Jubilanti slovenské opery (7)

Spomeňme si na jubilantov (7) 

Len päť rokov uplynulo od smrti Anny Kľukovej (21. januára 1951 – 15. augusta 2015), slovenskej sopranistky, absolventky brnenskej Janáčkovej akadémie múzických umení (1975), potom sólistky operných súborov v Banskej Bystrici (1975-1979) a Bratislave (1979-2005).Vo svojom prvom angažmáne vytvorila významné operné postavy (Marienka z Predanej nevesty, Rusalka, Alice Fordová, Halka) i kreácie operetné (Krásna Helena, Izabella v Bocacciovi). V Bratislave už žila trocha v tieni tamojších hviezd (Blahušiakovej, Kittnarovej, Holičkovej, Starostovej), takže za viac než desaťročie aktívneho spevu (neskôr sa venovala skôr réžii ako asistenka) vytvorila asi len poltucta významných úloh (Marienka, Vendulka Kňažná z Čerta a Kače, Mozartova Grófka a Dona Anna a Purcelova Dido v estétskej Kriškovej inscenácii). Jej hlas sa vyznačoval jasom zabiehajúcim až do ostrosti.Jarmila Vašicová, žiačka Soni Vlkovej-Smutnej na bratislavskom konzervatóriu, by sa v posledný augustový deň dožila osemdesiatin, keby nebola odišla spomedzi živých už 24. mája 1996.Hoci sa nikdy nestala členkou Slovenského národného divadla, vo vokálnom profile sólistov slovenských operných javísk má čestné miesto. Po štúdiách baletu a spevu (počas ktorých spievala v Lúčnici), celé desaťročie pôsobila v spevohre bratislavskej Novej scény. Ľahučký subretný soprán bol priam predurčený pre operetu a muzikál, ktoré v tých časoch na Novej scéne kraľovali. Bola uvoľnenou Adelou v Netopierovi, Frimlovou Rose Marie, Lehárovou Lízou, no hlavne Katarínou v Pobozkaj ma, Katarína, Dorothy v Giulio, ty si čarovný a pohostinsky v Bystrici Sylviou v Čardášovej princeznej. Od roku 1970 sa v banskobystrickom súbore preorientovala hlavne na operný repertoár. Bola Hankou v Andrašovanovej Hájnikovej žene a Grétou v Urbancovom Majstrovi Pavlovi, ale aj donou Elvirou, Neddou, Micaelou a Milkou v Jurovi Jánošíkovi. Často vystupovala v rozhlase, televízii a na estrádach, hrala vo filme Oko za oko.Mária Adamcová bola najvýznamnejšou mezzosopranistkou v dejinách Štátneho divadla v Košiciach. Dňa 26. augusta sa dožíva úctyhodného veku osemdesiatich piatich rokov. Ako speváčka začínala v SĽUKu, od 1955 bola členkou opery Štátneho divadla v Košiciach. K ozaj významným sólovým operným postavám sa začala dostávať v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Jej preferencie je určiť ťažké, pretože spievala v súbore takmer všetko. Náročné party Verdiho ako boli Azucena (1966 a 1981), Eboli (1967 a 1980), Amneris (1968, 1983) či Ulrika (1969). Z francúzskej opery stvárňovala veľké zvodkyne s náročnými partmi ako Saint-Saënsovu Dalilu (1970), Carmen (1979) a Massenetovu Dulcineu z Dona Quijota (1981) uvedenom v Košiciach viac než desaťročie pred bratislavskou Bednárikovou inscenáciou. Neovplývala obrovským hlasovým fondom, jej mezzosoprán pôsobil mäkko a vo vyšších polohách, ktoré hravo zvládala, znel takmer sopránovo. To jej umožnilo zvládnuť aj také dramatické postavy ako je Wagnerova Ortrude z Lohengrina. Bohatý bol aj jej ruský repertoár: Čajkovského Oľga z Eugena Onegina a Grófka z Pikovej dámy, Borodinova Končakovna či Musorgského Marina Mníškova z Borisa Godunova.Inou repertoárovou oblasťou bola opera dvadsiateho storočia počnúc Janáčkom (Kabanicha v 1972 a Kostolníčka v 1977). Matka v Szokolayovej Krvavej svadbe (1967) či Vrabcová vo Ferenczyho Nevšednej humoreske. Popri významných úlohách spievala aj rozsahom menšie či charakterové úlohy (Háta z Predanej nevesty, Zimoňka v Krútňave, Serena z Gershwinovej opery, Suzuki z Madama Butterfly). Jej kreácie nepoznali výkonnostné výkyvy.Najvýznamnejším augustovým jubilantom  je na Morave narodený scénograf Ladislav Vychodil, od ktorého smrti (20. august) uplynulo desať rokov a od narodenia (28. február) deväťdesiat päť rokov.Vychodil bol aj vynikajúcim činoherným scénografom, no tu sa zameriame len na jeho pôsobenie v Opere Slovenského národného divadla. Bol šéfom výpravy všetkých súborov Slovenského národného divadla v rokoch 1945 až 1986 a ako scénograf tam pôsobil až do roku 1994. Zároveň bol vedúcim Katedry scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1953-1983), kde jeho najznámejším žiakom bol Aleš Votava, a Vychodil sa zaslúžil aj o založenie skvele fungujúcich Dielní Slovenského národného divadla. Vystavoval a prednášal v mnohých krajinách sveta, vytváral scény aj pre mnohé zahraničné divadlá. Autor jeho monografie Ladislav Lajcha uvádza, že vytvoril päťsto päťdesiat osem scénických návrhov.Do Slovenského národného divadla sa dostal na návrh významného scénografa Františka Trostra. Pre Operu Slovenského národného divadla vytvoril šesťdesiatjeden scénografií, najviac v rokoch sedemdesiatych (sedemnásť) a osemdesiatych (osemnásť). Jeho prvou opernou prácou bol scénický návrh pre Korzakovovu Sneguročku (1947 s režisérom Fiedlerom), poslednou scéna pre Smolíkovho Eugena Onegina (1993). Vychodilovým režisérom bol však Braňo Kriška, s ktorým spoločne vytvorili tridsaťsedem operných inscenácií. Druhým najčastejším partnerom mu bol Jiří Wasserbauer (šesť inscenácií), no dôležitejšia bola jeho spolupráca s ruským režisérom Dombrovským, ako predstaviteľom superrealizmu (Eugen Onegin, 1952 a Boris Godunov, 1954) a Jozefom Bednárikom smerujúcim k postmoderne (Faust, 1989 a Hoffmannove rozprávky, 1992). Spolu s Kriškom sa špecializovali (popri inom) na uvádzanie slovenských opier (dvadsať premiér, z toho štyri Krútňavy, po tri inscenácie Svätopluka a Jura Jánošíka, ale aj uvedenie Bázlikovej opery Peter a Lucia v roku 1967 či Frešovej rozprávky Martina slnko v roku 1975). Medzi ich najslávnejšie spoločné inscenácie patrí Janáčkova Vec Makropulos (1973) a Stravinského Osud zhýralca (1982). Rozumeli si aj na poli „starej opery“ (Gluckov Orfeus a Euridyka v 1966, Purcellov Dido a Aenea v 1983).

Je zvláštne, že za dlhé roky pôsobenia v Slovenskom národnom divadle Vychodil nenavrhol ani jednu výpravu pre početné inscenácie Verdiho opier. Kriška bol však „pucciniovec“, no tu si s Vychodilom porozumeli menej, azda s výnimkou Plášťa (1967) a La bohèmy z roku 1977 s pôsobivo stvárneným tretím dejstvom. V Manon Lescaut z roku 1958 mu zasa vyšlo výborne len prvé dejstvo, kým scénický návrh Madama Butterfly z roku 1971 svojou kolážovitosťou sa štýlovo bil s veristickou predlohou. Z dvoch inscenácií Carmen prvá z roku 1954 (so sto štyridsiati šiesti reprízami) bola silno realistická, tá z roku 1985 sa neúspešne pokúšala odfolklorizovať príbeh a farebne bola ladená do fádnej šede. Brázda, ktorú Ladislav Vychodil vyoral v slovenskej (ale i európskej) scénografii je neobyčajne významná.

Foto archiv SND Bratislava, archiv DÚ, archiv ŠO Banská Bystrica