Horko bez potu

Slovenské národné divadlo vo svojom Štúdiu v súvislosti s niekdajším projektom pondelkov súčasného tanca uviedlo Nový projekt Performance LAB s názvom Horúčava – tanečné divadlo o mužoch a ženách, ktorého premiéra bola v SND v rámci festivalu Laban Fest 2012 (na počesť Rudolfa Labana). „Performance LAB je novým projektom Labanovho ateliéru Bratislava – platformy pre pohyb a tanec. V duchu aktuálnych trendov tvorby v tanečnom umení vo svete sa projekt Performance LAB zameriava na využitie úzkeho prepojenia pohybového výskumu a umeleckej tvorby. Východiskom tvorby boli tri základné témy: fyzická prítomnosť, kontrast mužského a ženského princípu a vzťah medzi tradíciou a inováciou.“ (zdroj SND).Choreografka a režisérka v jednej osobe Marta Poláková sa počas rokov stala v tanečnom divadle v istom zmysle pojmom. Jej projekty v minulosti vždy disponovali nápaditosťou, tvorivou invenciou, vypovedali o témach odvážne a nekompromisne. V tomto duchu bola očakávaná aj Horúčava. Šesť protagonistov (tri ženy, traja muži) v úvode stoja tvárou v tvár publiku. Postupne verbálne formulujú svoje pocity s  približovaním sa k divákovi – niekomu je zima, niekomu sa potia ruky, niekto je v pohode , niekto sa bojí a niekto sa teší. Každý je so svojim pocitom sám. Spája ich len jediná rekvizita akási žinenka s imitáciou trávnatej plochy, ktorá sa stáva ich útočiskom. Dá sa na nej stáť i sedieť, skryť sa pod ňu i za ňu… Tanečné divadlo začína takmer civilným pohybom a postupne sa pretransformováva do štylizovaného gesta, do tanca. Spočiatku sa hranica pohybu a tancovania stiera, je to ešte bežný pohyb, alebo už tancujeme?! Tento prechod z prirodzeného do štylizovaného sa deje lineárne. Protagonisti zapájajú aj výraz tváre, očný kontakt medzi nimi je evidentný, k zvukovej kulise dopomôžu aj použité jednoduché hudobné nástroje ovládané tanečníkmi, skrátka je zapojený celý výrazový arzenál prostriedkov na dosiahnutie adekvátneho vizuálneho i pocitového výsledku. Zvuky vystrieda aj nostalgicky klavír a dynamické rytmy zas upozornia na dramatiku situácie. Všetko je vskutku účelovo a logicky vystavané, na druhej strane však nič neobvyklé a objavné. Trochu prekvapí amaterizmom zaváňajúci kostým (muži v civilnom odeve v akýchsi vestičkách a ženy v simplexných šatách pastelových farieb s naivnými vzorovými aplikáciami). Výtvarná stránka (hoci nemá byť zjavne dominantná) pôsobí až akosi trápne lacno.

Autorka si vybrala nadčasovú tému vzťahu muža a ženy. Vskutku motív, ktorý sa zdanlivo nedá pokaziť. Vždy budú medzi pohlaviami vzájomné túžby a napätia, nikdy nevymiznú fascinácie, ani konflikty, vždy opakovane potrebujeme nájsť svoj proťajšok a rovnako vždy nás vie sklamať i rozzúriť. Aby sme nakoniec prišli, (po koľký raz už ?!) na to , že aj keď žiť vo dvojici je náročné, opustenosť a samota je ešte horšia, aby sme vždy prišli v konečnom dôsledku na to, že aj keď nás „polovička“ štve, dokáže nás dostať do vývrtky, dokážeme nenávidieť, búriť sa, snažiť sa byť vzájomne nezávislí, oponujeme, vysvetľujeme, zúrime, či submisívne ustupujeme, vieme, že chceme ľúbiť a vieme, že nás opäť vášeň dostane. Marta Poláková nechala svojich tanečníkov konať logicky aj intuitívne. Najprv sa každý sám odštiepa zo skupiny a pohybovo vykladá svoj vlastný vnútorný svet. Neskôr spája mužov a ženy do dvojíc, aby precítili napätie i túžbu, nedotknutosť i vzdor, posadnutosť i ľahostajnosť, aby ich opäť zoskupila ale do čisto ženského a mužského elementu (tri ženy, traja muži), kde každý predvedie typické reakcie tohoktorého pohlavia (ženskú lesť, koketériu, provokáciu, ale aj ženské zbrane kriku a plaču, krehkosť , oddanosť i hrdosť, mužskú silu a egocentrickú nadutosť i zraniteľnosť zároveň). Všetky psychologické prejavy sú akceptovateľné a dôverne známe a preto prípustné, hoci pôsobia trochu prvoplánovo ako z čítanky. Imaginárnou hranicou týchto dvoch svetov a princípov je práve „trávnatá“ plocha, ktorá je variabilná a tanečníci sa prostredníctvom nej snažia „vyrobiť“ aj trochu humoru, čo nie vždy tak celkom vyjde. Dievčenská rozprava (len tak mimochodom) o palacinkách ležiac pod žinenkou je vskutku zámerne milo vytrhnutá z kontextu, až do neho vlastne celkom prirodzene zapadá. Napriek skutočnosti, že je to jeden zo svetlých odľahčujúcich momentov, predsa len pôsobí trochu školsky. Chlapci s gitarou o romanticko-vtipný pokus o spievanie fragmentov slovenských hitov mi príde tiež akosi zbytočný.

Marta Poláková ukázala pocitové roviny a reakcie dvoch svetov (ženského a mužského princípu), aj to, ako sa prelínajú a prestupujú a že nič nie je len čiernobiele. Pohybom upozornila na potrebu blízkosti a zároveň slobodného fungovania so samým sebou, či v skupine. Signalizuje, ako nám to spolu ide (a často i nejde) a jediné východisko vidí v splynutí (aby som nemusela formulovať, že aj tak takmer každá hádka skončí napokon v posteli). Horúčava je o vrení v nás, nielen o tom vášnivom a zamilovanom, ale aj tom vzdorovitom a zúrivom, je o hneve, je o strachu z opustenia i o strachu z viazanosti. Ako spolu chceme aj nechceme byť, ako sa bránime, i naliehame, akí sme v mnohom diametrálne odlišní, ale v niečom zas až desivo rovnakí. Horúčava je viac o spájaní a nachádzaní, než o rozdeľovaní (aj keď aj to má svoje miesto). Tanečníci , každý typovo iný, zvládli interpretačnú úlohu po pohybovej a výrazovej stránke bez nejakých pochýb a väčších očakávaní. Niekto prirodzenejšie, niekto menej, ale v celkovom výraze uspokojivo. Horúčava Labanovho projektu osviežila pondelňajší večer večnou témou podanou so všetkou ľahkosťou a nadhľadom. Nadchla predovšetkým dravé a vďačné mladé publikum , ktoré takmer úplne naplnilo Štúdio SND. So zhovievavosťou by som mohla uznať, že táto alternatíva v štúdiovom prevedení a s mladistvým posolstvom splnila svoj účel. Avšak cez prizmu pohľadu na predchádzajúcu kvalitnú tvorbu Marty Polákovej jej Horúčava pripomína, pri všetkej úcte,  akýsi „teenagerský“ projekt. Vzhľadom na skúsenostnú rovinu by som zrejme očakávala možno hlbší filozofický presah , aj napriek skutočnosti, že aj my dospelí, sa niekedy radi hráme. Pri všetkých úprimných tvorivých očakávaniach , musím žiaľ, konštatovať , že Horúčava ma tentoraz nezaliala. Ak, tak iba z rozpakov.

Hodnotenie autorky recenzie: 45 % 

LabanFest 2012
Nový projekt Performance LAB s názvom
Horúčava
Tanečné divadlo o mužoch a ženách v nás
Choreografia a réžia: Marta Poláková 
Dramaturgická spolupráca: Zuzana Vasičáková Očenášová 
Hudba: Martin Polák / Tibor Feledi,
Peter Dan Ferenčík / Miroslav Tóth / Peter Čaputa 
Kostýmy a scéna: Zuzana Hudeková 
Svetelný dizajn: Robert Polák 
Produkcia: Adriána Balázsová 
Choreografia a performance: Magdaléna Čaprdová, Anna Hurajtová, Barbora Janáková, Ladislav Cmorej, Emil Leeger, Lukáš Homola
Labanov Ateliér Bratislava
Premiéra 26.11.2012 Štúdio – nová budova, Slovenské národné divadlo Bratislava

www.lab1.sk
www.snd.sk

Foto David Trčka

Vizitka:
Marta Poláková je absolventkou VŠMU v Bratislave a niekoľkých študijných stáži v zahraničí (Theatre de la Danse Contemporaine v Paríži, School for New Dance Development v Amsterdame, ArtsLink Residence program a prestížne Fulbrightovo štipendium v New Yorku). Spolupracovala na projektoch významných osobností európskej i americkej scény súčasného tanca (Pauline de Groot, Randy Warshaw, Bill Young, a Willi Dorner). Jej choreografická tvorba odráža hlboký záujem o expresivitu tela, ktorej cítenie najmä v poslednom období výrazne ovplyvnilo štúdium Labanovej analýzy pohybu (je držiteľkou certifikátu z Laban / Bartenieff Institute of Movement Studies v New Yorku). Je docentkou na Katedre tanečnej tvorby HTF VŠMU. Od roku 2008 vedie Labanov Ateliér Bratislava – platformu pre tanec a pohyb, ktorá je bázou pre umelecké a vzdelávacie projekty zamerané na progresívne prístupy k telu a pohybu. Je autorkou publikácie o tanečnej improvizácii s názvom Sloboda objavovať tanec, ktorú vydal Divadelný ústav v Bratislave (2011).
(zdroj SND)