Víkendová operní uklouznutí

  1. 1
  2. 2

Víkendové operné pokĺznutia

Asi je štyridsať víkendov počas sezóny primálo, aby si do nich dve mimobratislavské operné divadlá bez termínových kolízií rozložili dovedna šesť premiér. Vôbec pritom nejde o to, či ich navštívi hŕstka píšucich recenzentov. V hre je iné.

Košický a banskobystrický súbor majú v stálom angažmáne trinásť až pätnásť sólistov (vrátane druhého odboru), takže sú bytostne odkázaní aj na vzájomnú výpomoc. Bolo by to logické aj správne. To by sa však dátumy premiér nesmeli prekrývať, ako počas ostatného víkendu, keď v piatok a sobotu uviedlo Štátne divadlo v Košiciach Ariadnu na Naxe Richarda Straussa a Štátna opera v Banskej Bystrici Rusalku Antonína Dvořáka. Dvaja sólisti tak pendlovali medzi mestami a ďalší potenciál z oboch strán ostal nevyužitý.

Prvá z repertoárových noviniek, Ariadna na Naxe, sa na javisko východoslovenskej metropoly dostala po prvýkrát vo vlastnom naštudovaní a navyše išlo o prvú mimobratislavskú inscenáciu opery Richarda Straussa. Ústrednou dramaturgickou motiváciou bolo určite blížiace sa 150. výročie narodenia skladateľa. Zároveň však výber pre naše prostredie náročného diela (v nemecky hovoriacom svete je to takpovediac chlieb každodenný) patrí k ambíciám súčasného vedenia košickej opery. Za to mu patrí chvála.Richard Strauss sa ani na javisko Slovenského národného divadla nevracia pravidelne. Dokonca z jeho pätnásťčlenného operného dedičstva z dosák prvej scény zazneli len štyri najhranejšie opusy. Jedným z nich je Ariadna na Naxe, skomponovaná na libreto Huga von Hofmannsthala. Košičania si pochopiteľne vybrali verziu z roku 1916, pretože o štyri roky staršia so zvýraznenou molièrovskou rovinou na svojej premiére v Stuttgarte totálne prepadla. Pre košický súbor je dielo Richarda Straussa veľkou výzvou najmä po stránke orchestrálnej a speváckej. Nájsť pre Ariadnu na Naxe zmysluplný inscenačný kľúč je problémom všeobecným.

V snahe upútať pozornosť širšej verejnosti, krátko pred premiérou omotali študenti konzervatória priečelie historickej budovy pomyselnou Ariadninou niťou. Čo však čert nechcel, ani táto sieť nezabránila avizovanému rakúskemu dirigentovi Konradovi Leitnerovi a dvom rovnako rakúskym speváckym protagonistom (Miriam Portmann, Michael Pabst) v generálkovom týždni dezertovať.

Tak sa stal nekorunovaným kráľom premiéry zaskakujúci dirigent Marián Lejava, ktorý sa podieľal na príprave inscenácie ako jeden z asistentov. Oddirigovať Ariadnu s minimom skúšok chce nielen dávku odvahy, ale najmä schopnosť udržať transparentný orchester v súzvuku s javiskom, dať dvojčasťovému predstaveniu koncepciu v tempách, výstavbe árií a ansámblov a vytiahnuť zo zápisu povestnú straussovskú farebnosť. Lejavovi sa to (pravdepodobne aj vďaka sústredenému prípravnému procesu) v značnej miere podarilo. Nie žeby hral orchester bezchybne, ale tvorivé nadšenie a umelecké nasadenie z premiérového výkonu priam vyžarovalo.Režisérka Linda Keprtová úpenlivo hľadala kľúč k odkrytiu myšlienkového posolstva Straussovej a Hofmannsthalovej predlohy. Nie celkom sa jej ho podarilo nájsť. Škoda, že sa zdráhala o svojej koncepcii viac prezradiť, výsledok totiž nebol celkom čitateľný. Oprela sa o dva piliere, o ten základný (umenie má mnoho tvárí) a pridaný, spočívajúci v aktualizačnej rovine jestvujúcich sociálnych nerovností. Táto nadstavba však ako nosnejší motív zarezonuje ťažšie. Síce si k nej prirobila nemú postavu bohatého grófa, ktorá v druhej verzii nie je (zrejme išlo o pána Jourdaina z verzie 1912), no pointa v rozhadzovaní bankoviek bola menej jasná, než by bol prípadný ohňostroj. Ďalším problémom boli komedianti. Keprtová ich nepoňala v zaužívanej forme commedie dell´arte, ale k štvorici spievajúcich priradila ešte partiu bábkohercov a vtisla im bizarné charakteristiky. Najmä ich pohybové vedenie (možno hovoriť o choreografii, keď nik za ňu nie je zodpovedný?) sa dosť priečilo poetike diela a panoptikum čiernych postáv čoraz viac strácal zmysel. Bez espritu vyznel profil Zerbinetty (počas celého prvého dejstva s cigaretou v ústach), obligátna hmla, váľanie sa po zemi a podobné finty nesvedčili o priveľkej invencii režisérky. Myšlienka naplniť scénu obrou prelomenou gitarou inak nemusela byť márna.Titulnú úlohu stvárnila Louise Hudson, na slovenských javiskách často obsadzovaná austrálska sopranistka, ktorá neostala po vokálnej stránke náročnej postave nič dlžná. Jej materiál má objem, dramatickú priebojnosť a kov, pritom však dokáže modelovať klenbu fráz aj dynamické a výrazové nuansy. Typickým znakom Zebinetty je okrem veľkého rozsahu množstvo virtuóznych ozdobných prvkov. Michaela Várady poňala rolu ako tmavší (najmä v strednej a hlbokej polohe) lyrický soprán s koloratúrou. Vokálno-technická ekvilibristika nie je jej doménou, takže niektoré skoky, staccata, trilky a iné ozdoby boli len naznačené. Výrazovo veľká ária Grossmächtige Prinzessin pôsobila trocha jednotvárne. Obsadiť part Skladateľa sopránom je tiež alternatívou (stvárňovali ho napríklad aj Irmgard Seefried, Sena Jurinac či Tereza Žylis-Gara), pokiaľ má speváčka dostatočne sýtu nízku polohu. Lucie Kašpárková túto podmienku spĺňa, jej hlas sa dobre nesie, no zatiaľ nemá potrebnú mäkkosť a frázam chýbalo viac emócie.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Strauss: Ariadna na Naxe (ŠD Košice)

[Celkem: 22    Průměr: 4.9/5]

Vaše hodnocení - Dvořák: Rusalka (SO Banská Bystrica)

[Celkem: 4    Průměr: 2.5/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na