Hříšně dokonalá světice Manon

7. marca 1974 sa uskutočnila premiéra, ktorá sa natrvalo zapísala do baletných dejín. Súbor Royal Ballet v Londýne premiéroval Manon Kennetha MacMillana. I jemu samému bol úspech zadosťučinením a zostal mu drahým pri tomto jeho treťom celovečernom balete po Romeovi a Julii a Anastázii. Okamžite po premiére súbory v pätnástich krajinách siahli po titule. Antoinette Sibley, Anthony Dowell a David Wall sa stali predobrazom najlepšej Manon, Des Grieuxa a Lescauta. MacMillanov balet je zaujímavým celovečerným epickým baletom. Choreograf sa nedal zlákať operným libretom, ale siahol priamo k dielu Abbé Prévosta. Je zaujímavé, že vytvoril dielo bez konvenčného en-bloc tancovania Corps de ballet a jednotlivé pasáže skôr pripomínajú strhujúcu pohybovú réžiu. Druhým zaujímavým fenoménom je sociálny aspekt. Ako zdôraznil sám autor, chcel ukázať obrovskú chudobu, ktorá vtedy vo Francúzsku vládla vedľa nesmierneho bohatstva privilegovanej vrstvy. Tretím vkladom je využitie a inštrumentácia Massenetovej opernej hudby s ďalšími jeho dielami. V partitúre nachádzame jednotlivé árie, časti, zbory, krátke pasáže z jeho diel, ktoré neobyčajne k sebe pasujú a vytvárajú sugestívnu hudobnú zložku. Leitmotívom zostáva pôsobivá Massenetova Elégia. Dodnes zostáva hrateľná celá verzia baletu, ktorý nestratil nič na svojej divadelnej pôsobivosti (možno s výnimkou tanca odsúdených žien na začiatku tretieho dejstva). Zaujímavé je spracovanie podivnej logiky už literárneho diela, v ktorom sa nedá nájsť žiadna logika pre štýl Manon –  najprv miluje Des Grieuxa a vzápätí starca. Je otázkou prečo to tak robí a prečo to tak cíti. Tu však znovu nastupuje téma sociálna, ktorú vníma aj choreograf, je to pocit chudoby a ohrozenia. „Postavy ma fascinujú“, povedal choreograf. „Titulná postava má šestnásť rokov, je prekrásna a zároveň totálne amorálna.“ Nie je to typická baletná téma – žena, čo urobí z muža klamára, podvodníka a i vraha. Jedinečné je MacMillanovo spracovanie duet hlavných postáv, v ktorých sa definitívne odpútal od štýlu Fredericka Asthona i prototypu Crankových dejových baletov. Pripomienkou veľkých romantických baletov od choreografa zostáva aj sen v treťom dejstve. Je zaujímavé, že po Manon sa však autor už nikdy nezapísal do repertoáru svetových divadiel tak silno, ako svojou verziou Romea a Manon. Jediným porovnateľným dielom čo do epickosti a štýlu zostáva Mayerling, ktorý však triumf ako Manon nedosiahol. Princ zo zeme Pagod, ani Zimný sen podľa Čechova, už nedosiahli ani úspechu Mayerlinga. MacMillanovo posledné dielo The Judas Tree zostáva pozoruhodnou bodkou za výraznou choreografickou osobnosťou i veľkým divadelníkom.

Zaujímavé je, že vo Viedni zostáva MacMillan publiku skoro neznámym tvorcom. Až do premiéry Manon v roku 1993, choreografa poznali len z hosťovania. Zato sa však v Manon hneď blysol ako Des Grieux Vladimír Malahkov a v triu ústredných postáv sa od premiéry vystriedala rada svetových i domácich tanečníkov. Po piatich rokoch, prvýkrát v dobe vlády Manuela Legrisa, sa Manon vracia na javisko operného domu na Ringu. Obnovenú premiéru 8. januára 2013 a prvú reprízu šéf súboru obsadil vskutku veľkolepo. Ako Des Grieux bol prizvaný zo svetovej baletnej elity Friedemann Vogel, k nemu do roly svätej hriešnice a hriešnej svätice skúsená Maria Yakovleva a ako Lescaut domáci etoile Kirill Kourlaev. Zvláštne predstavenie. Popri ošumelých, romanticky vyzerajúcich kulisách Petra Farmera, ktorý bol prvým, kto pripravil vlastnú verziu scénografie po pôvodnej využívanej verzii legendárneho Nicholasa Georgiadisa, kedysi možno prepychových kostýmov a doplnkov, sa skvejú na javisku špičkoví tanečníci, ktorí predvádzajú mimoriadny výkon. Ak poznáme verziu baletu z mnohých slávnych nahrávok, je to len zlomok oproti rozkoši sledovať na vlastné oči pestrú paletu javiskového konania a nápadov MacMillana.

Maria Yakovleva je primabalerína assoluta. Jej fyzickej kráse nemožno odolať. Má všetko, čo správna assoluta má mať. Postavu, eleganciu, techniku, aplomb, charizmu. Nehrá Manon ako naivnú dievku, ktorá vyšla z kláštornej výchovy, ale ako sebavedomú, inteligentnú femme fatale, ktorá už ťažko bude panna. Od začiatku je chladne racionálne uvážlivá  a vášnivé vyznanie na dvorčeku statku od mladého gavaliera je skôr dovolenkou a zábavou na ceste k životu v realite, než vášnivým poblúznením. Sedí, sleduje a premýšľa nad osobnými liaisons dangereuses a nad tým, kam až môže zájsť. Bez mihnutia oka zradí muža, ktorého miluje  a bez mihnutia oka ho dokáže vábiť v druhom dejstve. Jej pas d´action , toto geniálne choreografické zastavenie, keď Manon unášaná mužmi pláva na javisku je erotickým sólom a virtuóznym hereckým koncertom. Yakovleva dokáže byť tvrdá, ostrá v technike, zároveň plastická a ohybná ako mačka. Bez problému dokáže uvoľniť chrbát, použiť hruď a kĺzať v protismere po nártoch. Spôsob, akým prezentuje obyčajné bourrée, ako plasticky pracuje s nártom a nevyskakuje na sur les pointes je dôkazom mimoriadneho talentu, ale aj obrovskej práce. Jej desivo odmerané správanie je o to zvodnejšie a pôsobí ako afrodiziakum na mužov. Jej prižmúrené oči a pohyby Mata Hari v tomto neoklasickom balete sú vrcholnou osobnostnou interpretáciou, ktorá je neporovnateľná napríklad s Tamarou Rojo a inými svetovými balerínami a predsa sýta, jedinečná a sugestívna.

Vidieť Friedemanna Vogela? Fyzicky nádherný muž, s dokonalým telom, profilom, tvárou. Vyzerá akoby nebol z tejto doby. Tvar jeho nôh a stehien je výtvarná forma renesančnej sochy. Jeho tanečné schopnosti sú vo vrcholnej forme. Zároveň vedľa Manon je on tým homme fatale. Netypická MacMillanova choreografia, kde muž skoro neskáče a celá choreografická partitúra je postavená skôr vertikálne, je presne pre neho. Celý fígeľ začína však v dokonalej technike. Je vzrušujúce sledovať jeho relevé, spôsob akým prikladá nohu na passé, dégagement, jeho učebnicové arabesky. Hlboké plié, vysoké relevé, spôsob dýchania celého jeho tela. V sugestívnych náročných väzbách, najmä v rotačnej technike a piruetách je dokonalý. Dokáže na vysokom relevé otočiť niekoľko piruet a otvoriť ich do en avant (cez viac ako 13O°), do secondu, do arabesky, do attitudy. Čo je ešte vzrušujúcejšie, je jeho javiskový prežitok. Vogel nehrá Des Grieuxa, on ním je. Jeho výkon je taký silný, že divák radšej sleduje jeho v jeho prežitku, než zborové pasáže kurtizán na javisku. Spôsob akým chodí, ako dokáže podľa psychologického stavu striedať chôdzu na celom chodidle, cez prsty, beh, paralelnú chôdzu, ako sa díva, ako dýcha, jeho gestá, jeho herecká koncentrácia je vzrušujúcim mini predstavením v predstavení. V druhom dejstve nekonečných dvadsať minút sa túži stretnúť s Manon. Yakovleva sa mu úmyselne vyhýba a on striedavo výrazom tela prosí, plače, či vyzýva.

Kirill Kourlaev vytvoril sugestívnu štúdiu brata, ktorý si je vedomý krásy svojej sestry a osobným prospechom. Nebojí sa ísť na dreň, hrať opitého, pojašeného, prísneho až despotického pasáka, ktorý doplatí na svoju chvíľkovú slabosť a biedne hynie v tragickej situácii. Kourlaev výborne technicky tancuje a zároveň je ohromným protipólom senzitívneho Vogela. Niekedy na úkor muzikálnosti, ale s o to väčším osobnostným nasadením. Jeho milenka Ketevan Papava by potrebovala viac pokoja a pohybovej virtuozity. Ako bohatý barón Monsieur G.M. sa predstavil rodák z Mladej Boleslavy Kamil Pavelka. Táto zvláštna, náročná postava medzi charakternou rolou a rivalom Des Drieuxa, sa Pavelkovým nemanieristickým prístupom stala pôsobivým zloduchom a tyranom, ktorý si ako mnoho ľudí vtedy i dnes myslí, že všetko je na predaj. I priateľstvo s bratom krásnej Manon i s ňou samotnou. Pavelka práve nepatetickými gestami a vnútorným uchopením role dokazuje svoju javiskovú inteligenciu a talent. Súbor sa opäť predstavil vo vynikajúcej kondícii, do ktorej sa dostáva s mesiacmi ubiehajúcim drilom umeleckého šéfa Legrisa a po šmíre a úpadku z dôb riaditeľovania Renata Zanellu niet už ani pamiatky. To, čo dokázal Legris s ansámblom štátnej opery by malo byť vzorom i ostatným umeleckým riaditeľom. Nechoreografuje, nedáva si titulné role, neprezentuje seba, pracuje na zveľadení súboru, repertoáru, je šéfom pre divákov.

Vzrušujúcim partnerom tanečníkov je tradične orchester Wiener Staatsoper. Tak vášnivo zahrané, zvukovo dokonalé baletné predstavenie u nás nepoznáme. Romantická partitúra v novej inštrumentácii Martina Yatesa (2011) je skôr veľká romantická symfónia plná farieb, bôľu, žiaľu a vášní ako baletná hudba. Dirigent Ermanno Florio zaujímavo stavia kontrastne a dramaturgicky pôsobivo komorné miesta i s inštrumentálnym sólom a sýte symfonické pasáže v tempovo diferencovaných áriách s  novými netradične vzdušnými tempami. Napríklad veľkolepé záverečné dueto v rýchlejšom tempe vyznieva ešte úprimnejšie a otriasajúcejšie divákom než nabubrená romantika larghetta. Celé tretie dejstvo vychádza dramaturgicky výborne a občasné nedostatky rôznorodej hudby detailnou prácou s orchestrom Florio zmazáva. Violoncellové sólo v treťom dejstve je balzamom, každá nota má svoj zmysel a svoje opodstatnenie. Inscenáciu na novej ceste sprevádza dramaturgom Alfredom Oberzaucherom dokonale pripravený program v dvoch vydaniach, nemeckom alebo anglickom. Oberzaucher ako typický západný dramaturg znalý všetkých fines nielen o diele, ale aj o skladateľovi, tvorcoch, súvislostiach, prináša kompaktný obraz mýtu Manon na baletnom javisku.

Krátka technická poznámka na záver. Keď nasadnete v Brne o 15:30 na nemenovaný slávny farebný autobus, o 17.20 ste pri Pratersterne, kde nasadnete na U1 a za dva eurá o 5 minút vystúpite na Karlplatzi a vyjdete z podchodu pred Štátnou operou. Za niekoľko eur si kúpite lístok na státie, slávnych front sa už nemusíte báť. O 22.15 skončí predstavenie. O 22.26 pohodlne stihnete opäť vaše U1 a 22.40 pridaný autobus od žltej firmy, ktorým o 00.30 ste v Brne pri hoteli Grand. Nemali by ste váhať, v ďalších dvoch predstaveniach sa predstavia oslavovaní slovenskí sólisti súboru Nina Poláková a Roman Lazík. Taktiež som si nemohol na predstavení nespomenúť na dve veľké a tak odlišné české Manon: Dariu Klimentovú a Barboru Kohoutkovú.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Jules Massenet:
Manon
(hudbu zostavil Leighton Lucas, spolupracovala Hilda Gaunt, inštrumentácia Martin Yates)
Choreografia a réžia: Kenneth MacMillan
Dirigent: Ermanno Florio
Scéna a kostýmy: Peter Farmer
Naštudovanie: Karl Burnett, Patricie Ruanne
Wiener Staatsballett
Wiener Staatsopernorchester
Obnovené naštudovanie 8.1.2013 Wiener Staatsoper Viedeň
(písané z reprízy 11.2.2012)

Manon – Maria Yakovleva
Des Grieux – Friedemann Vogel
Lescaut – Kirill Kourlaev
Monsieur G.M. – Kamil Pavelka
Lescaut Geliebte – Ketevan Papava
Der Aufseher – Gabor Oberegger
Madame – Dagmar Kronberger
Der Bettlerkönig – Davide Dato

www.staatsoper.at

Foto Wiener Staatsoper