujú floskule typu: „…je treba zbaviť túto operu jej mýtizovaného folkloristického charakteru v kostýme.“ Samozrejme každý režisér má právo na svoj výklad a nedivil by som sa, keby sa čoskoro zjavila inscenácia, kde Mařenka už bude tehotná, či rozvedená, Vašek bude fajčiť marihuanu a preto je trochu „out“, Kecal bude člen Toflovho gangu a podobne. Ale s veľkou chuťou, keby som bol (vďaka, že nie som) riaditeľ operného domu, by som zavolal tým trom preferovaným českým režisérom, o ktorých všetci píšu akí sú geniálni a pritom si inscenujú len diela, ktoré sa im hodia do poetiky a povedal: „A tak mi teda zrežírujte Predanú nevestu. A vzťahovo, fantazijne, nápadito. Žiadne postávanie na rampe a nudné zbory. A v krojoch!“ Mne by totiž, a myslím, že ani vám – mnohým divákom, holubičky rozhodne nevadili. Je totiž rozdiel stigmatizovať dielo folklórom a zamieňať si kostým s réžiou. Prečo by aj postavy oblečené v kroji (a netýka sa to len tejto opery) nemohli hrať s vášňou činoherných hercov a dať dráme všetko? To by však musel existovať poriadny režisér, ktorý by na takú réžiu mal. Nech žijú holubičky!
Bedřich Smetana:
Prodaná nevěsta
Hudobné naštudovanie a dirigent: Oliver Dohnányi
Réžia: Jana Kališová
Scéna a kostýmy: Jana Zbořilová
Zbormajster: Zdeněk Vimr
Choreografie: Jaroslava Leufenová
Dramaturgie: Zbyněk Brabec
Orchester, zbor a balet Divadla J. K. Tyla
Premiéra 7. června 2014 Velké divadlo Plzeň
(napísané z priameho prenosu ČT Art zo slávnostného otvorenia Nového divadla v Plzni 2. 9. 2014)

Krušina – Jiří Hájek
Ludmila – Iveta Koppová Žižlavská
Mařenka – Ivana Veberová 
Mícha – Pavel Horáček
Háta – Jana Foff Tetourová
Vašek – Tomáš Kořínek
Jeník – Aleš Briscein
Kecal – Jan Šťáva 
Principál komediantů – Jan Ježek 
Esmeralda – Radka Sehnoutková 
Indián – David Cody

www.djkt-plzen.cz

Foto Pavel Křivánek