Hříšně dokonalá světice Manon

  1. 1
  2. 2

7. marca 1974 sa uskutočnila premiéra, ktorá sa natrvalo zapísala do baletných dejín. Súbor Royal Ballet v Londýne premiéroval Manon Kennetha MacMillana. I jemu samému bol úspech zadosťučinením a zostal mu drahým pri tomto jeho treťom celovečernom balete po Romeovi a JuliiAnastázii. Okamžite po premiére súbory v pätnástich krajinách siahli po titule. Antoinette Sibley, Anthony Dowell a David Wall sa stali predobrazom najlepšej Manon, Des Grieuxa a Lescauta. MacMillanov balet je zaujímavým celovečerným epickým baletom. Choreograf sa nedal zlákať operným libretom, ale siahol priamo k dielu Abbé Prévosta. Je zaujímavé, že vytvoril dielo bez konvenčného en-bloc tancovania Corps de ballet a jednotlivé pasáže skôr pripomínajú strhujúcu pohybovú réžiu. Druhým zaujímavým fenoménom je sociálny aspekt. Ako zdôraznil sám autor, chcel ukázať obrovskú chudobu, ktorá vtedy vo Francúzsku vládla vedľa nesmierneho bohatstva privilegovanej vrstvy. Tretím vkladom je využitie a inštrumentácia Massenetovej opernej hudby s ďalšími jeho dielami. V partitúre nachádzame jednotlivé árie, časti, zbory, krátke pasáže z jeho diel, ktoré neobyčajne k sebe pasujú a vytvárajú sugestívnu hudobnú zložku. Leitmotívom zostáva pôsobivá Massenetova Elégia. Dodnes zostáva hrateľná celá verzia baletu, ktorý nestratil nič na svojej divadelnej pôsobivosti (možno s výnimkou tanca odsúdených žien na začiatku tretieho dejstva). Zaujímavé je spracovanie podivnej logiky už literárneho diela, v ktorom sa nedá nájsť žiadna logika pre štýl Manon –  najprv miluje Des Grieuxa a vzápätí starca. Je otázkou prečo to tak robí a prečo to tak cíti. Tu však znovu nastupuje téma sociálna, ktorú vníma aj choreograf, je to pocit chudoby a ohrozenia. „Postavy ma fascinujú“, povedal choreograf. „Titulná postava má šestnásť rokov, je prekrásna a zároveň totálne amorálna.“ Nie je to typická baletná téma – žena, čo urobí z muža klamára, podvodníka a i vraha. Jedinečné je MacMillanovo spracovanie duet hlavných postáv, v ktorých sa definitívne odpútal od štýlu Fredericka Asthona i prototypu Crankových dejových baletov. Pripomienkou veľkých romantických baletov od choreografa zostáva aj sen v treťom dejstve. Je zaujímavé, že po Manon sa však autor už nikdy nezapísal do repertoáru svetových divadiel tak silno, ako svojou verziou RomeaManon. Jediným porovnateľným dielom čo do epickosti a štýlu zostáva Mayerling, ktorý však triumf ako Manon nedosiahol. Princ zo zeme Pagod, ani Zimný sen podľa Čechova, už nedosiahli ani úspechu Mayerlinga. MacMillanovo posledné dielo The Judas Tree zostáva pozoruhodnou bodkou za výraznou choreografickou osobnosťou i veľkým divadelníkom.

Zaujímavé je, že vo Viedni zostáva MacMillan publiku skoro neznámym tvorcom. Až do premiéry Manon v roku 1993, choreografa poznali len z hosťovania. Zato sa však v Manon hneď blysol ako Des Grieux Vladimír Malahkov a v triu ústredných postáv sa od premiéry vystriedala rada svetových i domácich tanečníkov. Po piatich rokoch, prvýkrát v dobe vlády Manuela Legrisa, sa Manon vracia na javisko operného domu na Ringu. Obnovenú premiéru 8. januára 2013 a prvú reprízu šéf súboru obsadil vskutku veľkolepo. Ako Des Grieux bol prizvaný zo svetovej baletnej elity Friedemann Vogel, k nemu do roly svätej hriešnice a hriešnej svätice skúsená Maria Yakovleva a ako Lescaut domáci etoile Kirill Kourlaev. Zvláštne predstavenie. Popri ošumelých, romanticky vyzerajúcich kulisách Petra Farmera, ktorý bol prvým, kto pripravil vlastnú verziu scénografie po pôvodnej využívanej verzii legendárneho Nicholasa Georgiadisa, kedysi možno prepychových kostýmov a doplnkov, sa skvejú na javisku špičkoví tanečníci, ktorí predvádzajú mimoriadny výkon. Ak poznáme verziu baletu z mnohých slávnych nahrávok, je to len zlomok oproti rozkoši sledovať na vlastné oči pestrú paletu javiskového konania a nápadov MacMillana.

Maria Yakovleva je primabalerína assoluta. Jej fyzickej kráse nemožno odolať. Má všetko, čo správna assoluta má mať. Postavu, eleganciu, techniku, aplomb, charizmu. Nehrá Manon ako naivnú dievku, ktorá vyšla z kláštornej výchovy, ale ako sebavedomú, inteligentnú femme fatale, ktorá už ťažko bude panna. Od začiatku je chladne racionálne uvážlivá  a vášnivé vyznanie na dvorčeku statku od mladého gavaliera je skôr dovolenkou a zábavou na ceste k životu v realite, než vášnivým poblúznením. Sedí, sleduje a premýšľa nad osobnými liaisons dangereuses a nad tým, kam až môže zájsť. Bez mihnutia oka zradí muža, ktorého miluje  a bez mihnutia oka ho dokáže vábiť v druhom dejstve. Jej pas d´action , toto geniálne choreografické zastavenie, keď Manon unášaná mužmi pláva na javisku je erotickým sólom a virtuóznym hereckým koncertom. Yakovleva dokáže byť tvrdá, ostrá v technike, zároveň plastická a ohybná ako mačka. Bez problému dokáže uvoľniť chrbát, použiť hruď a kĺzať v protismere po nártoch. Spôsob, akým prezentuje obyčajné bourrée, ako plasticky pracuje s nártom a nevyskakuje na sur les pointes je dôkazom mimoriadneho talentu, ale aj obrovskej práce. Jej desivo odmerané správanie je o to zvodnejšie a pôsobí ako afrodiziakum na mužov. Jej prižmúrené oči a pohyby Mata Hari v tomto neoklasickom balete sú vrcholnou osobnostnou interpretáciou, ktorá je neporovnateľná napríklad s Tamarou Rojo a inými svetovými balerínami a predsa sýta, jedinečná a sugestívna.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Massenet/MacMillan: Manon (Wiener Staatsballett)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář