Izraelská národní opera

  1. 1
  2. 2

Za operou cestou necestou (5)

Príbeh Izraelskej národnej opery je spojený s víziami Mordechaia Golinkina. Tie transformoval v roku 1917 do tézy Pevnosť v Palestíne, kde sformuloval svoje myšlienky na vytvorenie originálnej hebrejskej opery. O šesť rokov neskôr odišiel do Palestíny, aby premenil tento sen na skutočnosť.

Mordechai Golinkin (foto archiv)
Mordechai Golinkin (foto archiv)

Mordechai Golinkin bol ruský dirigent pochádzajúci zo starého židovského rodu Mordechajovcov. Ako žiačik spieval náboženské hymny v synagóge, a keď odhalili jeho talent, pokračoval na Štátnom konzervatóriu vo Varšave, tam aj získal titul v odbore kompozícia. Po skončení štúdia sa vrátil do Ruska, aby sa mohol venovať opere, no v tej dobe sa začal zaujímať aj o sionizmus. Musel to však robiť tajne, pretože ruská vláda prenasledovala a kruto trestala sionistov. Mordechai bol presvedčený, že národné židovské obrodenie sa nebude dať poriadne spraviť bez umeleckej podpory a Tel Aviv sa musí stať kultúrnym centrom podobným Varšave, Milánu či Petrohradu. Svoje úsilie začal šíriť už v Petrohrade spolu so svojím zborom, s ktorým absolvoval početné turné po krajine. V Petrohrade sa k nim pripojil slávny ruský tenor Feodor Chaliapin, ktorý zaspieval Hatikvah – sionistickú hymnu – a neskoršiu hymnu štátu Izrael. Tento symbolický akt presvedčil mnohých skeptikov, že Golinkove vízie o vzniku národnej opery zdieľajú aj ďalšie mienkotvorné osobnosti.

Po rozpade cárskeho Ruska, v ktorom nemal šancu presadiť svoje myšlienky, získal Golinkin pozornosť revolučného hnutia. Dostal sa tak pred dilemu: zostať doma, prijať miesto v slávnej Petrohradskej opere a získať zaslúženú slávu, alebo odísť do neznámeho prostredia bez tradície a patričného vybavenia? Mordechai Golinkin sa napokon priklonil k druhej možnosti a v roku 1923 sa presťahoval do Palestíny, kde začal budovať národnú operu. Podmienky pre tvorbu a samotné vybudovanie opernej spoločnosti boli ťaživé: púštna krajina, absencia vhodných divadelných priestorov a neúprosný britský mandát, ktorému podliehala celá byrokracia. Prvým uvedeným operným dielom bola Verdiho La Traviata, ktorá mala premiéru 28. júla 1923 v Tel Avive, v miestnom kine, keďže v tej dobe ešte neexistovali vhodné divadelné priestory. Trvalo niekoľko rokov, kým sa podarilo vybudovať vhodnú umeleckú infraštruktúru. Prvú operu v hebrejčine Dan Hashomer vytvorili skladateľ Marc Lavry, básnik Shin Shalom a spisovateľ Max Brod.

Marc Lavry (foto archiv)
Marc Lavry (foto archiv)

Táto sionistická opera rozpráva o prvých izraelských osadníkoch na pomedzí ľúbostného trojuholníku medzi Danom, Nachmanom a Efrat. Dodnes je táto operná hra rovnako aktuálna pre svoje nastolenia otázok ohľadne zložitého spolunažívania Židov a Arabov, generačných problémov medzivojnovej a povojnovej generácie a konfliktu medzi zástancami sekularizácie a ortodoxnej viery.

Aby mohla táto opera byť úspešná, potreboval Lavry vokalistov, ktorí budú vedieť spievať v opere po hebrejsky. Vtedy síce existovala v Palestíne rozsiahla komunita židovských spevákov, tí však nemali skúsenosť so svetom opery. Preto sa ako vhodný kandidát na hlavnú úlohu najviac javil ruský emigrant Paolo Gorini, ktorý bol tesne pred debutom v slávnej La Scale internovaný, no podarilo sa mu zachrániť sa pred smrťou útekom do Palestíny. Aj keď Gorini zohral dôležitú úlohu pri budovaní národnej opery, jeho osud bol spätý s Holandskom, kde pracoval pre rôzne operné spoločnosti až do svojej smrti v roku 1992.

Opera financovaná z vlastného vrecka
Ďalším zásadným momentom pre sformovanie Izraelskej národnej opery bol 13. november 1945, kedy prišla do Izraela americká sopranistka a režisérka Edis de Philippe.

Edis de Philippe (foto archiv)
Edis de Philippe (foto archiv)

Narodila sa do aristokratickej newyorskej rodiny a bola to predovšetkým jej mama Sonia Gerstein, ktorá dbala na zachovávanie židovských tradícií. Ako šesťročnú ju rodičia prihlásili na spev k profesorovi Walterovi Damroschovi, ktorý si myslel, že by z nej raz mohla byť vynikajúca operná speváčka. Talentovanú Edis podporoval ďalší židovský umelec – americký mecenáš, majiteľ Bostonskej opery a zakladateľ Boston Symphony Orchestra, Max Rabinoff, za ktorého sa neskôr vydala. Bostonské publikum Edis zbožňovalo, dokonca sa jej dostalo významnej úlohy zaspievať na narodeninách prezidenta USA Franklina Delano Roosevelta. Po skončení druhej svetovej vojny ju oslovila sionistická komunita a na kongrese v Bazileji získala súhlas k zriadeniu národnej opery v novovzniknutom štáte Izrael. Od roku 1947 až do svojej smrti (5. júla 1979) Edis de Philippe nielenže túto inštitúciu viedla, ale ju aj financovala z vlastných zdrojov. Edis priviedla do opery množstvo zahraničných umelcov, jedným z nich bol napríklad Plácido Domingo, ktorý tu získal trojročné angažmán. Úspechy spoločnosti priťahovali medzinárodné hviezdy, tie tu aj napriek zložitej geopolitickej situácii neváhali na dlhší čas zostať. Edis je dodnes preukazovaná veľká úcta, hoci niektorí kritici jej vyčítali autoritárske sklony. Samotná Edis však bola presvedčená, že operná spoločnosť musí byť vedená diktátorsky, bez možnosti demokratických zásahov interpretov. Takto vlastne vychovala celú generáciu izraelských operných umelcov.

Ministerstvo kultúry a vzdelávania sa rozhodlo v roku 1982 ukončiť financovanie inštitúcie, dôsledkom čoho začala Izraelská opera rýchlo upadať. Až o tri roky neskôr zriadila Rada pre umenie a kultúry novú Izraelskú operu, a to vďaka uzatvoreniu partnerstva medzi Cameri Theatre a Izraelským komorným orchestrom. Tým získala Izraelská národná opera nový domov v Tel Aviv Performing Arts Center a nová epocha začala s premiérou opery Dido a Aeneas od Henryho Purcella.

Performing Arts Center Tel Aviv
Performing Arts Center Tel Aviv – Izraelská národní opera (foto archiv)
  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář