Goldmarkova Královna ze Sáby a Massenetův Werther v Budapešti

Operné divadlo, ktoré žije po celý deň

Celkom sa mi žiada parafrázovať známy bonmot o meste, ktoré nikdy nespí. Aj keď to nie je presné, navštívil som divadlo, ktoré žije po celý deň. Dobre, ani toto neplatí doslova. No hľadajme odpoveď na otázku, kde nájdeme operný súbor, ktorý počas dvoch víkendových dní ponúka v dvojici svojich domov päť (!) veľkých titulov? Odpoveď: v Budapešti. Nie festivalovej, bežnej. Počas uplynulej soboty a nedele sa na scénach Maďarskej štátnej opery a Erkelovho divadla hrali Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza s Vajdovým Máriom a kúzelníkom, Goldmarkova Kráľovná zo Sáby, Wagnerovo Zlato Rýna, Massenetov Werther a Pucciniho Tosca. Navyše, projekt pre deti. Takto to v maďarskej metropole prebieha vo väčšine víkendov.

Keď sme pred dvoma rokmi v Slovenskom rozhlase s kolegom bilancovali dvestoročnicu narodenia Giuseppe Verdiho, vyšlo mi, že najvyšší počet jeho opier (šestnásť) sa v danej sezóne hral práve v metropole našich južných susedov. Inštitúcia vedená Szilveszterom Ókovácsom má veľkolepú ponuku aj pre aktuálnu sezónu 2015/2016. Päť stovák predstavení vo veľkých sálach hlavných domov, medzi nimi tridsaťtri čerstvých a štyridsaťpäť repertoárových produkcií, stovka koncertov, komorných podujatí, dvesto detských programov… Výpočet aktivít a originálnych projektov, otvárajúcich brány divadla po celé dni (spravidla okrem pondelkov a utorkov, vo zvýšenej intenzite počas víkendov) by sa tak rýchlo neskončil. Pritom nejde len o kvantitu. Medzi repertoárovými novinkami v tejto sezóne nájdeme napríklad Goldmarkovu Kráľovnú zo Sáby, Reimannovho Leara, Wagnerovu Valkýru, Adèsovu Búrku, Wolffov-Ferrariho Sly. Popri novom Otellovi, Wertherovi, Donovi Pasqualovi, Trubadúrovi, kompletnom Pucciniho Triptychu. Či prevzatej Michielettovej réžii Bohémy, alebo Bernsteinovej West Side Story.

Skôr než sa dostanem k navštíveným dvom predstaveniam, nemôžem nespomenúť aspoň niekoľko hosťujúcich mien na dirigentských či speváckych postoch. Pinchas Steinberg (Otello, Andrea Chénier), Michel Plasson (Werther), Juraj Valčuha (Parsifal), Christian Badea (Bohéma), Renato Palumbo (Macbeth), Evelino Pidò (Falstaff), Martyn Brabbins (Život zhýralca), Vasilij Sinajskij (Piková dáma). Ďalší sa predstavia na koncertoch. Zopár spevákov. Ildebrando D’Arcangel ako Don Giovanni, Evelyn Herlitzius ako Kundry, Anja Kampe vo Verdiho Requiem, Arturo Chacón-Cruz ako Werther, ďalej James Valenti, Atalla Ayan, Tomasz Konieczny, Xavier Sabata, Teorod Ilincai, Stuart Neill, Kamen Chanev, Linda Watson. A Edita Gruberová v piesňovom recitáli. Azda ešte dve poznámky. Prvá: ceny v 1800-miestnom Erkelovom divadle sú vskutku ľudové (najdrahší lístok za cca 12 eur, najlacnejší 1 euro), v historickej budove sú, pravda, päťkrát vyššie. A nakoniec názvy abonentných cyklov. Veľmi sa mi páči, že nesú aj mená veľkých osobností maďarskej opery, ako napríklad boli Róbert Ilosfalvy, Sándor Svéd, Erzsébet Házy, József Simándy, László Polgár, Ferenc Fricsay, János Ferencsik, György Melis a podobne. Aj týmto žijú stále v povedomí verejnosti. Aj v tom väzí diametrálna odlišnosť od Slovenska, kde priam plánovito zabúdame.

 

Opodstatnený návrat Kráľovnej zo Sáby

Karl Goldmark, alebo Goldmark Károly – čo nám dnes meno rodáka z pobrežia maďarského Balatonu (1830–1915) hovorí? V súvislosti s opernou tvorbou sa rozhľadenejšiemu divákovi či znalcovi vyjaví prinajlepšom Kráľovná zo Sáby. Jedno z dvanástich žijúcich detí židovského kantora (štrnásť umrelo) prejavilo hudobný talent už v detstve. Hoci v desiatich rokoch ani nevedel čítať, lebo rodinné pomery mu nedovolili chodiť do školy, v dvanástich už začal hrať na husliach a o rok neskôr koncertoval. Na prahu dospelosti pôsobil v orchestroch v Soproni, Györi, Budapešti a v roku 1851 sa stal členom orchestrov viedenských divadiel (Josefstädter Theater a Carltheater). Ako autodidakt, vybavený bohatými praktickými skúsenosťami, začal vo svojich dvadsiatich siedmich rokoch komponovať. Prvým zreteľným úspechom bola predohra Sakantula z roku 1865. Jeho vzormi boli Felix Mendelssohn-Bartholdy, Hector Berlioz a neskôr aj Richard Wagner.

Myšlienka napísať Kráľovnú zo Sáby sa zrodila z náhody. Keď hlavný režisér viedenskej Dvornej opery počul spievať Goldmarkovu bývalú študentku klavíra, 15-ročnú Karolinu Bettelheim, s úžasom vyriekol: „Toto dievča, táto tvár, skutočná kráľovná zo Sáby!“ Od tejto chvíle do zrodu opery uplynulo veľa rokov. O textovú knihu požiadal skladateľ úspešného autora Salomona Hermanna Mosenthala (libretistu Nicolaiových Veselých paničiek windsorských, ale aj Rubinštejnových Makabejcov), ktorý sa zhostil príťažlivého biblického námetu, už predtým spracovaného do opernej formy Charlesom Gounodom. V centre Goldmarkovho a Mosenthalovho spracovania je kráľovná. Ona zvádza, útočí, ona je zdrojom dramatického konfliktu.

Dielo sa nerodilo ľahko. Po šiestich rokoch práce Kráľovnú zo Sáby najskôr Dvorná opera vo Viedni odmietla ako nehrateľnú. Až po ďalších úpravách a istom matiné, kde zaznel koncertne slávnostný príchod kráľovnej, sa napokon objavila na tejto scéne 10. marca 1875. Úspech bol veľký a sprevádzal dielo o rok neskôr v Budapešti, postupne na nemeckých scénach, ale aj v St. Peterburgu, newyorskej Metropolitan Opere, v Madride, Paríži, Londýne a všelikde inde. Dirigovali ju okrem iných Gustav Mahler, Bruno Walter i Richard Strauss. Nástupom fašizmu zmizol Goldmarkov odkaz z javísk a novodobý návrat už bol ťažší. Kritika od zrodu opery vyčítala autorovi istý eklekticizmus. Isteže, nemožno zaprieť skladateľovu inšpiráciu francúzskou grand operou, vplyv Wagnera a iných dobových trendov, no originálnym je práve prepojenie týchto motívov s mnohofarebným východným koloritom i tradíciami židovskej hudby. Žáner „veľkej opery“ sa zračí zo štvordejstvového pôdorysu a začlenenia baletu.

V rodnej vlasti Goldmarka sa Kráľovná zo Sáby po dlhej odmlke objavila roku 1960 v Budapešti, v roku 1971 v Debrecíne a pred pätnástimi rokmi koncertne opäť v maďarskej metropole. K dispozícii je okrem nahrávky z roku 1970 pod taktovkou Reynalda Giovaninettiho o desať rokov mladší komplet s dirigentom Ádámom Fischerom. Najnovšie budapeštianske naštudovanie na javisku Erkelovho divadla (navštívená štvrtá repríza sa konala v deň narodenia Ferenca Erkela a sprevádzal ju spomienkový akt pri jeho soche vo foyeri i odohratie sekvencie z národnej opery Bánk bán) bolo teda vzácnym návratom k dielu maďarského rodáka. Inscenáciu (pred premiérou v Erkelovom divadle ju uviedli v lete pod holým nebom v amfiteátri na Margitinom ostrove) zverili do rúk domáceho filmového, divadelného a operného režiséra strednej generácie Csabu Káela. Poňal ju absolútne tradične a pietne. Neostýchal sa so scénografkou Évou Szendrényi a kostýmovou výtvarníčkou Anikó Németh vytvoriť javiskovú ilúziu biblických čias, stĺporadiami, schodiskami i zlatistým leskom podčiarknuť monumentálnosť a dotknúť sa aj realistického vykreslenia židovského obradu. Točňa umožňovala plynulo meniť scény. Dianie s konvenčne vedenými postavami oživovala choreografia (závojový tanec počas predohry, farebné zvieratká v baletnej scéne), ale atmosféru dotváralo aj efektné svietenie. Občasné koketovanie s gýčom (hviezdičky na oblohe) neskĺzlo pod akceptovateľnú hranicu vkusu.

V navštívenom predstavení autora hudobného naštudovania Jánosa Kovácsa vystriedal po prvýkrát Kálmán Szennai a pod jeho taktovkou hral orchester Štátnej opery veľmi presne, technicky isto, dynamicky i v tempách diferencovane. Sólistické obsadenie v kvartete hlavných postáv nemalo slabšie miesto. Titulnú úlohu stvárnila Erika Gál, mezzosopranistka vládnuca zvučným, technicky istým, v každej polohe farebne vyváženým hlasom. V postave Sulamit pripomenula čerstvá päťdesiatnička Eszter Sümegi, známa z hosťovaní vo Viedenskej štátnej opere (sedemkrát tam spievala Tosku), že jej dramatický soprán má stále obrovské dynamické dimenzie, objemnosť a prieraznosť vo forte, ale aj nežnosť v piane. Objavom bol mladý Károly Szemerédy (kráľ Šalamún), kovovo jasný, noblesne sfarbený dramatický barytón. Boldizsár László sa s exponovaným partom Assada vyrovnal čestne, jeho spinto tenor má vrúcnu farbu a plnosť vo výškach. Opotrebovanejšie znel len bas Pétera Frieda v postave Veľkňaza. Slová uznania si zaslúži vysoko kvalitný zbor. Sté výročie úmrtia Karla Goldmarka a stoštyridsať rokov od premiéry Kráľovnej zo Sáby si Budapešť pripomenula dôstojne.

Hodnotenie autora recenzie: 80%
***

Werther v obrazárni
Massenetov Werther sa do Maďarskej štátnej opery vrátil po troch desaťročiach. V roku 1984 ho naposledy uviedli v Erkelovom divadle (dirigent: András Kórodi, réžia: András Mikó) a po dvoch sezónach sa v obnovení premiestnil do skvostnej historickej budovy architekta Miklósa Ybla. Na tom istom javisku ho uviedli v úplne novom naštudovaní koncom októbra.

Francúzsky dirigent Michel Plasson bol absolútnym garantom štýlovosti a dôslednosti hudobnej zložky inscenácie. Dnes už osemdesiatdvaročný Parížan dokázal s budapeštianskym orchestrom narábať zázračne. Od prvého po posledný takt zneli všetky nástrojové sekcie v ušľachtilom zvuku a technickej bezchybnosti. Sláčiky v piane „hladkali“, v účinne vymodelovanej dynamickej krivke naberalo teleso šťavnatý, farebne vyvážený tón a nezahaprovali ani chúlostivé plechy. Z hry orchestra pritom vyžarovali emócie, ktorými Michel Plasson nabil túto Massenetovu, Goetheho predlohou inšpirovanú drámu. Hudobná zložka však nebola jediným magnetom budapeštianskeho Werthera.

K zaujímavému výsledku dospel maďarský operný a činoherný režisér János Szikora. Spolu so scénografom Balázsom Horesnyim a kostymérkou Yvettou Alidou Kovács sa pokúsili spojiť príklon k historickej zakotvenosti so súčasnejšími javiskovými prvkami. Už samotná výprava kombinovala modernejší rámec pódia (pokrivený, nahnutý múr domu) s kolekciou veľkoplošných malieb, nahrádzajúcich klasické kulisy.

Tie sa postupne vysúvali a zamieňali, aby dynamizovali dianie a navádzali romantizujúcu atmosféru. V určitých miestach ustúpili úplne a na prázdnom horizonte vynikli kreácie hrdinov a vzťahy medzi nimi. Veľký význam v Szikorovom poňatí má svetelná réžia, ktorou vládol majstrovsky. Každý obraz dýchal príznačnou náladou, harmóniu striedala dramatická a emocionálna vášeň. Vianočný stromček konkretizoval v treťom a štvrtom dejstve čas vyvrcholenia drámy, ktorú protagonisti (v závere aj detský zbor) vygradovali priamočiaro a účinne. Azda jediným náznakom posunu boli maliarske aktivity básnika Werthera. To však zrejme súviselo s výtvarným riešením javiska. Kostýmy všetkých postáv boli historicky verné. Možno pre niekoho príliš konvenčný pohľad na predlohu, možno snehová metelica v úvode záverečného dejstva bola trocha popisná, no celkovo bola inscenácia naplnená presvedčivými portrétmi postáv, zužitkujúca vymoženosti javiskovej techniky a práce so svetlom.

Jedinou alternovanou postavou v sérii piatich predstavení, uvádzaných v bloku (túto osvedčenú metódu využíva Budapešť pravidelne), bol titulný Werther. Po svetoznámom mexickom tenoristovi Arturovi Chacónovi-Cruzovi ho prevzal domáci Zoltán Nyári.

Spočiatku sa zdalo, že jeho hlas bude trocha tvrdší vo frázach, no keď part stúpal do výšok, prejavil naplno kovový lesk svojho síce svetlejšieho, no úderného materiálu. Škoda, že práve ária Pourquoi me réveiller mu nevyšla celkom plasticky, finále však zvládol s veľkým emocionálnym nasadením. Atala Schöck (Charlotte) upútala od prvého tónu mäkkým, zabaleným, opojne sfarbeným mezzosopránom, ušľachtilo frázujúcim a v lyrickej dimenzii bezchybným. Isté manko sa objavilo v dramatických tónoch, kde výšky by zniesli jadrnejší tón. Pôsobivý, v polohách vyrovnaný lyrický barytón demonštroval v presne vykreslenom profile Alberta Zsolt Haja. Ako Sophie sa predstavila vo svete už etablovaná mladá sopranistka Mária Celeng, rodáčka zo slovenského Veľkého Krtíša (ktože u nás o nej vie?), ktorá však študovala v Budapešti a Mníchove. Krásne znejúci, zvonivý a pritom sýto sfarbený pohyblivý hlas, povýšil postavu do kvarteta hlavných. Menšie úlohy spoľahlivo stvárnili Tamás Busa (Le Bailli), János Szerekován (Schmidt) a Sándor Egri (Johann). Dopoludňajšie predstavenie bolo plné návštevníkmi všetkých vekových generácií a účinkujúci odmenení veľkými potleskami. Kiežby sa porovnateľnou úrovňou mohli hrdiť bratislavské operné reprízy!

Hodnotenie autora recenzie: 80%

Károly Goldmark:
Sába királynője
(Die Königin von Saba)
Dirigent: Kálmán Szennai
Réžia: Csaba Káel
Scéna: Éva Szendrényi
Kostýmy: Anikó Németh
Zbormajster: Kálmán Strausz
Choreografia: Marianna Venekei
Dramaturgia: Eszter Orbán
Orchester a zbor Magyar Állami Operaház
Premiéra 24. októbra 2015 Erkel Színház Budapešť
(napísané z reprízy 7. 11. 2015)

Salamon király – Károly Szemerédy
Főpap – Péter Fried
Szulamit – Eszter Sümegi
Asszád – Boldizsár László
Baal-Hanan – Róbert Rezsnyák
Sába királynője – Erika Gál
Astaroth – Eszter Zavaros
Templomfelügyelő – Ferenc Cserhalmi
***

Jules Massenet:
Werther
Dirigent: Michel Plasson
Réžia: János Szikora
Scéna: Balázs Horesnyi
Kostýmy: Yvette Alida Kovács
Dramaturgia: Judit Kenesey
Orchester a zbor Magyar Állami Operaház
Premiéra 25. októbra 2015 Operaház Budapešť
(napísané z reprízy 8. 11. 2015)

Werther – Zoltán Nyári
Albert – Zsolt Haja
Le Bailli – Tamás Busa
Schmidt – János Szerekován
Johann – Sándor Egri
Charlotte – Atala Schöck
Sophie – Mária Celeng
Käthchen – Nadin Haris
Brühlmann – Gergely Irlanda

www.opera.hu