Jubilanti slovenské opery (8)

Spomeňme si na jubilantov (8) 

Máloktorý mesiac je tak bohatý na okrúhle výročia operných jubilantov, ako je tohoročný september. Začneme s jubileami žijúcich umelcov.

Dirigent Štátnej opery v Banskej Bystrici Igor Bulla sa 13. septembra dožíva päťdesiatky. V rokoch 1988-1993 študoval na Vyskokej škole múzických umení u Ladislava Slováka a počas štúdií robil pomocného dirigenta v speváckom zbore Echo i v Spevohre Novej scény.Potom nastúpil do banskobystrického operného súboru, ktorému je verný doteraz. Naštudoval opery tak tradičného repertoáru (Nápoj lásky, La traviata, Don Giovanni, Barbier zo Sevilly, Nabucco), diela slovenských autorov (Frešo: Martin a slnko, Beneš: Skamenený, Cikker: Mister Scrooge), jednu z objavných inscenácii diel ranej Verdiho tvorby (Luisa Miller, 1995), inscenácie pre Zámocké hry zvolenské (naposledy Lovci perál) a množstvo operetných inscenácií (Giudita, Veselá vdova, Grófka Marica). Kritika mimoriadne vysoko hodnotila jeho naštudovanie Donizettiho Marie Stuartovej v uplynulej sezóne. V súčasnosti tiež pedagogicky pôsobí na Konzervatóriu v Žiline, kde vedie žiacky symfonický orchester.

Basista Jozef Špaček mohol oslavovať 14. septembra svoje osemdesiatiny, keby nás nebol navždy opustil v polovici minulého mesiaca.

Keďže Opera Plus publikovala obšírnejšiu informáciu pri nedávnom jeho úmrtí (nájdete tu), obmedzím sa na niekoľko postrehov. Spevák bol predovšetkým výborným predstaviteľom úloh v odbore buffo bas (Kecal, Dulcamara, Bartolo, Alfonso, Leporello, Pimpinione), výborná hlboká poloha mu umožňovala stvárniť aj také úlohy, ako sú Gremin, Suchoňov Štelina, Daland, Pimen, Smetanov Beneš a Paloucký. Rád spomínam, ako v Šostakovičovej Kataríne Izmajlovej ako Boris spieval hlboko posadenú frázu Katarína. Sólistom opery Slovenského národného divadla bol v rokoch 1966 až 1999.

Medzi najpopulárnejších slovenských operných spevákov nepochybne patrí jeden z veľkej opernej rodiny Babjakovcov – barytonista Martin.Jeho začiatky boli impozantné. Po štúdiu na bratislavskom konzervatóriu (1980-1985) absolvoval štvormesačný kurz v Centro di perfezionamento pri milánskej La Scale, v roku 1992 bol jedným z laureátov známej Pavarottiho súťaže a o tri roky neskôr víťazom medzinárodnej speváckej súťaže Toti Dal Monte. V rokoch 1987-1989 pôsobil v banskobystrickej opere, aby vzápätí už spieval Valentina v pamätnej Bednárikovej inscenácii Fausta v Slovenskom národnom divadle. Roky pôsobenia v Slovenskom národnom divadle (1989-2006 s ťažiskom na deväťdesiate roky) boli pre neho bohaté na veľké barytónové príležitosti ako Rossiniho Figaro, Čajkovského Eugen Onegin, Verdiho Jago a Posa, Pucciniho Scarpia a Marcel, Wagnerov Wolfram, Suchoňov Mojmír a Cikkerov Nechľudov, pričom Escamilla úspešne spieval aj na naposledy spomínanej súťaži.V Banskej Bystrici, kde často hosťoval, stvárnil úlohu Dona Alfonsa v slovenskej premiére Donizettiho Favoritky. Škoda, že sľubný kvalitatívny vývoj sa postupne pribrzdil a spevák sa začal viac venovať aktivitám podobným poslednej fáze Pavarottiho umeleckej činnosti. Pritom jeho hlasový materiál vyžaroval istú „italianitu“ a farebnosť, v čom prekonal aj svojho vtedajšieho domáceho konkurenta Dalibora Jenisa, za ktorým však zaostával ako interpret. Martin Babjak sa 15. septembra dožil svojich päťdesiatin.

O dvadsať rokov a osem dní je od neho starší košický tenorista Gabriel Szakál, ktorý v roku 1971 absolvoval bratislavské konzervatórium u Gruberovej pedagogičky Marky Medveckej.Po krátkom pôsobení vo Vysoškolskom umeleckem súboru bol od roku 1974 sólistom opery Štátneho divadla v Košiciach. Uplatnil sa predovšetkým v lyrickom odbore ako Almaviva, Faust, Lenskij, Donizettiho Ernesto, Don Ottavio a Janík z Predanej nevesty. Veľké úlohy vytváral aj v operetách (Joszi v Cigánskej láske, Alfréd v Netopierovi, Tasilo v Grófke Marice), neskôr prešiel k charakterovému odboru.Operným jubilantom patrí aj Blažena Hončarivová, (20. septembra 1960), ktorá vyštudovala opernú a televíznu réžiu na Vysokej škole múzických umení a dnes je činná predovšetkým v Českej republike (v tomto roku napríklad režírovala v Ústí nad Labem Nedbalovo Vinobraní, v 2012 v Plzni Nápoj lásky).Na Slovensku po krátkej spolupráci s Komornou operou (Géri: Skriňa, 1989) najviac režírovala v opere Štátneho divadla v Košiciach (Figarova svadba, Grécke pašie, Barbier zo Sevilly, Predaná nevesta a Carmen), kde tiež uviedla nové operné spracovanie Zvonovho Tanca nad plačom miestnym skladateľom Norbertom Bodnárom pod názvom Netreba toľko slov. Televíznu líniu jej réžií predstavujú napríklad filmy Beethoven a Slovensko alebo Pražská filharmonie.

Mezzosopranistka Rose Delmar, pôvodným menom Ružena Haasová narodená 13. septembra 1900 je slovenskej divadelnej verejnosti úplne neznáma.Bola dcérou osobného lekára československého politika Milana Hodžu, spev študovala vo Viedni a v roku 1926 vystúpila v Slovenskom národnom divadle ako Amneris a v roku 1937 už pod novým menom ako Azucena pri zájazde Slovenského národného divadla v Piešťanoch. Umelecky pôsobila v Bazileji, Bruseli a potom v USA. Pre slovenskú opernú historiografiu ju objavila a jej osudom sa podrobne venovala Elena Blahová-Martišová v štúdii uverejnenej v Slovenskom divadle 4/2012, strana 453-458.

Z umeleckej dráhy slovinského barytonistu Franja Hvastiju (11. märza 1911 Ľubľana – 5. septembra 2005 Bratislava) som zažil len jej druhú polovicu, kedy spevák už bol za svojím umeleckým zenitom.Pred príchodom na Slovensko bol operným sólistom v kráľovskej opere v Ľubľane (1931-1938), v Slovenskom národnom divadle pôsobil v rokoch 1940-1976. Ako spevák vynikal technickou zdatnosťou, eleganciou prejavu, legátovou kultúrou a istou vysokou polohou. Preto v Opere Slovenského národného divadla vytváral predovšetkým úlohy v talianskom repertoári. Po úspešnom stvárnení Peer Gynta v Eckovej opere (1941) stal sa na takmer dve desaťročia (spolu s Emilom Schutzom) vedúcim barytonistom bratislavského súboru. Bol Rossiniho Figarom, Verdiho Rigolettom, Renatom, Germontom, Pucciniho Sharplesom, Scarpiom, Schicchim, Massenetovým Sanchom Panzom, Čajkovského Oneginom a Jeleckým a Straussovým Faminalom. Rozhlasová nahrávka záverečného duetu s Eugena Onegina, v ktorej spieva spolu s Margitou Česányiovou, dokazuje, že napriek dlhoročnému pobytu na Slovensku mal občas problémy s výslovnosťou, keď hlásku h nahrádzal hláskou g. Hvastija sa venoval aj výchove operných kádrov, a to tak na bratislavskom konzervatóriu ako súkromne.

Foto archiv, archiv Štátna opera Banská Bystrica