Jubileum hvězdy. Peter Dvorský slaví pětašedesátiny
Jubileum hviezdy
Slovensko má dnes viacero kvalitných operných spevákov, ktorí sú ozdobou medzinárodných obsadení na popredných svetových operných javiskách. Po Lucii Popp a Edite Gruberovej bol ďalším takýmto vyslancom Slovenska tenorista Peter Dvorský.

Ak sa nám v rokoch jeho slávy mohlo zdať, že jeho zásluhy sú dostatočne oceňované odbornou i širokou laickou verejnosťou, dnes s odstupom času sa mi zdá, že sme jeho prienik medzi svetovú spevácku elitu možno ani nedocenili. Iné je totiž putovať po zahraničných javiskách s úlohami slovanského – čiže českého a ruského – repertoáru (Janáček, Dvořák, Musorgskij, Čajkovskij), a iné je konkurovať svetovým tenoristom v oblasti taliansko-francúzskeho repertoáru. A pre Dvorského to navyše platilo v čase, kedy médiá až jednostranne (a aj trocha bulvárne) velebili trio Domingo – Carreras – Pavarotti. Pritom v tom čase na operných javiskách pôsobil ešte aspoň tucet skvelých tenoristov (Garaventa, Luchetti, Giacomini, Arragal, Bonisolli atď.). Robiť medzi nimi kvalitatívny rebríček a uvažovať, či Dvorský patril skôr k „vedúcej trojke“, alebo k tým ďalším, nie je celkom náležité.
Jedno je však isté. Svetové gramospoločnosti v tom čase často obišli nášho tenoristu v prospech Carrerasa, ktorého hviezda v druhej polovici osemdesiatych rokov už začala zapadať. V záverečnej kapitole knihy Legenda bez legiend (autor Jaroslav Blaho, 2011) Jozef Červenka podrobne analyzuje spevákove nahrávky, ktoré sa pre vyššie spomínané skutočnosti nedotýkali jeho najvlastnejšieho repertoáru. S firmou Decca (a Charlesom Mackerrasom) nahrával hlavne Janáčka (Števa, Boris, Albert Gregor) a Princa z Rusalky pre Weiglovu televíznu verziu. Ďalej natáčal pre Opus, Supraphon a Hungarton (komplety Bohémy, Buttefly, Fausta, Werthera, Dvořákovo Requiem a Stabat Mater). Najlepším obrazom jeho skutočných kvalít sú záznamy z predstavení zachytené na CD (DVD) – Donizettiho Edgardo, Nemorino z Viedne, tenorový part vo Verdiho Requiem, Des Grieux z La Scaly, Alfredo z japonského turné atď.
Mal som to šťastie počúvať jeho hlas aj pri rozhlasových prenosoch ORF, takže dodnes mi zostávajú v pamäti jeho Macduff, Don Alvaro, Princ z Rusalky, no predovšetkým skvelá interpretácia Vojvodu z Mantovy zo Ženevy (1981) po boku Piera Cappuccilliho a o tri roky skôr prenos koncertu z Musikvereinu, na ktorom popri árii Janíka spieval aj vysoko položenú áriu Talianskeho speváka z Ružového gavaliera. Z talianskej televízie sa mi zasa podarilo nahrať si jeho Pinkertona z La Scaly. Škoda, že od čias, keď „prerazil“ do svetovej elity, sme ho počuli v SND menej často, takže najväčším „domácim“ hitom pre mňa zostáva jeho spoločné vystúpenie v Eugenovi Oneginovi s Mirellou Freni a potom v Maškarnom bále s Pierom Cappuccillim. Tieto „esá“ by bez neho do Bratislavy nikdy neprišli.
- Leoš Janáček: Věc Makropulos – Anna Czaková (Kristína), Peter Dvorský (Janko Prus) – SND Bratislava 1973 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Ludwig van Beethoven: Fidelio – Peter Dvorský (Jaquino) – SND Bratislava 1974 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Giuseppe Verdi: Rigoletto – Peter Dvorský (Vojvoda) – SND Bratislava 1974 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Charles Gounod: Faust a Margaréta – Peter Dvorský (Faust) – SND Bratislava 1975 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Bedřich Smetana: Predaná nevesta – Peter Dvorský (Jeník) – SND Bratislava 1977 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Giacomo Puccini: La bohème – Peter Dvorský (Rudolf) – SND Bratislava 1977 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Petr Iljič Čajkovskij: Eugen Onegin – Peter Dvorský (Lenskij) – SND Bratislava 1978 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Giacomo Puccini: Madame Butterfly – Peter Dvorský (Pinkerton) – SND Bratislava 1980 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Jules Massenet: Manon – Peter Dvorský (Rytier de Grieux) – SND Bratislava 1980 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Gaetano Donizetti: Nápoj lásky – Peter Dvorský (Nemorino) – SND Bratislava 1983 (foto Kamil Vyskočil/archív SND Bratislava)
- Giuseppe Verdi: Simon Boccanegra – Peter Dvorský (Gabriele Adorno) – SND Bratislava 1985 (foto Katarína Marenčínová/archív SND Bratislava)
- Giuseppe Verdi: Maškarní bál – Peter Dvorský (Riccardo) – SND Bratislava 1986 (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Antonín Dvořák: Rusalka – Peter Dvorský (Princ) – SND Bratislava 1988 (foto archív SND Bratislava)
- Giuseppe Verdi: Sila osudu – Peter Dvorský (Don Alvaro) – SND Bratislava 1991 (foto Katarína Marenčínová/archív SND Bratislava)
- Giacomo Puccini: Tosca – Peter Dvorský (Cavaradossi) – SND Bratislava (foto Jozef Vavro/archív SND Bratislava)
- Giuseppe Verdi: La traviata – Peter Dvorský (Alfredo Germont) – SND Bratislava 1992 (foto archív SND Bratislava)
- Francesco Cilea: Adriana Lecouvreur – Mirella Freni, Peter Dvorský – SND Bratislava (foto archív SND Bratislava)
Prirodzene nemožno zabudnúť na jeho pamätný koncert v hale na bratislavských Pasienkoch, kde ho kongeniálne sprevádzal Ondrej Lenárd a kde on zakončil svoje efektné vystúpenie už takmer povinnou Dusíkovou piesňou Najkrajší kút. Práve na tomto koncerte sa pri interpretácii vtedy už populárnej Nessun dorma odvážil na poslednom tóne urobiť malý trilok (z a2 na h2 a späť), čo som predtým ani potom nikdy nepočul.
Hoci spomínaná Blahova kniha je prechádzkou po celom umeleckom živote speváka s rozborom jeho najvýznamnejších kreácií, pre pochopenie jeho „veľkosti“ sú nesmierne dôležité prílohy. Jednak sú to vyjadrenia kompetentných ľudí charakterizujúce jeho umelecký prínos (Giancarlo Landini; Roberto Bellotti, autor talianskej monografie o Petrovi; Sieglinde Pfabigan), ale aj jeho javiskových partnerov. Z nich si dovolím zacitovať myšlienku sopranistky Lucie Aliberti (ktorá bohužiaľ len po istý čas naznačovala, že by mohla byť nástupkyňou Callasovej): „Jediný z poslednej generácie znova oživil čaro stredozemskej vokálnej zvučnosti.“
Rovnako významné sú ďalšie prílohy – súpisy významných javísk, na ktorých vystúpil, výber z jeho javiskových partnerov a partneriek, dirigentov, pod ktorými spieval, a súpis jeho profilových úloh. Z ich sumára vychádza, že v milánskom Teatro alla Scala spieval trinásť sezón, v Met medzi rokmi 1977 a 1991 vytvoril päť tenorových kreácií, v londýnskej Covent Garden spieval takisto päť úloh medzi rokmi 1978 a 1988, no jeho najfrekventovanejším javiskom bola Viedenská štátna opera. Tam medzi rokmi 1977 a 2000 vystúpil ako Rodolfo z Bohémy tridsaťkrát, v počte predstavení nasleduje Cavaradossi (28), Edgardo (25), Alfredo (24), Des Grieux (23) a Nemorino (21). Jeho najčastejšou sopránovou partnerkou bola jednoznačne Mirella Freni (ako Tatjana, Adriana Lecouvreur, Manon Lescaut, Amelia Grimaldi a na desiatich javiskách ako Mimi). Z našich rodáčok vystupoval s Gruberovou (Lucia, Rigoletto, Traviata), Popp (Rigoletto) i Beňačkovou (Onegin, Requiem, Bohéma). Spieval tiež s najvýznamnejšími barytonistami (Bruson, Cappuccilli, Milnes, Nucci) i basistami (Ghiaurov, Nesterenko, Ramey, Siepi) posledných troch desaťročí minulého storočia. Jeho javiskové kreácie dirigovali Abbado, Kleiber, Maazel, Mehta, Sinopoli a mnohí ďalší prvotriedni dirigenti. Všetky tieto a ďalšie veľké mená nájdeme aj vo fotoprílohe knihy.
- Peter Dvorský ako Talianský spevák z opery Gavalier s ružou – Viedeň 1977 (foto archív autora)
- Peter Dvorský ako Riccardo z Maškarného bálu v kostýme Giuseppe Di Stefana – Teatro alla Scala 1986 (foto archív P. Dvorského)
- Peter Dvorský a Barbara Fritoli v opere Giacoma Pucciniho Bohéma – Viedeň 1994 (foto archív SND Bratislava)
Bellottiho talianska monografia Peter Dvorský za scénou (2002) si paradoxne na rozdiel od slovenskej knihy všíma viac aj Dvorského činnosť na Slovensku, predovšetkým v súpise repertoáru, keď uvádza aj jeho malé úlohy z počiatkov umeleckej drámy (Jacquino, Ruiz, Vašek). Na tejto knihe si okrem faktografie mimoriadne cením charakteristiky Dvorského z úst veľkých operných osobností (Caballé, Di Stefano, Dimitrova, Freni, Ghiaurov, Holender, Pizzi, Nucci, Santi). Za všetkých odcitujem aspoň tvrdenie Ondreja Lenárda, ktorý ho charakterizoval takto: „Takých, ako je Dvorský, je málo. Jeho prirodzená muzikalita, zmysel pre frázu, schopnosť expresívneho prejavu spolu s jeho veľkým dramatickým talentom mu umožňujú všetky spomínané kvality perfektným spôsobom sprostredkúvať publiku, vzbudzujúc pocit ozajstného speváckeho umenia.“ K tejto charakteristike treba vari ešte dodať podmanivú a žiarivú farbu jeho hlasu.
Spevácka kariéra Petra Dvorského bola vraj krátka. Ale potom by sme to isté museli tvrdiť o umeleckej dráhe Callas a ďalších nezabudnuteľných operných osobností. Faktom je, že Dvorského „hviezdne“ roky trvali od druhej polovice sedemdesiatych rokov do začiatku deväťdesiatych rokov. Ale aj potom ešte istý čas patril k naozaj kvalitným medzinárodným hviezdam. Jeho osobný priateľ a autor spomínanej talianskej biografie Bellotti tvrdí, že spevákovi uškodilo aj príliš včasné exponovanie sa do dramatickejších úloh. Osobitne spomína úlohu Pucciniho milenca Manon, ktorého Dvorský síce spieval len v ôsmich divadlách, ale zato s počtom predstavení, ktorý presahoval stovku (ostatní veľkí interpreti tejto úlohy ju stvárňovali menej než štyridsaťkrát). Aj ročný počet všetkých predstavení v rokoch jeho slávy presahoval „rozumný“ úzus.
- Peter Dvorský (foto archív autora)
- Peter Dvorský pred Štátnou operou vo Viedni (foto archív SND Bratislava)
- Peter Dvorský pred Metropolitan Opera (foto archív SND Bratislava)
- Peter Dvorský, Luciano Pavarotti (foto archív SND Bratislava)
- Peter Dvorský, Nikolaj Gjaurov, Sherill Milnes (foto archív SND Bratislava)
- Peter Dvorský, Franco Zeffirelli (foto archív P. Dvorského)
- Peter Dvorský na námestí SND v novembri 1989 – demonštrácia (foto archív P. Dvorského)
- Božidara Turzonovová, Peter Dvorský, Gabriela Beňačková (foto archív SND Bratislava)
Svoju predstavu opery ako predovšetkým speváckeho umenia presadzoval Dvorský neskôr aj ako riaditeľ Štátnej opery v Košiciach a Opery SND. V dnešnom kvase, ako sa stavať k opernému odkazu minulosti, to nie všetkým vyhovovalo. Jeho obrovský zástoj ako pravého „talianskeho“ tenoristu nemôže spochybniť nikto.
Dvadsiateho piateho septembra sa „náš Pavarotti“ dožije krásneho životného jubilea – šesťdesiatich piatich rokov. Týmto mu posielam pozdrav do večného mesta, kde teraz vedie Slovenský kultúrny inštitút.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]