Aké je to, kráčať zimnou cestou, keď vám nesvieti nádej
Piesňový cyklus Winterreise (Zimná cesta), nostalgicky pripomínajúci odlesk romantických hrdinov, si prešiel mnohými adaptáciami. Schubertova piesňová tvorba bola síce dlhodobo prehliadaná, no jeho fatalizmus prináša vďačnú diskusiu do spoločnosti, ktorá nechce prepadnúť zúfalstvu a samote.
Množstvo spôsobov uchopení tohto Schubertovho diela sa zdá byť nekonečné – spomeňme si napríklad na interpretáciu nepočujúceho rakúskeho herca Horsta Dittricha, ktorý preložil tieto piesne do posunkového jazyka a naživo ich odprezentoval so spevákom Rupertom Bergmannom a klaviristom Gertom Hecherom, alebo naštudovanie českého režiséra Jiřího Heřmana pre festival Struny podzimu, keď prerozdelil sólový part medzi troch sólistov. Existujú tu nekonečné možnosti variovania a presne takou zostáva aj táto Schubertova čistá hudba. Komorný cyklus Slovenskej filharmónie Hudba a slovo ponúkol divákom zaujímavé spojenie Schubertových „zimných piesní“ s recitáciou zdramatizovaného textu rakúskej spisovateľky, dramatičky Elfriede Jelinek. Tá túto tematiku a štrukturálnosť aktualizovala do našej modernej doby.
Winterreise je často nazývaná ako hudobný denník Franza Schuberta, trpiaceho v dobe jej komponovania depresiami, nedostatkom financií a dôsledkami svojho bohémskeho spôsobu života. Hoci môžeme nachádzať určitú paralelu s jeho ďalším piesňovým cyklom Krásna mlynárka, nemožno ignorovať fakt, že Schubert sa v tomto diele prudko otočil od svetla ku tme. Jeho dramatický monológ, v syntéze textu a hudby, však v Malej sále Slovenskej filharmónie ponúkol ešte jeden zaujímavý presah, a to dialóg medzi dvomi rozdielnymi storočiami. A hoci ich delí od seba viac ako stoosemdesiat rokov, u Schuberta i Jelinek sa spotkáme s tými istými bolesťami. Revolučný zápal ukazujúci sa v diele Elfriede Jelinek, Franza Schuberta aj básnika Wilhelma Müllera, ktorého básne Schubert zhudobnil, tak vytvoril nekompromisný trojuholník.
Franz Schubert – osobnosť rozhrania klasicizmu a romantizmu – prepojil vrcholnú poéziu s klavírnym sprievodom. V deklamácii textu priradil klavíru rovnocennú úlohu a v tomto smere upútala kombinácia basbarytonistu Gustáva Beláčka a klaviristu Petra Pažického. Na koncerte zaznelo z piesňového cyklu Winterreise dvanásť pôvodných skladieb. Tento výber bol dostačujúci, hoci priniesol určitú skratkovitosť, v tej však mohli poslucháči nájsť aj istú paralelu: V živote to už tak chodí, že ľudia hľadajú skratky pri svojom putovaní i utrpení.
Nositeľmi melódie sa proporčne stali klavír i vokál, keďže Schubertovi išlo predovšetkým o zdravú melodickú plnosť. Táto premenlivosť sa prejavovala v kombinácii nečakaných spojov a dramatických kontrastov. Sentimentálne štruktúry sa odrazili v Beláčkovej interpretácii, v ktorej sa basbarytonista snažil prelomiť lyrickú a realistickú hranicu v putovaní hlavného hrdinu. V skladbách sa objavil „bod zlomu“ práve v pasážach prechodu medzi recitáciou a operným prejavom. Vniknutie epicko-dramatického prvku sa udialo prirodzene, bez zbytočného afektu, ktorý väčšinou ničí koncertné prevedenia – čo mnoho operných spevákov niekedy nedokáže pochopiť.
V najpôsobivejších klavírnych pasážach sa zračila nahromadená energia základných motívov v bohatej modulácii i jednoduchého rytmického sprievodu, a to v priezračnej Pažického artikulácii. Úsporná rytmická hra sa tak behom okamžiku menila na búrku, poukazujúc na skľúčenosť rozprávača i na odtiene šerosvitu tohto hudobného príbehu.
Melancholická hra Petra Pažického sa pohrávala s tempom, pričom sa vyhýbala prekážkam prílišnej patetickosti. Beláček sa ho nesnažil „prekričať“, ale vokálnu linku viedol v texte plnom únavy, bolesti, rán i lúčenia. Aj vďaka tomu sa podarilo vykresliť drobnokresbu ľudskej duše. V niektorých nápevoch sa Beláček až príliš položil do prednesu, no nebolo to na škodu veci, keďže tým iba vyjadril toľko zanechávajúci Schubertov vzdor. Poslucháči preto nemali v tejto interpretácii pocit odovzdania sa osudu, ale bojovania s jeho duchmi. Osud neprichádza. Osud si vytvárame. Štrukturálnosť diela rušili iba neustále potlesky po každej skladbe, čím sa tok myšlienok jemne rúcal.
Jednotlivé piesne boli zhromaždené do niekoľkých blokov, po ktorých nasledovali recitácie z úryvkov rovnomerného diela, napísaného Elfriede Jelinek, v podaní herca Slovenského národného divadla Martina Hubu. Literárny i osobný svet Elfriede Jelinek má mnoho spoločného s hudobným odkazom Franza Schuberta, ktorý patrí k autorkiným najobľúbenejším skladateľom. Vidí v ňom paralelu so svojím životom a s démonmi rakúskej spoločnosti. Pocit odcudzenia sa stáva pre Rakúsko čoraz aktuálnejšou témou – hoci je to mnohokrát tabu. Láska, bolesť ani smrť nie sú prepieranou podstatou, napriek tomu Jelinek hľadá v týchto úvahách katarziu, keďže v jej živote je samota všadeprítomná. Aj v recitovaných ukážkach bolo patrične zjavné, že Schuberta nevníma ako súcitiaceho rojka, ale ako celoživotného outsidera snažiaceho sa bojovať s vlastným sklamaním. Texty Elfriede Jelinek sú prepchané intertextovými odkazmi, rovnako aj v tejto hre našla spojitosť medzi našou modernou dobou a romantizmom, použijúc citácie Müllerových básní. Spletité jazykové hračky na seba navrstvuje, no vie z nich elegantne otočiť do hlavnej myšlienky, čím získavajú jej drámy zvláštny rytmus, ktorý v podaní pevného prednesu Martina Hubu ožili v tejto interakcii dialógu medzi storočiami.
Záver
Zimná cesta Franza Schuberta i Elfriede Jelinek je nekončiacim zápasom medzi vzdorom a odovzdaním. Svedkovia tohto výnimočného spojenia pocítili závej bolesti, smútku aj nostalgie. K úplnej obrazotvornosti chýbal už iba sneh pred budovou Reduty. Zanechávajúc v ňom stopy našich stupají a rozmýšľajúc nad okamžikmi vlastného hľadania by sme pochopili, že naši predkovia prešli rovnaký kus cesty k zmiereniu sa s bolesťou života.
Hodnotenie autora recenzie: 80 %
Franz Schubert
Gustáv Beláček (basbarytón)
Peter Pažický (klavír)
Martin Huba (hovorené slovo)
23. februára 2016 Malá sála Slovenskej filharmónie Bratislava
program:
Franz Schubert: Winterreise (Zimná cesta) op. 89 D 911 – výber:
– Gefrorne Thränen (Zmrznuté slzy)
– Erstarrung (Stŕpnutosť)
– Der Lindenbaum (Lipa)
– Auf der Flusse (Na rieke)
– Rast (Oddych)
– Die Post (Pošta)
– Die Krähe (Vrana)
– Im Dorfe (V dedine)
– Der Sturmische Morgen (Búrlivé ráno)
– Täuschung (Klam)
– Der Wegweiser (Míľnik)
– Mut! (Odvahu!)
– Der Leirmann (Verklikár)
