Jozef Dolinský: Postupem času chci být raději sám sebou…

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Rozhovor s novým riaditeľom baletného súboru Slovenského národného divadla

Čo sa vo vás odohralo, keď ste pred mesiacom dostali ponuku stať sa riaditeľom baletu SND, s ktorým je vaša dráha tanečníka, choreografa, umelca viac než spojená?

Zobral som si obligátnych 48 hodín na rozmyslenie.

Do súboru ste nastúpili hneď v roku 1990. Čo ste ako mladý tanečník po absolutóriu na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej očakávali od svojho prvého angažmán?

Mal som svoje predstavy a sny tak ako každý, kto si myslí, že divadlo čaká iba na neho. Vtedajší šéf baletu pán Emil Bartko ma z tohto omylu vyliečil tým, že ma postavil do tretieho radu. To je okamih, keď sa buď naštvete na šéfa alebo na seba a začne pre vás buď práca alebo obviňovanie druhých z blbosti a slepoty.

Na čo najradšej spomínate z tých začiatkov?

Spomínam si, že vtedy som sa mohol učiť aj od tanečníkov niekoľkých generácií, že súbor mal svoju vnútornú hierarchiu. To bol ďalší liek na prehnané sebavedomie.

Mali ste možnosť pozorovať ponovembrový vývoj, celú zložitú genézu smerovania nielen celého Slovenského národného divadla ale hlavne baletného súboru, jeho premenu, transformáciu, kontakty so zahraničím. Tiež  však vývoj publika, zmenu vnímania divadelného umenia. To všetko sa vám teraz ako riaditeľovi tohto veľkého telesa môže hodiť. Čo to pre vás znamená pozrieť sa späť?

V prvom rade chcem povedať, že sa na roky o ktorých hovoríte, nepozerám so sentimentom. Aj spomínať treba vedieť. Každá z tém, ktorú uvádzate v otázke znesie niekoľkostranovú štúdiu a predsa, keď sa zdvihne opona záleží na jednej veci, ktorá platí odvtedy ako si človek uvedomil, že mu nad hlavou v noci svietia hviezdy. Divadlo je o vytváraní iných svetov, ktoré platia vtedy, keď emocionálne komunikujú s prítomnosťou a pokiaľ sa na tom nezhodne v danom čase a priestore divák a herec, je lepšie venovať sa niečomu inému.Vždy som premýšľal, ktorý repertoár  je vám bližší. Stvárnili ste mnoho rolí klasického repertoáru, ale aj veľký repertoár moderný, pôvodné diela českých, slovenských a zahraničných choreografov. Kde ste sa cítili lepšie?

Kým som pochopil, že je úplne jedno čo tancujete, pokiaľ v tom nájdete samého seba, bol som presvedčený, že veci robím dobre. Klasický balet je veľká drina aj keď vás Boh obdaril talentom a fyzickou disponovanosťou. Aj tak to je len časť z toho, čo divadlu musíte dať. Tancovať rolu nestačí, musíte si to prežiť a to maximálne ako sa len dá a nemyslieť na nepodstatné veci aj keď máte chrbát pod obstrekmi.  Trvalo mi dosť dlho kým som prišiel na to, že väčšinou som pracoval s choreografmi, ktorí nehľadali moju interpretáciu, ale svoju predstavu a to je veľký rozdiel. Mal som šťastie, že ešte ako aktívny interpret som začal učiť na konzervatóriu a dostal som sa k vlastnej tvorbe a štúdiu na filozofickej fakulte a neskôr na Akadémii umení. Tam som pochopil, že mám čas, ktorý využijem podľa seba. Naučilo ma to rešpektovať ľudí a vážiť si talent a divadlo ako priestor pre osobný rozvoj.

Ako sa mladý tanečník s brilantnou klasickou technikou dostal k záujmu o psychológiu postavy, jej emócie, nielen o tanečnú formu?

To je to, čo priamo súvisí s využívaním príležitostí. Viesť dialóg s umeleckým dielom pokiaľ s vami samo komunikuje. Odovzdať mu maximum a poznávať svoje horizonty. A robiť to bezpodmienečne, pretože ako herec na to nemáte nárok. Nemôžete si najprv klásť podmienky a potom sa zariadiť podľa okolností. S prvými taktami predohry začína vabank, aj keby ste mali padnúť na zadok.Nezabudnuteľné pre mňa je vaše stvárnenie postáv mužov v Adagiettu, Carmine burane…

Áno, tancoval som si to po svojom a bolo to rešpektované.

Nedá mi nezamyslieť sa, či váš postupný prerod z tanečného umenia do sféry dramaturgie, herectva i réžie nebol spôsobený aj tým, že vždy, keď prišiel do súboru nový člen, bol Jozef Dolinský zrazu akýsi druhoradý…

Vážne? Keď tak nad tým rozmýšľam, je na tom istý diel pravdy. Aj ja som chcel byť samozrejme ten prvý. Ale postupom času som radšej chcel byť sám sebou.

V tej dobe myslím začalo aj vaše štúdium kulturológie na Univerzite Komenského. Akú ste si vybrali tému na diplomovú prácu?

K téme ma priviedol záujem o umeleckú tvorbu. O možnosť zachytiť sa o históriu tohto priestoru a ťažiť tematicky z prostredia, ktoré nás determinuje a komunikovať na základe divadelnej tvorby. Spracoval som osobnosť Rudolfa Labana v kontexte vzťahu k vývoju tanečného umenia a k mojim názorom na umeleckú tvorbu. Druhou časťou diplomovej práce bol projekt inštitúcie Tanečného súboru aj s ročným harmonogramom umeleckých aktivít.Štúdium na vysokej škole, k tomu vaše viac než vydarené choreografické začiatky, spolupráca s mimoriadnymi umelcami ako Jozef Bubák, Lea Fekete, Henry Tóth, bolo to šťastné obdobie tvorivej voľnosti?

Bolo to obdobie, keď som začal prenikať hlbšie do problematiky umeleckej tvorby. Za veľa ďakujem práve Jozefovi, pretože okrem priateľstva s ním a s jeho rodinou, mi vo vzťahu k umeniu povedal toho najviac. A činí tak pri každom našom rozhovore. Kontakty s Leou a Henrym sú živé i naďalej a to je hlavné.

Ako jeden z mála umelcov ste vedeli kedy skončiť s tanečnou kariérou, rozlúčiť sa s Princmi a odišli ste na zvláštne, také študentské roky do Banskej Bystrice. Čo znamená táto zastávka?

Nepotreboval som si už dokazovať, že to zvládnem. Posledných sedem -osem rokov interpretačnej kariéry som mal veľkú radosť z každého kroku na javisku, pretože som pochopil, ako dôležité pre mňa je prežiť si ten čas naplno. Mal som naozaj šťastie, že som interpretačnú kariéru pochopil ako súčasť cesty, nie ako cieľ. Veľmi si vážim roky prežité medzi Bystricou a Bratislavou. Inscenácie, ktoré som urobil pre štátnu operu, ľudí, ktorých som tam poznal a s ktorými som pracoval a od ktorých som sa veľa naučil. Ako choreograf ste od abstraktného  baletu Prianie prešli k dejovým baletom ako Príbeh vojaka, Macbeth, Vták ohnivák, Petruška či Chrám Matky Božej. Cítite ako tvorca tento posun?

Nielen cítim. Je to programový posun k hlbšej výpovedi.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář