Inspirátorka, múza, pěvecká osobnost: Eva Šušková

Inšpirátorka, múza, spevácka osobnost

Približne od roku 2007 sa mladá slovenská sopranistka Eva Šušková (1979) pravidelne a často objavuje na koncertných pódiách doma i v zahraničí.Najčastejšie v sólových programoch so sprievodom klavíra, alebo so súbormi starej i novej hudby. Jej samostatné dramaturgické programy predstavujú umelkyňu, ktorá premýšľa nad celistvosťou i logikou koncertov, ktoré nie raz oživuje aj jemnou hereckou akciou. Tá je jej blízka – veď šesť rokov (2003-2008) hrala a spievala aj v  bratislavskom divadle GUnaGU (v hrách Cirostratus – Opera v Boeingu a Komiks – už máte svojho psychiatra?).

Spevácky objav (pre kritika)
Plný titul, získaný v rámci doktorandského štúdia a využitý v rámci pôsobenia na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského má umelkyňa: Mgr. art. Eva Šušková, ArtD. Jej doménou je okrem pedagogickej práce najmä koncertný život, ktorému venuje talent, ambície, sústredenosť a veľké umelecké úsilie. Na Slovensku patrí k najčastejšie obsadzovaným sopranistkám na komorných i vokálno-orchestrálnych koncertoch s rôznymi štýlovými obdobiami – ale zvlášť so súčasnou svetovou a slovenskou hudbou. Mimoriadne zaujala 9. februára na koncerte v bratislavskom Mirbachovom paláci, kde (v širšom programe s flautistkou Andreou Boškovou a barytonistom Petrom Mazalánom) uviedla Sequenzu III pre ženský hlas od Luciana Beria, Poľské verše od Sergeja Slonimského, Stripsody pre sólový hlas od Cathy Berberian a slovenskú premiéru Meadow Song – od skladateľky Iris Szeghy.

Eva Šušková predviedla na tomto matiné širokú paletu speváckych techník: od interpretácie prísne zapísaných nôt, po graficky stvárnené partitúry, prípadne svojské improvizačné dodatky. Pri všetkej hravosti, „uvoľnenosti“, ale najmä speváckej náročnosti podobnej hudby, nikdy nestráca zo zreteľa krásny, ušľachtilý tón a jeho bohaté dynamické možnosti. S dôrazom na vokálnu zdatnosť môže spievať na koncertoch kantáty Johanna Sebastiana Bacha, sólový part v opere bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela so súborom Solamente Naturali, ukážky z opernej tvorby Claudia Monteverdiho (na októbrovom koncerte 2013 v Slovenskej filharmónii), o dva týždne neskôr (10. novembra 2013) so súborom Quasars Ensemble dve vokálne skladby od súčasnej fínskej skladateľky Kaiji Saariaho na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos-Étos v Bratislave, nehovoriac o nezabudnuteľnom scénickom naštudovaní monodrámy Arnolda Schönberga Pierrot Lunaire, ktorého (s Quasars Ensemble – při príležitosti stého výročia od vzniku diela) na jeseň 2012 uviedla na Bratislavských hudobných slávnostiach a následne i v Košiciach na tunajšom festivale klasickej hudby.
Ojedinelý vokálny maratón
Ak sa vrátime do roku 2013, pre Evu Šuškovú bol mimoriadne pamätný. V Košiciach sa totiž vtedy uskutočnil tretí ročník festivalu Quasars Ensemble & Košice. Na piatich koncertoch, usporiadaných týmto pozoruhodným slovenským súborom súčasnej hudby (na čele s umeleckým vedúcim – dirigentom, skladateľom a klaviristom Ivanom Buffom), sa uvádzali v rôznych koncertných aj historických priestoroch Košíc kompozície dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Eva Šušková spievala na piatich (!) za sebou idúcich koncertoch výber z piesní Alexandra Albrechta (12. októbra 2012), o deň neskôr (13. októbra) program „secret  VOICE“ so skladbami Hildegardy von Bingen, Jevgenija Iršaia, Mauricia Kagela, Giancinta Scelsiho, Luciana Beria a Ivana Buffu, 14. októbra 2012 predviedla sólo v myšlienkovo a hudobne závažnej skladbe Romana Bergera – Korczak in memoriam, 15. októbra s Quasars Ensemble spievala v dielach Ilju Zeljenku, Mauricea Ravela a v dvoch piesňových cykloch Igora Stravinského – a svoj spevácky maratón finalizovala 16. októbra 2012 Schönbergovou monodrámou Pierrot Lunaire, op. 21 (uvedenou scénicky v spolupráci s Quasars Ensemble).
Očakávania…
V uplynulých dňoch spievala v bratislavskej Redute (20. a 21. marca) sólo v premiére pašiovej kantáty Ľudstvo pre soprán, dvojzbor a orchester od slovenskej skladateľky Iris Szeghy pod vedením dirigenta Olivera Dohnányiho, so Štátnym komorným orchestrom zo Žiliny a Slovenským filharmonickým zborom.

Eva Šušková je od roku 2010 zakladajúcou členkou občianskeho združenia Albrechtina, ktoré pravidelne uvádza cyklus (Ne)známa hudba s dielami neskororomantických slovenských (a iných) skladateľov. Od septembra 2013 pedagogicky pôsobí na Katedre hudobnej výchovy spomínanej Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Rada však zdôrazňuje, že je najmä manželkou a mamičkou dvoch malých synčekov. Pri stretnutí s touto umelecky zrelou, ľudsky milou, pôvabnou a jemnou dámou som s ňou veľmi rada absolvovala

Interview o dramaturgii a ambíciach

Prečo vás tak silne zaujíma koncertná činnosť, keď máte nielen pôvabný zjav, ale i krásny, neobyčajne farebný, nosný, kvalitne vedený lyrický soprán, ktorý by sa uplatnil v akomkoľvek opernom dome?

Možno práve preto, že moje rodičovské povinnosti mi momentálne nedovoľujú viazať sa na dlhšie obdobie k jednému súboru či projektu. Už som to síce viackrát skúsila, ale je to časovo i psychicky ťažko zvládnuteľné. Navyše koncertná činnosť mi dáva oveľa väčšiu tvorivú slobodu. Dostávam sa k repertoáru, o ktorom som vždy snívala. Pri dramaturgii koncertov si môžem vyberať a študovať diela, ktoré ma zaujmú a ako celok ponúkajú poslucháčský aj interpretačný objav.

Aká bola vaša cesta k speváckemu umeniu?

Pochádzam z celkom prostej meštiackej vinohradníckej rodiny. Narodila som sa v Pezinku, kde bolo prirodzené hudobné zázemie zo strany rodičov, ale aj príbuzných a známych, ktorí sa u nás stretávali na rodinných oslavách, pri oberačkách, zabíjačkách a tak ďalej. Bolo nás päť detí. Všetky sme chodily na základnú umeleckú školu. Absolvovala som tu dva cykly v hre na klavír, vďaka čomu dnes nepotrebujem pri štúdiu nového repertoáru korepetítora. Chodila som desať rokov aj do pezinského chrámového zboru Ad Una Corda, s ktorým som precestovala celú Európu, ba absolvovala aj koncertnú cestu do USA. Štúdiu spevu som sa začala venovať až po maturite, najskôr na Cirkevnom konzervatóriu (2003) u Mgr. art. Lenky Paulíkovej, kde som dostala výborné základy, potom na Vysokej škole múzických umení (2009) v Bratislave u profesorky Viktórie Stracenskej, ktorej ďakujem za kvalitnú vokálno-technickú, ale aj umelecko-interpretačnú prípravu. Na VŠMU som nedávno ukončila doktorandské štúdium u profesora Petra Mikuláša.

Svoj umelecký rozhľad ste si rozširovali aj na majstrovských a interpretačných kurzoch v Rakúsku, Maďarsku i v Českej republike. Ktorý z týchto kurzov znamenal pre vás niečo výnimočné?

Každý mi dal veľmi veľa. Z hľadiska rozšírenia obzoru v otázkach interpretácie novej hudby to bol najmä kurz v maďarskom Sárospataku u famóznej, pôvodom švédskej umelkyne Rosemary Hardy, ktorá tu robila roku 2008 seminár na túto tému. Pre mňa to znamenalo, akoby som začala študovať celkom nový odbor. Roku 2012 som s Rosemary Hardy – taktiež v Sárospataku – študovala Schönbergovho Pierrota Lunaire, keďže v tom roku pripadlo sté výročie od vzniku diela a ja som bola v procese prípravy na jeho scénické uvedenie v Bratislave i Košiciach. S Rosemary Hardy som začala študovať už roku 2008 Sequenzu III od Luciana Beria, skladby Györgyho Kurtága a Cathy Berberian. Každá z nich nastoľuje iné vokálne úskalia. Partitúra v Beriovom diele poníma ľudský hlas ako zvukový objekt. Pracuje s ním jednak v klasickej päťlinajkovej notovej osnove, ale aj v úsekoch s tromi linajkami a približným zápisom intonácie – s väčším dôrazom na prednes emócií, bohato predpísaných k jednotlivým notám, a napokon i s jednou linajkou, určenou pre prejavy, ako šepot či smiech.

Ako sa na vaše kontakty s netradičnými partitúrami pozerala vokálna pedagogička na VŠMU?

So Sequenzou III som prišla za pani profesorkou Stracenskou v poslednom ročníku VŠMU, pri príprave diplomového koncertu. S obdivuhodnou odvahou klasického vokálneho pedagóga mi túto skladbu Luciana Beria odsúhlasila, ale povedala: „Môžete to do programu zaradiť, ale iba vtedy, ak budete potom schopná odspievať ešte dve operné árie – vrátane celej scény Desdemony.“

To bol impulz k tomu, že som sa začala ešte hlbšie zaoberať problematikou klasickej vokálnej techniky a jej uplatnenia vo vokálnej literatúre dvadsiateho storočia i súčasnosti, aby hlas zostal funkčný a svieži aj pri využívaní rozšírených hlasových techník, často využívaných v súčasnej hudbe. Samotná profesorka ma navigovala, akým spôsobom môžem robiť rôzne zvuky na základe dobrej dychovej opory. Dala mi dobrú školu, a tak teraz môžem obdobnú literatúru študovať sama.

Študujú sa súčasné diela dlho a náročne?

Beriovu Sequenzu III som študovala približne mesiac. Pomaly som ju čítala, lúštila, skúšala – ale posunula ma ďalej. Každá nová „grafická“, respektive náročnejšia partitúra sa mi odvtedy číta ľahšie. Cathy Berberian a jej výtvarno-hudobné zápisy sú zase o niečom inom. Hoci zvykne mať jej skladba Stripsody na koncertoch najväčší ohlas, paradoxne sa študuje najjednoduchšie. Je to často aj otázka momentálnej improvizácie. Samozrejme, obrázky z tejto partitúry si musím naštudovať, pripraviť si k ním paletu zvukov, náznaky hereckej akcie, ale keď je obdobná partitúra kvalitne prečítaná, vždy zostane možnosť istého interpretačného prekvapenia. K tejto skladbe si prizývam barytonistu Petra Mazalána, bývalého spolužiaka, umelca, s ktorým máme veľa spoločného v nekončiacom sa hľadaní umeleckého vyjadrovania (poznámka autorky: v ostatnej premiére Slovenského národného divadla – Pucciniho Bohéme, spieval Peter Mazalán Schaunarda). Zdá sa mi, že spievať Stripsody vo dvojici je pre publikum i pre interpretov „akčnejšie“, hoci je táto skladba v originále komponovaná pre sólový hlas.

Ste víťazkou medzinárodnej speváckej súťaže „Iuventus Canti“ (2006) a nositeľkou Ceny za najlepšiu interpretáciu francúzskej hudby na Internationale Sommerakademie Prag-Wien-Budapest (2007), viac rokov účinkujete na Bratislavských hudobných slávnostiach, zvlášť sa zameriavate na interpretáciu svetových a slovenských skladateľov dvadsiateho storočia a súčasnosti. Ich diela ste uviedli na festivaloch GAIDA (Vilnius), Tage der Neuen Musik Babmerg, Pražské premiéry, Bratislavských hudobných slávnostiach, Melos-Étos, Konvergencie, Nová slovenská hudba, Pohoda a ďalšie. Koncom  roka 2013 ste získali za svoje umenie výročnú Cenu Nadácie Tatra banky – jedno z najvýznamnejších spoločenských ocenení na Slovensku. Čo to všetko pre vás znamená?

Je to cesta a nekončiaca škola života, s čím som neustále konfrontovaná. Našťastie som obklopená veľmi múdrymi ľuďmi, ktorých obdivujem a učím sa od nich. Včas som si uvedomila, že mnohé spevácke koncertné programy bývajú koncipované veľmi povrchne. Akoby sa riadili heslom: Čo mám v repertoári, to dám, respektive prvoplánovo prezentujú seba, nie hudbu: obľúbená to spevácka maniera. Bohužiaľ, podobné podhubie bolo veľmi citeľné i na škole. Pritom hlas sa dá so širokými možnosťami vyjadrenia prezentovať aj v rámci monotematicky ladených programov. Iba nedávno sme počuli v Bratislave vynikajúcu sopranistku Joyce DiDonato s vokálnymi drámami kráľovien, alebo Ceciliu Bartoli s „kastrátskym“ programom.  Mali by sme si z toho brať príklad. V tomto smere mi veľmi pomohol Vladimír Godár, vďaka ktorému som sa zoznámila aj s Ivanom Buffom, umeleckým vedúcim súboru Quasars Ensemble, či s niekoľkými ďalšími umelcami, ktorých som stretla v správnom čase. S Ivanom Buffom sme v úvode našej spolupráce uviedli niekoľko piesní Alexandra Albrechta a Bélu Bartóka, až to prešlo k užšej spolupráci so súborom Quasars Ensemble. Teraz si spätne uvedomujem, koľko úžasného, pre mňa dovtedy iba vysnívaného repertoáru sme už spoločne naštudovali! Snáď sa nám to podarí v blízkej dobe spečatiť i vydaním spoločného CD.

Spomenuli ste skladateľa Vladimíra Godára, ktorý zohráva vo vašom umeleckom životopise veľkú rolu. Ako k tomu došlo?

Dramaturgiu koncertov si dnes vo vlastných projektoch tvorím sama. Ale stále sa necítim dostatočne kompetentná v porovnaní s ľuďmi, ktorí ma obklopujú, preto mnoho otázok ohľadom doladenia detailov s nimi konzultujem. Keď ste ma oslovili na interview, spýtali ste sa, kto stojí za mojim účinkovaním, keď tak „často“ koncertujem. Nuž, nikto, iba moja práca – a vnútorná umelecká ambícia, pocit nezostať na jednom mieste. Zatiaľ dokonca priamo nespolupracujem so žiadnou umeleckou agentúrou, nechcem byť viazaná predstavami a rozhodovaním niekoho iného. Ale v mojich profesionálnych začiatkoch (konkrétne na jeseň 2008) ma oslovil po jednom koncerte skladateľ a muzikológ Vladimír Godár. Moja interpretácia ho, vraj, oslovila, a tak mi ponúkol, či by som nezaspievala piesne Jána Levoslava Bellu v Slovenskom rozhlase v rámci festivalu Nová slovenská hudba. Bol to môj prvý sólový koncert so symfonickým orchestrom. Následne som u Vlada absolvovala niekoľko neuveriteľne plodných návštev, kde ma zásobil notovým materiálom, nahrávkami a vzácnymi informáciami o hudbe. Z nich intenzívne čerpám aj pri mojej pedagogickej činnosti.

Návštevy u Vlada Godára absolvujem priebežne doteraz – aj s muzicírovaním pri klavíri. Je to moja druhá vysoká škola. A určite aj vďaka jeho podpore som dostala možnosť predstaviť sa na Bratislavských hudobných slávnostiach. To vôbec nepopieram. Ale je to spolupráca obojstranná, vďaka nej sa dokážem oveľa konkrétnejšie orientovať v repertoári, v ktorom sa dobre cítim a množstvo dramaturgických impulzov smeruje aj odo mňa. Stretla som sa s niekoľkými zaujatými názormi na podobný typ spolupráce. Takí ľudia pravdepodobne netušia, koľko času a energie človek vynakladá, aby upokojil svoje umelecké nutkania. Tí, čo pracujú podobným spôsobom, presne vedia, o čom hovorím. Ako aj o tom, že ak by som ako umelec stagnovala, nepomôže mi žiadna osobná, ani cudzia zaangažovanosť.

Vaša diskografia uvádza viacero CD….

Áno, ale len jedno je profilové – s piesňami venovanými deťom od ruských autorov prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia (poznámka autorky 1/: podrobnejšie o koncerte s ruskými autormi, ktorý bol podkladom pre CD, viď úryvok z kritiky Terézie Ursínyovej). Na ďalších dvoch spolupracujem: Lukášovi Borzíkovi som nahrala tri skladby na jeho profilové CD a tiež spievam postavu Claudine na nahrávke Hummelovej opery Mathilde de Guise. Z čias pôsobenia v divadle GUnaGU som participovala na nahrávke opery Cirostratus – Opera v Boeingu od slovenského skladateľa Slava Solovica. Nahrávala som aj pre Slovenský rozhlas sopránové sólo v Haydnovej Kleine Orgelmesse, či vydarenú detskú operu Betlehem od Víťazoslava Kubičku. Dva roky dozadu som s Janáčkovou filharmóniou a Brnenským filharmonickým zborom nahrala v Ostrave Bellove vokálno-inštrumentálne skladby, CD s nimi, žiaľ, doteraz nevyšlo. Minulý rok som spolupracovala na projekte slovenského jazzového barytón-saxofonistu Erika Rothensteina, kde sme spoločne improvizovali na témy z violončelových suit Johanna Sebastiana Bacha a nahrala nové diela slovenských skladateľov, dedikované tomuto hudobnému velikánovi. V najbližšom období by som rada zaznamenala časť repertoáru z môjho priebežného dlhodobejšieho projektu s názvom „secret VOICE“, kde sa zameriavam na kompozície pre sólový hlas. Tento program zaznel v premiére ako môj prvý dizertačný koncert v bratislavskej koncertnej sieni Klarisky a na festivale Quasars Ensemble & Košice. Niečo z neho zaznelo aj na spomínanom februárovom koncerte 2014 v Mirbachovom paláci v Bratislave. V prípade nahrávky by som sa však teraz orientovala na hudbu pre sólový hlas prípadne hlas amelodický, respektive bicí nástroj od slovenských skladateľov.Ako pátrate po notových materiáloch? Vyžaduje to, zrejme, veľký rozhľad a intelektuálnu pripravenosť.

Vzhľadom na to, že mám rodinu, nezostáva mi toľko času ako by si tento druh bádania vyžadoval. Nezanedbateľnou doménou našej generácie je existencia internetu. V konečnom dôsledku však moja práca ide poriadne do peňazí, lebo väčšinou pracujem s materiálmi, ktoré sú autorsky a vydavateľsky chránené – noty musím kupovať, alebo prenajímať. Niektoré vydavateľstvá majú  pomerne prístupné ceny, iné nie. Mám však chápavého manžela, ktorý ma v tomto smere – v rámci našich finančných možností – nebrzdí. Keď som robila záverečný doktorandský koncert so súborom Quasars Ensemble, išlo väčšinou o diela, ktorých partitúra sa zakúpiť dá, avšak jednotlivé party sa musia prenajať od vydavateľa na čas vyhradený na predvedenie diela, čo stojí nie malú sumu – štyristo i viac eur. Takéto sumy sa snažím riešiť cez rôzne granty. K predvádzaniu súčasnej hudby patrí obrovská agenda okolo získavania financií, notového materiálu, zapožičiavania nástrojov (najmä rozmanitých perkusií), organizácie a propagácie koncertu – a to často kvôli jedinému naštudovaniu a predvedeniu diela!

Umelecky ste participovali na premiérach siedmych pôvodných slovenských opier. A čo klasická opera?

V roku 2010 som sa v Opere Slovenského národného divadla predstavila ako Verdiho Desdemona v hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda. Hosťovala som v Slovenskom národnom divadle aj v inscenáciách Carmen (Mercedes), Madama Butterfly (Kate Pinkerton), v opere Juraja Beneša The Players (Gertrúda). V Štátnej opere v Banskej Bystrici som debutovala ako Chivria v Musorgského opere Soročinský jarmok a momentálne tu účinkujem v inscenácii Čajkovského Eugena Onegina ako Tatiana. Z Banskej Bystrice som dostala ďalšiu ponuku do budúcej sezóny. V Pražskom Rudolfine som so súborom Prague Modern uviedla českú premiéru diela Into the Little Hill od súčasného anglického skladateľa Georgea Benjamina. V role Claudine som účinkovala na koncertných uvedeniach opery Mathilde de Guise od Johanna Nepomuka Hummela (Francúzsko, Slovensko), ktorej nahrávka vyšla v prestížnom vydavateľstve Brilliant Classics (2010).Združenie Albrechtina je ďalšia aktivita vášho koncertného života. Ste azda tiež odchovankyňa profesora Jána (Hansiho) Albrechta, respektive hudobníkov, ktorí sa v jeho bratislavskom dome na Kapitulskej ulici kedysi schádzali, muzicírovali a diskutovali o umení?

Žiaľ, mňa už nezastihla doba pôsobenia tohto legendárneho hudobníka a muzicírovania v jeho dome. Občianske združenie Albrechtina (poznámka autorky 2/), ktorého som členkou, vzniklo na jar roku 2010. Pomenovali sme ho podľa dvoch významných osobností – otca a syna Albrechtovcov, ktorí v rozmedzí celého dvadsiateho storočia vytvárali v Bratislave platformu pre živé umenie, a tým oslovili mnohých mladých ľudí. Na pôde Albrechtovského domu vznikol aj súbor Musica aeterna. Moji pedagógovia – Viktória Stracenská, ktorá bola vynikajúca koncertná umelkyňa a Peter Mikuláš, sólista Opery Slovenského národného divadla, chodili v mladosti tiež k Hansimu Albrechtovi a muzicírovali u neho. Príbeh súčasnej Albrechtiny je však nerozlučne spojený opäť so skladateľom Vladimírom Godárom. V jeho postoji k mladým je nadväznosť na to, čo robil kedysi profesor Hansi Albrecht: zavolá k sebe mladých hudobníkov, dáva im noty, nahrávky, rozprávame sa pri klavíri o hudbe, a tak sa vzájomne inšpirujeme. Z jeho strany bola prvotným impulzom dlhodobá túžba oživiť hudbu slovenských autorov zo začiatku dvadsiateho storočia, ktorá z rozmanitých dôvodov upadla v našej spoločnosti do zabudnutia.

Godár je srdcom a mozgom celej idey, má prehľad o autoroch, dielach, súvislostiach, pripravuje dramaturgiu, píše skvelé texty do bulletinov – jediné, čo mu k realizácii celého projektu chýba, sú organizačné vlohy. Preto oslovil niekoľkých aktívnych interpretov rozličného zamerania, a tak vznikla Albrechtina, ktorá našla napokon domovský priestor v bratislavskom Pálffyho paláci na Zámockej ulici. Za tri roky pôsobenia sme zorganizovali viac ako päťdesiat originálnych koncertov, na ktorých zaznelo množstvo obnovených i  koncertných premiér zabudnutých diel slovenských autorov. Postupne nachádzajú koncerty Albrechtiny odozvu a svoj okruh publika.

Solamente Naturali s umeleckym vedúcim Milošom Valentom je ďalší súbor, s ktorým aktívnejšie spolupracujete. Okrem iného ste s ním a zahraničnými sólistami, ako aj francúzskym dirigentom Didierom Talpainom nahrali sopránový part do málo známej opery bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela Mathilde de Guise.

Miloš Valent je ďalší fanatik hudby – v tomto prípade barokovej a ešte staršej, interpretovanej na kópiach dobových nástrojov. Do „Hummelovského“ projektu ma oslovil bývalý kultúrny atašé Francúzskeho inštitútu a dirigent v jednej osobe Didier Talpain, ktorý v Bratislave istý čas pôsobil a pre znovuzrodenie klasicistickej hudby niekdajšieho Prešporku, dnešnej Bratislavy, urobil viac, ako ktorýkoľvek Slovák.

Nemáte aj kompozičné ambície v rámci avantgardnej hudby?

Klamala by som, keby som povedala – nie… Pozorne sledujem to, čo sa v tomto smere robí vo svete. Možno raz k tomu dospejem, ale súčasne bojujem s myšlienkou, či som pre túto činnosť dostatočne kompetentná. Momentálne to nechcem siliť ani v rámci početných aktivít a povinností, ktoré v tomto období mám.

A keby ste intenzívnejšie vstúpili do sveta opery – dokázali by ste zlúčiť sólistické ambície v rámci komornej, súčasnej a opernej tvorby?

Veľmi rada hrám, milujem divadlo, operu – ale povahovo nie som vhodný kandidát pre dianie a život, ktorý sa točí okolo operného divadla. Skrátka – netlačí ma to tak, že by som musela operu teraz a hneď nevyhnutne robiť. Ak príde prijateľná ponuka, tak ju veľmi rada zoberiem. Možno je to aj tým, že momentálne som v koncertnom prejave slobodnejšia, upokojujem v sebe potrebu tvoriť. V divadle je spevák vedený rukou dirigenta a režiséra, no vždy som mala i paralelnú túžbu kompenzovať pretlak kreativity, ktorý počas skúšania novej inscenácie vo mne vrel. Láka ma však operná réžia – nad tým som už viackrát premýšľala: skôr v kontexte komornejších diel, či monodrám. Život ukáže, aké možnosti sa mi naskytnú.

Organizujete aj projekty pre deti, nevyhýbate sa ani letnému podujatiu mládeže Pohoda, letným koncertom v kláštore Katarínka…

Už tri roky pripravujem koncerty v ruinách kláštora Katarínka v Malých Karpatoch, kde sa v lete schádzajú nadšenci pri obnove tohto historicky vzácneho miesta. Koncerty v prírode majú neopakovateľnú atmosféru. V rámci festivalu Konvergencie 2013 som dostala ponuku na vytvorenie programu pre deti. S prizvanými priateľmi nekonvenčne hovoríme deťom o ľudskom tele ako o hudobnom nástroji: Človekofóne.Interaktívne tu pracujeme na vytváraní rozličných zvukov, viachlasov a koncert sme zavŕšili spoločnou performance so skladbou Panda Chant od americkej skladateľky Meredith Monk. Predstavenie dopadlo výborne, ale zaujať také množstvo detí širokého vekového rozmedzia bolo nesmierne náročné. Obdivujem všetkých, ktorí s deťmi dlhodobo interaktívne spolupracujú pri poznávaní hudby.

A festival Pohoda v Trenčíne? Viackrát som na ňom účinkovala, ale i mimo toho sa festivalu zúčastňujem ako divák. Pohodu absolvujeme ako rodinnú akciu spolu s našimi deťmi, stretneme sa tu s mnohými priateľmi. Účinkovanie na tomto letnom podujatí vnímam ako relax.
***

Poznámky, odkazy:
1/ „Málokedy sa stáva, aby spevák na koncerte vystaval program tak špecificky, ako Eva Šušková, mladá slovenská sopranistka s veľkou umeleckou budúcnosťou. Jej program v bratislavskom Mirbachovom paláci (21. júna 2009) bol venovaný výlučne tvorbe ruských skladateľov na detské motívy. Zdanlivo téma ľahká, ale koľko diferencovanosti a jemnosti v speve potrebuje! Eva Šušková si vybrala do programu piesne s detskou tematikou od Anatolija Konstantinoviča Ljadova, Modesta Petroviča Musorgského, Sergeja Prokofjeva a Igora Stravinského, teda predstaviteľov ruskej kompozičnej školy devätnásteho až dvadsiateho storočia. Takýto špecifický „ťah“ vyžaduje nielen hudobný vkus, ale aj chápanie detského sveta a jeho povýšenie na najvyššiu umeleckú úroveň. Eva Šušková má zamatovo sfarbený, nosný soprán, kvalitnú vokálnu školu, je herecky nadaná, dokonca klaviristicky pohotová – a to všetko zužitkovala v recitáli s partnerom: s rovnocenným klavírnym partnerom Ivanom Koskom. Obaja vytvorili priam vokálne „predstavenie“. Okrem spevu a malej hereckej akcie spestrila speváčka vystúpenie aj hrou na klavíri… Z viacerých predvedených vokálnych cyklov najviac vokálnej „tieňohry“ predviedla v geniálnej Musorgského Detskej izbičke – známom cykle šiestich majstrovských piesní. Prostota, naivita, nežnosť, nevinnosť, hravosť i detské vnímanie zázrakov prírody zarezonovali aj v pesničkách (na ruské ľudové texty) Ljadova, Stravinského – či na poéziu dobových autorov v Troch detských piesňach Prokofjeva.“
(Z kritiky Terézie Ursínyovej: „Vesmír detí“, Literárny týždenník č. 25-26, 1. júla 2009)

2/ Albrechtina – občianske združenie (od roku 2010)
členovia:
Magdaléna Bajuszová (klavír)
Eva Šušková (spev)
Ján Slávik (violončelo)
Martin Krajčo (gitara)
Andrej Matis (husle)
Vladimír Godár (skladateľ, muzikolog)

Alexander Albrecht (narodený roku 1885 Arad – zomrel roku 1958 Bratislava) – skladatel, dirigent, od roku 1908 organista Dómu sv. Martina v Bratislave, od roku 1921 dirigent Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina.

Ján (Hansi) Albrecht (narodený roku 1919 Bratislava – zomrel roku 1996 Bratislava) – slovenský estetik, muzikológ, violista, organizátor kultúrneho života, hudobný pedagóg a prekladateľ, zakladateľ súboru Musica aeterna. Dom Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave bol dlhé roky miestom stretávania sa hudobníkov.

Zvukové ukázky:

Maurice Ravel: Trois Poèmes de Stéphane
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2014/03/07-Maurice-Ravel_Trois-poemes-de-Stephane-Mallarme-Placet-flutile.mp3]

Ilja Zelenka: Galgenlieder
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2014/03/04-Ilja-Zeljenka_Galgenlieder-Das-grosse-Laulula.mp3]

Joseph Haydn: Benedictus
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2014/03/Haydn-Benedictus_E.Suskova.mp3]

Luciano Berio: Folks Songs
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2014/03/18-Luciano-Berio_Folk-Songs-Lo-fiolaire.mp3]

Foto archiv, Robert Ragan, Ctibor Bachratý, archiv