Janáčkem to nekončí

  1. 1
  2. 2

Janáčkem to nekončí, v stredu večer to ním začalo. Presnejšie ním začal ďalší z koncertov súboru Brno Contemporary Orchestra. Vzhľadom na názov orchestru mi predsa len pred koncertom vŕtalo hlavou, či už to nie je príliš. Samozrejme ak niekto sleduje koncerty telesa (alebo aspoň číta zadné stránky programov), vie, že jeho zakladateľ a dirigent Pavel Šnajdr presahuje výberom repertoáru aj do minulého storočia. A nedá sa tomu nič vytknúť.Skladatelia bývalého východného bloku, ktorý znova vystrkuje rožky (minimálne lokálne), dostávali, s výnimkou ideologicky adaptovateľných jedincov, a stále dostávajú asi rovnako málo priestoru ako tí súčasní. A predsa netreba zabúdať, že súčasná hudba je termín, ktorý vždy označoval zhruba pol storočí (aj keď samozrejme tu sa jedná o presah dvoch storočí, dokonca milénií). Neviaže sa iba k momentu súčasnosti, aj keď je toto pomenovanie potom trochu sporné a nedokonalé. Koniec koncov tak ako všetko ľudské. Mohlo by to súvisieť s históriou, keďže v časoch pominuteľnej hudby, ešte pred nemeckou historiografickou záplavou, sa vždy vychádzalo z hudby približne v rozpätí nejakého polstoročia. Skladateľ, ktorý dokázal zotrvať v povedomí dlhšie, bol, dá sa povedať, „nadčasový“. Tento termín sa dnes samozrejme viaže tak ako k Bachovi, tak aj k Mozartovi, Wagnerovi, Satiemu a ešte mnoho ďalším. V európskej minulosti to však tak nebolo. Vtedy neexistovala pri sebe hudba stará a nová (svojím spôsobom áno, ale pokiaľ viem neuvažovalo sa o tom tak). Existovala iba práve tá súčasná.

Občas si predstavujem aký to musel byť pocit, aký zaujímavý a iný kontext hudba musela v tom období mať. Nechcem posudzovať či je to lepšie alebo horšie, je to tak ako to je a všetko má svoje pre a proti. Len nerád by som prišiel o možnosť si jeden deň vypočuť gregoriánsky chorál a hneď ten druhý Psapphu od Xenakisa. Vráťme sa však do našej prítomnosti, ktorá sa nás týka najviac. Concertino je z roku 1924 a Leoše Janáčka aj napriek jeho kvalitám za súčasného rozhodne považovať nejde. Práve preto ten chrobák, jeleň, muška, cvrček, bystrina, ktoré našťastie z hlavy vyprchali bez problémov už počas koncertu. Nebol to vôbec zlý dramaturgický ťah, aj keď mohol dopredu vyznievať ako: „Tak tam šupnime toho Janáčka, šak snáď prídu aj tí čo by normálne neprišli.“

Veľmi príjemne, hravo a zľahka ním večer začal. Musím však podotknúť, že úplný začiatok, teda prvá veta bola predsa len akási nijaká. Atmosférou. Mal som viac pocit, že interpreti, v tomto prípade lesný roh a klavír, sa viac rozohrievali ako mračili, či zlobili (slovný popis situácie program prvej vety). A to nehovorím o nedokonalých nástupoch lesného rohu v nízkych polohách. To prdenie mi u Janáčka vôbec nevadí a ježko si tak aspoň nachvíľu mohol zamrmlať popod nos. Hrať osamote na tento interpretačne náročný nástroj si zaslúži odvahu. Nebolo to ani partom klavíru. Jan Jiraský hral výborne a bolo zjavné, že si skladbu plným dúškom užíva. Skôr mi chýbalo akési napätie medzi týmito dvoma, väčšia pomyselná interakcia, viac prežívaný dialóg, na ktorom kompozičná technika stála. Je možné, že je to tak napísané, program vety tomu však nenasvedčuje tak ako ani skladateľova tvorba a jeho expresívny jazyk, ktorý bol zjavný aj v tomto diele. Škoda, pretože ďalšie tri vety už boli úplne o niečom inom, nie programovo, ale práve spomínanou atmosférou interpretácie. Tou ťažko opísateľnou zložkou, ktorú v sebe niektorá hudba nesie, niektorá nie.

Programovosť skladby tkvie v zasadení do lesného prostredia s jeho protagonistami. Tí sú v skladbe trefne inštrumentačne zastúpení krídlom, hobojom (v tomto prípade vyššie položený klarinet, ale vymýšľal by som si ak by som povedal, ktorý presne), dvoma husľami, violou, lesným rohom a fagotom za využitia, v tomto prípade logického, dialogického princípu. Z interpretácie všetky opisy lesných príhod sršali a nutné je podotknúť, že to všetko zvládli bez dirigentských gest. Akurát musím povedať, že z kompozičného hľadiska ma už proste prudký koniec nudí, fádny výkričník. Často rozmýšľam nad tým či sa dajú v hudbe obísť tieto bežné interpunkčné znamienka, tieto spôsoby troch bodiek (fade out), výkričníka (vyššie spomínaný), bodky (záver na psychologickom centre, napríklad tónike), otáznika (nečakaný, nazvime ho Satieovský koniec) a ich mnohé iné príklady. Veď predsa existuje toho toľko čo hudobný jazyk dokáže a slovný nie. Kafkovo, a nie len jeho dielo, je plné fragmentov končiacich bez diakritiky, kde si čitateľova fantázia doplní čo sa jej zachce, alebo to nechá len tak voľne uprchnúť niekam blízko k zadnej časti lebky. Existuje taký prostriedok aj v hudbe? A existuje ešte zaujímavejší ako tie z literatúry? Je to pravdepodobné, len som si ho, ich ešte neuvedomil alebo nevymyslel.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Brno Contemporary Orchestra -P.Šnajdr & J.Jiraský (Brno 5.3.2014)

[Celkem: 3    Průměr: 4.7/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na