Je budoucnost (ne)perspektivní?

Po overenej Manon Kennetha MacMillana je ďalšia z premiér baletného súboru Viedenskej štátnej opery riskantný krok. V baletnom večere nazvanom Tanzperspektiven, názov nie je nutné prekladať je dostatočne pochopiteľný, spája vízia umeleckého šéfa súboru Manuela Legrisa súčasné choreografie, dokonca štyri. Bohužiaľ nezaujmú ani zaujímavé zdôvodnenia, že Viedeň je jediný divadelný dom, ktorý uvádza choreografie od všetkých štyroch, že tvorcovia sú si príbuzní z rôznych uhlov pohľadov. ani ďalšie zaujímavé dramaturgické nuansy: pretože večer a úroveň choreografov a ich choreografií je veľmi kolísajúca. 

Aby som ich predstavil: večer otvára choreografia A Million Kisses to my Skin Davida Dawsona, ktorá mala premiéru už v roku 2000 v HET Nationale Ballet. Dawson – skúsený tanečník, napríklad z angažmán v Royal Birmingham Ballet, HET Nationale Ballet Amsterdam, či English National Ballet sa vypracoval na talentovaného choreografa, či skôr túto dispozíciu v sebe objavil, možno práve vďaka veľkej skúsenosti u Williama Forsytha. Jedna z jeho prvých choreografií na Bachov Klavírny koncert č. 1 nezostarla a nenesie ani stopy mladíckych choreografických pokusov; dala by sa označiť za postklasickú, možno i vďaka dokonalej interpretácii. Otvára večer v interpretácii top tanečníkov, hlavne troch dám: Liudmily Konovalovej, Marie Yakovlevy a Niny Polákovej (tú v premiérovom večere musela pre náhlu chorobu – škoda, nahradiť Natascha Mair). Afektovanú romantickú interpretáciu orchestra pod taktovkou Markusa Lehtinena výborne dopĺňa javiskové dianie. V neustálom allegrovom tempe pohybu Dawson rozvíja svoj romantický sen o pokračovaní klasickej baletnej tradície. Pohybové furioso troch pánov a šiestich dám v neustálych premenách, zborových pasážach, mini duetách, triách, kánonickom opakovaní a prestriedávaní je oslavou energie a dokonalosti pohybu. Ten charakterizuje jeho slohová jednota, od klasiky ku postklasike. Klasické figúry sú menené vďaka inej práci s osou tela, vyosení, zlomeným líniám predovšetkým kolien, kĺzavému pohybu cez špičky, expresívnym port de bras a i arabesky či attitudy sú vedené alebo ukončené do panchée, ktorým choreograf netrápi len dámy, ale i pánov. Obdivuhodná forma sólistov a vybranej skupiny tanečníkov si siahne na samé dno výdrže a kondície, pretože ani pomalá veta koncertu nie je žiadne romantické adagio, ale neustály zápas s hudbou. Navyše popri zložitých medzi krokoch a využití tiel tanečníkov na interpretáciu ozdôb Bachovej partitúry, či kadencií klavíra, dominuje choreografii okrem neustáleho pracovania s rozsahom dolných končatín na 180 stupňov skoková technika, ktorú Dawson modifikuje tým, že baleríny sa možno viac než na zemi ocitajú v zložitých a prekomponovaných nosených figúrach (napríklad balerína v zdvíhačke urobí silne vyosené talianske pas de chat). Nielenže dominujú zdvíhačky, ale všetky sú prezentované na maximálne prepnutých rukách partnera, ktorý tým balerínu zdvíha do skutočne vysokej polohy. Dawson sa snaží väčšinu figúr realizovať i vo vzduchu a tak je choreografia lahodnou prehliadkou antigravitačných zákonov a fascinujúcich pohybových obrazov. V obnažených kostýmoch vyzerá pôsobivé i obyčajné pas de chat, či rytmicky modifikované chaînés, ktoré sa s hudbou zrýchľuje. Zápas medzi Dawsonovým „polámaným“ klasickým vokabulárom par terre a tancom en l´air, vytvára sugestívny javiskový obraz, ktorý ohromuje svojou nápaditosťou, vášňou, afektom a pohybovou virtuozitou. „Mám rád, keď je pohyb tanečníkov inštinktívny“, hovorí choreograf a skutočne, vďaka dokonalej interpretácii, ide o ozaj ohromujúce výkony, nielen kvalitu pohybu, ale najmä o výkon samotný, o napätie medzi tanečníkmi, ich telami, muzikalitu a dynamiku. Prekvapivé Dawsonove zvraty sa skutočne javia ako dobre pripravená vášnivá improvizácia tanečníkov na strhujúcu hudbu, v ktorej sa žiaľ úplne nezaskvel inak oslavovaný orchester a ani sólista (klavír: Igor Zapravdin). Bohužiaľ po Dawsonovom slávnostnom otvorení večer padá.

Nová verzia choreografie Helen Pickett Eventide, nie je ani kontrastným číslom, ani logickým pokračovaním v perspektíve večera, ani nemá čo činiť s možnými tanečnými perspektívami do budúcnosti. Podivná, ideovo hlúpa hračka na tému hodiny, keď padá večerný súmrak a môžu sa diať divné veci, diváka privádza do trochu popisného Orientu, na pomedzí snových vízii tisíc a jednej noci a nejakej muzikálovej revue. Škoda, Pickettovej sa nedarí vytvoriť osobitý pohybový slovník, prevláda postmoderný mišmaš, medzi jej fascináciou u Forsytha, klasikou a akýmisi podivnými technikami port de bras ako z treťotriedneho muzikálu. Ani hudobná koláž nepomáha celistvosti a tridsať minút Pickettovej sa mení v márny zápas medzi sólistickými pasážami a stupídnymi ansámblovými číslami hlavne desiatich dám, ktoré vytvárajú akési nesúrodé krovie. Mystický okamih Eventide sa nekoná. Možno len päť minút, keď Robert Gabdullin, talentovaný a perspektívny tanečník ansámblu tancuje svoj duet s vášňou a dôverou v choreografiu. Čo je to tá mystická hodinka, kde je možné všetko. nám Pickettová nepovedala a ani nepredviedla. Dámy sú krásne, muži galantní, tancujú spolu, ale nič mystické a tajomné. ani orientálne v tom nie je. Nepodarená a zbytočná scénografia, ktorá zachádza do popisnosti a zaťažujúce kostýmy, ktoré sa snažia o nejakú výtvarnú hodnotu, bohužiaľ Pickettovej body ešte uberajú.

Po prestávke večer pokračuje opäť na vysokom niveau. Z dielne uznávaného Jeana-Christopha Maillota (1960), ktorá počíta na šesťdesiat choreografií od celovečerných baletov po krátke kúsky, bola podobne ako u Dawsona dokonale predvedená Vers un Pays Sage na fascinujúcu hudbu Johna Adamsa Fearful Symmetries (svetová premiéra 1995 Les Ballets de Monte Carlo, hudbu využil napríklad pre balet už Ashley Page). Inšpiráciou pre balet bola Maillotovi tvorba jeho otca, ktorý je maliar. Obraz Pays Sage, akási nedokončená snová baroková farebná škála krajiny. V programe k večeru je Maillotova choreografia označená ako barokový obraz, zabudnutý svet, vízia barokového obrazu sveta. S tým však rozhodne nesúhlasím. Je práve zaujímavé ako divadelne, ideovo choreograficky koncipované choreografie odolajú času a majú stále čo povedať, pričom každý si môže v ich partitúre predstaviť vlastnú víziu krajiny. Maillotova choreografia skôr evokuje dokonale vystavanú tirádu príbehov k minimalistickej, precíznej i romantickej Adamsovej hudbe. Je ako Babylonská veža, ktorá však nespadne, ale rastie s každým poschodím, s každou vetou, s každým duetom. Je poctou filmovej groteske, pitoresknému nemému filmu, kde i tanečníci na javisku vďaka znaku a pohybovým symbolom, či opakovaným gestám pripomínajú márne sa snažiacich hercov, ktorým diváci nerozumejú, pretože ich nepočujú. V zvukovo a rytmicky orgiastickej hudbe pripomínajú filmy Petra Greenawaya, komiku Chaplina a Keatona, vášnivo zamilovaných mužov, ktorí sa nesú ako pyšné pávy a ženy, ktoré sa vlnia ako roztomilé zmije, pretože im nemožno veriť ich lásku. Maillot má vyhranený choreografický štýl a obzvlášť v tejto choreografii dáva priestor na oslavu netradičných pohybov, keď celá choreografia je akoby pritlačená k zemi prostredníctvom symbolicky pokrčených kolien tanečníkov nielen v tanečných figúrach, ale i pri chôdzi. Vytvára tým rozkošné pitoreskné besnenie a šesť tanečných párov zapája do stavby mikro príbehov i všeobecného príbehu, ktorý vrcholí a prelína sa v duete jedného páru, ktorý v závere romanticky splynie s obrazom Pays Sage. Virtuózny pohybový ohňostroj nápadov, skratkovité, kŕčovité tancovanie vedľa rozvláčnych skokovo vyhrotených pasáží, prvkoch hodených na špičky balerín a kolotoča fúg i opakovania pohybových väzieb, vytvára skoro surrealistický svet bizarnosti a neustáleho naháňania mužov za ženami. (Pôsobivá je opakovaná figúra, keď balerína zdvihnutá partnerom z klasickej arabesky behom zdvihu skrčí nohu cez enveloppé do polohy retiré, čím vytvorí akúsi lietajúcu rybičku, ktorú partner nesie).

Medzi dvanástimi tanečníkmi sa blysol sólový pár Olga Esina a Roman Lazík. Zmysel pre pohyb, rytmus a výrazovú sugestivitu Esiny sa skĺbil s dokonale strojovými a rytmickými víziami pohybov od choreografa. Lazík popri prirodzenej javiskovej charizme dokáže i bez epického deja vytvoriť situáciu, ktorá môže mať mnoho významov, má zmysel pre pohybovú etudu a okrem toho zatancuje každú nuansu osobitej pohybovej koncepcie. Babylonská veža, ktorú Maillot vystaval sa rúca až v závere, keď sa zjavuje oný kompromitujúci obraz a predtým rozšafná atmosféra sa mení v hororové, tiché a pietne zmierenie ústredného páru. Je škoda, že v takom významnom opernom dome, orchester dielo nezahral naživo a divák sa musel uspokojiť s hudbou zo záznamu. Ak zatiaľ večer vychádzal v kladnom pomere 2 : 1, záver večera zvrátil výsledok do nepríjemnej remízy, ktorá diváka mrzí.

Tanečné perspektívy vo Viedni ukazujú, že je dnes čím ďalej tým ťažšie nájsť mieru pre súčasný tanec. Že nie každá hudba sa dá zatancovať, že je neľahké nájsť pre jej javiskovú partitúru vhodný kľúč. Hovoria aj o tom, ako si treba vážiť vyhranené choreografické osobnosti, ktorých nie je mnoho. Aj o tom, že nie každý, kto o tom sníva alebo kedysi tancoval, môže byť a bude dobrý choreograf. Dobu mladíckeho tvorivého hájenia majú všetci za sebou, takže netreba hľadať obhajobu. Ak choreografov, tak typu Dawsona či Maillota, nech sú akokoľvek prísni a nároční na tanečníkov, ale ctia pohyb, schopnosti a možnosti tanečníkov, lebo tí ďalší ich trápia príšernými väzbami, ktorých zmysel nevedia možno ani sami. Ani tak výrazní a technicky zdatní tanečníci ako má súbor Viedenskej štátnej opery nielen v klasike, ale aj v súčasnom tanci, nemôžu zachrániť choreografickú bezmocnosť a urobiť z nej udalosť, dať takejto práci perspektívu, že dielo prežije.

Hodnotenie autora recenzie: 70%

***

Tanzperspektiven
David Dawson, Helen Pickett, Jean-Christophe Maillot, Patrick de Bana
Premiéra 20.2.2013 Wiener Staatsoper Vídeň

A Million Kisses to my Skin
Hudba: Johann Sebastian Bach 
Dirigent: Markus Lehtinen 
Choreografie a scéna: David Dawson 
Kostýmy: Yumiko Takeshima 
Light design: Bert Dalhuysen

Tänzerin 1 – Olga Esina
Tänzer 1 – Vladimir Shishov
Tänzerin 2 – Natascha Mair
Tänzer 2 – Denys Cherevychko
Tänzerin 3 – Liudmila Konovalova
Tänzer 3 – Masayu Kimoto
Tänzerin 4 – Maria Yakovleva
Tänzerin 5 – Natalie Kusch
Tänzerin 6 – Kiyoka Hashimoto

***

Eventide
Hudba: Jan Garbarek, Philip Glass 
Choreografie: Helen Pickett 
Scéna: Benjamin Phillips
Kostýmy: Charles Heightchew

Tänzerin 1 – Emilia Baranowicz
Tänzerin 2 – Kiyoka Hashimoto
Tänzerin 3 – Ketevan Papava
Tänzerin 4 – Irina Tsymbal
Tänzer 1 – Robert Gabdullin
Tänzer 2  – Roman Lazik
Tänzer 3  – András Lukács
Tänzer 4 – Eno Peci

***

Vers un Pays Sage
Hudba: John Adams
Choreografie, scéna a kostýmy: Jean-Christophe Maillot
Scéna a light design: Dominique Drillot
Kostýmy: Jean-Michel Lainé

Tänzpaar 1 – Olga Esina-Roman Lazík
Tänzpaar 2 – Irina Tsymbal-Denys Cherevychko
Tänzpaar 3 – Ketevan Papava-Andrey Kaydanovskiy
Tänzpaar 4 – Reina Sawai-Davide Dato
Tänzpaar 5 – Emilia Baranowicz-Alexis Forabosco
Tänzpaar 6 – Prisca Zeisel-Greig Matthews

***

Windspiele
Hudba: Peter Iljitsch Tschaikowski
Dirigent: Markus Lehtinen
Choreografie: Patrick de Bana
Scéna: Alain Lagarde
Kostýmy: Agnès Letestu

Tänzer 1 – Kirill Kourlaev
Tänzerin 1 – Ioanna Avraam
Tänzerin 2 -Alice Firenze
Tänzer 2 – Richard Szabó
Tänzer 3 – Davide Dato
Tänzer 4 – Marcin Dempc
Tänzer 5 – Dumitru Taran
Tänzer 6 – Alexandru Tcacenco

www.staatoper.at 

Copyright: Wiener Staatsballett/Michael Pöhn