Hra se vzduchem

Hra so vzduchom

Slovenské národné divadlo pokračuje v rámci cyklu Súčasný tanec v SND. Na predchádzajúce projekty nadviazal s predstavením OFF-BEAT LIVE.  Za zmienku stojí, že do konca divadelnej sezóny 2013/2014 uvidíme ešte Veselosti minulosti z Divadla Štúdia tanca z Banskej Bystrice (9. júna) a The Painted Bird – Palissimo Company, USA/SK  (20. júna) v súvislosti s festivalom Eurokontext, zároveň aj derniéru Voda na vode Divadla Elledanse (14. apríla).Milan Tomášik je opäť niekto, kto prekročil svojím umením hranice Slovenska a funguje vo svete s akousi zvláštnou tvorivou samozrejmosťou bez toho, že by domáce publikum bolo o ňom nejako evidentne informované. Je sympatické, že projekt Súčasný tanec v SND z času na čas tieto slovenské osobnosti „vráti“ aspoň na chvíľu na slovenskú scénu a ukáže publiku, kto nám behá po svete s batôžkom slovenskej kreativity. Výstupy týchto mimoslovenských „pobehajov“ sa nie vždy stretnú s búrlivými ováciami, alebo pochopením miestnych divákov (s výnimkou tanečných fanúšikov a hŕstky zainteresovaných priateľov), ale napriek tomu prinášajú iný rozmer do tanečného diania, akúsi alternatívu, ktorá rozšíri diapazón možností tanečného vnímania, rozdielny spôsob nazerania na pohyb a jeho princípy. Na škodu veci je len fakt, že v hľadisku sa ocitnú práve ľudia, ktorí už aj tak o tom-ktorom umelcovi vedia a pár zvedavých (možno niekedy prekvapených) nadšencov.

Často stojíme pred otázkou, čo ešte je a čo už nie je tanec, ako ho vlastne definovať, z čoho vychádza, kde začína štylizované gesto a kde končí to civilné. Prezentované tanečné a pohybové projekty v Štúdiu  Slovenského národného sa zvyčajne snúbia s vizuálne jednoduchou a čistou výtvarnosťou, akoby tanečníci pochopili, že aj prostredie, v ktorom sa pohybujú je dôležité, že symbol dokáže výrazne prehovoriť, že komunikácia aj s indiferentnou rekvizitou dáva dielu nový význam, súvislosti a rozmer. V tomto vizuálnom vnímaní (ktoré môže pomôcť, ale aj nečakane poškodiť) stále však za dominantný považujem pohyb, ako základné a zásadné vyjadrenie tanečníkovej myšlienky, správy, odkazu, pocitu.Milan Tomášik (koncept, choreografia, interpretácia) je slovenský tanečník, choreograf a pedagóg, ktorý v súčasnosti žije a pracuje v Slovinsku a Belgicku. Študoval tanec na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici a na VŠMU v Bratislave. V roku 2004 absolvoval Medzinárodnú akadémiu tanca v Bruseli. Je spoluzakladateľom a aktívnym členom v súčasnosti veľmi úspěšného Les SlovaKs Dance Collective. Od roku 2007 hrá a cestuje v rámci Európy, Afriky a Strednej a Severnej Ameriky. Ako choreograf skúma význam a pôvod tanca, čoho dôkazom je i jeho spolupráca so skupinou renesančnej hudby a tanca Cortesia. V Slovinsku vytvoril päť tanečných predstavení a spolupracoval s viacerými významnými choreografmi pôsobiacimi v Slovinsku. Vyučuje profesionálnych tanečníkov a tanečné skupiny, vedie letné worshopy v rámci festivalov v rôznych európskych mestách.

Vezmem si na pomoc bulletin, ktorý informuje, že v predstavení OFF-BEAT LIVE skúma interpret blízky vzťah hudby a tanca v baroku pohľadom súčasného tanečníka. Kontakt dychu a hudobného rytmu, impulzy pohybu súčasného tanečníka vychádzajúce z barokovej hudby, dialóg s koreňmi súčasného tanca. Milan Tomášik sleduje vzťah súčasného tanca k rytmu, vzťahujúc svoj nádych a výdych ku kódovanej rytmickej štruktúre barokovej hudby. Simultánne sa pohybuje medzi vonkajšími vplyvmi histórie tanca a vnútornou koncentráciou tanečníka. Umelec sa tak snaží objaviť fyzický potenciál, ktorý by umožnil hýbajúcemu sa telu vykročiť zo známych tanečných techník a spoločenských predstáv o tele.Predstavenie bolo po prvýkrát s hudbou naživo v interpretácii mladých hudobníkov zoskupenia Cuore Barocco. Cuore Barocco je nezávislé zoskupenie hudobníkov, ktorí sa venujú interpretácii hudby renesancie, baroka a klasicizmu. Používajú repliky dobových nástrojov, dobové ladenia, pôvodné vydania nôt a najmä sa vzdelávajú z dobových zdrojov (traktáty, manuskripty) ale i súčasných zdrojov (muzikologické výskumy a štúdie dobových interpretačných zvyklostí). Živá hudba na scéne je prakticky vždy výsadou, spoluvytvára silu atmosféry a tanečník Milan Tomášik s hudobníkmi sympaticky rámcovo komunikuje nielen prostredníctvom pohybu, ale aj mimicky a očným kontaktom. Zoskupenie Cuore Barocco vznikol v roku 2010 na pôde bratislavskej VŠMU na podnet Tomáša Kardoša, ktorý je umeleckým vedúcim súboru. Cieľom súboru aktívnych mladých hudobníkov je oživovať hudbu minulých storočí. Členovia súboru sa vzdelávajú štúdiom na zahraničných univerzitách vo Viedni, Brne a Bruseli. Túto klasickú živú hudbu dotvárajú zvuky (šum, sykot, praskot) a tak vytvárajú akýsi oblúk medzi hudbou komponovanou a „hudbou“ prirodzenou v zmysle vypúšťania vzduchu z nafúknutých pneumatík.

Touto symbiózou hudby a tanca Milana Tomášika vzniká akýsi podivuhodný mix prezentovaných  fragmentov štylizovaných dobových krokov a gest (nie však vyšpecifikovaný do detailov, nie prehnane „vypózovaný“, ale elegantne a prirodzene vyselektovaný od barokových „kudrliniek“) moderného tancovania (otázkou ostáva, čo je „moderné“ tancovanie?!) až po civilný pohybový prejav (behanie, kráčanie, sedenie, skákanie) a to všetko prekvapivo dokombinované stepovaním. Tanečník prechádza z týchto diametrálne odlišných, takmer protichodných pohybových polôh, plynule, nekonvenčne a s prirodzenou dávkou samozrejmosti. Kombinatorika spektra pohybu a hudby vytvára most medzi minulosťou a súčasnosťou, je to presah dobovosti k tu a teraz, je to „prenos dát“ z kedysi do dnes. Ale nie len to.  Toto nie je len dávne „spomínanie“ na to, čo sme ani nezažili, nie je to edukatívna história tanca, ani zosmiešnenie už neexistujúceho (aj keď zdanlivo jemne karikovaného), ale istým spôsobom „vzkriesenie“ začiatku štylizovaného pohybu, malý hold vývinu tanca až po bežné prirodzené gesto. Je to zvláštna hodinová cesta od počiatku kreovania „pózy“ až po návrat k civilnému prejavu.Dramaturg Samo Gosarič tvrdí, že „otázky pôvodu tanca a tanečníkovho vzťahu k svetu a životu  sa dajú odvodiť zo základnej existenčnej – ontologickej otázky, ktorú si v predstavení tanečník kladie.  Pýta sa prostredníctvom tancujúceho tela, ktoré cez telesné rytmy dýchania a tlkotu srdca tvoria primárnu segmentáciu času a života a zároveň sú základným zdrojom tanca a hudby. V tomto predstavení tanečník skúma zároveň úzky vzťah hudby a tanca v baroku a spája rytmické momenty hudby s prirodzeným rytmom dýchania, chôdze a vizuálnym rytmom tanca.“

Interpret reaguje na vnímanie publika a v danom momente aj improvizuje. Zdalo by sa teda na základe tvrdeného, že vlastne ide o akýsi experiment, skúmanie, analýzu, založenú na dychu, rytme, technike, bez nejakého výrazne vyšpecifikovaného emočného náboja. Akoby sme sa ocitli v imaginárnom laboratóriu fungovania tela v súčinnosti s hudbou. Hudba však (či chceme, či nechceme) ako aj vyššie spomínaná vizuálna stránka, profiluje v divákovi emóciu, hovorí rečou symbolov. A v tom je predstavenie OFF – BEAT LIVE svojim spôsobom ojedinelé, že je vlastne individuálne. Ako pre interpreta, tak aj pre respondenta, ktorý k nemu pristupuje so sumou vlastných vnútorných skúseností.

Požičiam si citáciu Isadory Duncan, ktorá výstižne vystihuje podstatu veci: „Do tela, s ktorým sa harmonicky pracuje a je vynesené do najvyššieho stupňa koncentrácie energie, vstupuje duša tanca. Pre gymnastu je pohyb a kultúra tela cieľom samým o sebe, no pre tanečníka sú len prostriedkom.“

To je tiež dôvod, prečo aj na predstavení postavenom viac menej na forme, nachádzame významy, výpoveď, emóciu a nestaviame iba na estetike videného (hoci tá môže byť rozhodne pôsobivá). Posuňme sa však od filozofovania a teórie ku konkrétnosti predstavenia.

Na scéne sú rozložené štyri obrovské nepravidelne nafúkané kolesá („pneumatiky“) a štyri obrovské visiace biele balóny priebežne nasvecované. V tomto monochróme ostáva i kostým tanečníka jemne štylizovaný do barokovej dobovosti (biele „žabó“, nariasené čierne nohavice, topánky, parochňa). Kusy odevov postupne zvlieka, mení ich štýl zároveň so štýlom tanca, alebo ho kombinuje s papierovou plachtou natiahnutou raz cez hlavu, inokedy opásanou okolo bedier. Za zvukov barokových tónov prichádza tanečník v pomalom štylizovanom geste, náladovo sa ocitneme kdesi na kráľovskom dvore plnom vznešenosti, ale aj ľahko komickej teatrálnosti. Interpret mení prirodzene mimiku podľa danej situácie, robí to však v mimoriadne jemných nuansoch (iba náznak úsmevu, záchvev úžasu, demonštrácia noblesy) v inak prevažne paušálne vážnej tvári ústiacej k zámerným extrovertnejším prejavom (vzdychanie, hlboké nádychy a výdychy, fučanie). Fragmentálne venuje pozornosť balónom, ktoré sem-tam ľahko rozkníše, koncentrácia je však sústredená na „pneumatiky“ – skáče po nich, sedí na nich, vlečie ich so sebou, skladá na seba a vskakuje do nich, aby ich postupne od jednej až po štyri so sebou vliekol, kráčal v nich, pobehoval, posúval. Náhodnosť rekvizity a správanie sa interpreta voči nej vyvolá niekedy úsmevnú situáciu (balans, padanie, vyfučanie vzduchu). V konečnom dôsledku akoby sa protagonista v prenesenom zmysle „hral“ so vzduchom „uväzneným“ v nafúkaných kolesách a balónoch, i so vzduchom v tele a mimo neho. Tu má teda vzduch aj svoju konkrétnu formu (pneumatika, balón) a zvuk (syčanie, nádych, výdych).Celá hudobno-výtvarno-pohybová záležitosť, hoci má svoje zdanlivé (aj presne zadefinované) limity (hudobný rámec, scéna, kostým, choreografia)  nesie sa vo finále v znení akejsi mimovoľnej slobody, voľnosti a náhodilosti v zmysle čiastočne improvizačného diania.

Necelé dve tretiny sály Štúdia Slovenského národného divadla zaaplaudovali na dané pomery mimoriadne slušne hosťujúcemu formátu (tlieskali dokonca aj tí, čo sa tak trochu nudili, ktosi aj euforicky vykríkol) a tak interpreti snáď odchádzali s pocitom uspokojenia hŕstky nadšencov k alternatíve slovenského tanečníka so závanom medzinárodných skúseností. Každý si z predstavenia odniesol svoje – niekto zážitok z dobovej muziky (pani sediaca vedľa mňa takmer po celý čas neotvorila oči a tanec iba „počúvala“), iný vizuálny vnem (ja mávam oči spravidla vždy otvorené) a takmer všetci iný rozmer vnímania pohybu.

Milan Tomášik pôsobil pokojne, vyrovnane a s nadhľadom. Prezentoval svoj vnútorný svet, aj keď prišiel z „vonkajšieho“. Mám dojem, že keby oslovil čo len jedného diváka, jeho misia splnila svoj účel. V hľadisku ich však bolo rozhodne viac.

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

OFF-BEAT LIVE
Koncept, choreografia, interpretácia: Milan Tomášik
Dramaturgia: Samo Gosarič
Hudba: Janez Krstnik Dolar, Sašo Kalan
Svetelný dizajn: Luka Curk
Scénografia a kostýmy: Jasna Vastl
Muzikologický konzultant: Lidija Podlesnik Tomášiková
Expert pre historický tanec: Lieven Baert
Produkcia: Múzeum Ľubľana, Philéas Production (Belgicko), Divadlo tanca Ľubľana
Premiéra 22. septembra 2011 Ex Ponto Festival and Plesni Theatre Ljubljana Lublaň
(napísané z reprízy 17. 3. 2014 Nová budova SND – Štúdio Bratislava)

www.lesslovaks.com
www.snd.sk

Foto SND, Vlado Veverka