Jubileum hvězdy. Peter Dvorský slaví pětašedesátiny

  1. 1
  2. 2

Jubileum hviezdy

Slovensko má dnes viacero kvalitných operných spevákov, ktorí sú ozdobou medzinárodných obsadení na popredných svetových operných javiskách. Po Lucii Popp a Edite Gruberovej bol ďalším takýmto vyslancom Slovenska tenorista Peter Dvorský.

Peter Dvorský (foto Alex Halada/PID)
Peter Dvorský (foto Alex Halada/PID)

Ak sa nám v rokoch jeho slávy mohlo zdať, že jeho zásluhy sú dostatočne oceňované odbornou i širokou laickou verejnosťou, dnes s odstupom času sa mi zdá, že sme jeho prienik medzi svetovú spevácku elitu možno ani nedocenili. Iné je totiž putovať po zahraničných javiskách s úlohami slovanského – čiže českého a ruského – repertoáru (Janáček, Dvořák, Musorgskij, Čajkovskij), a iné je konkurovať svetovým tenoristom v oblasti taliansko-francúzskeho repertoáru. A pre Dvorského to navyše platilo v čase, kedy médiá až jednostranne (a aj trocha bulvárne) velebili trio Domingo – Carreras – Pavarotti. Pritom v tom čase na operných javiskách pôsobil ešte aspoň tucet skvelých tenoristov (Garaventa, Luchetti, Giacomini, Arragal, Bonisolli atď.). Robiť medzi nimi kvalitatívny rebríček a uvažovať, či Dvorský patril skôr k „vedúcej trojke“, alebo k tým ďalším, nie je celkom náležité.

Jedno je však isté. Svetové gramospoločnosti v tom čase často obišli nášho tenoristu v prospech Carrerasa, ktorého hviezda v druhej polovici osemdesiatych rokov už začala zapadať. V záverečnej kapitole knihy Legenda bez legiend (autor Jaroslav Blaho, 2011) Jozef Červenka podrobne analyzuje spevákove nahrávky, ktoré sa pre vyššie spomínané skutočnosti nedotýkali jeho najvlastnejšieho repertoáru. S firmou Decca (a Charlesom Mackerrasom) nahrával hlavne Janáčka (Števa, Boris, Albert Gregor) a Princa z Rusalky pre Weiglovu televíznu verziu. Ďalej natáčal pre Opus, Supraphon a Hungarton (komplety Bohémy, Buttefly, Fausta, Werthera, Dvořákovo Requiem a Stabat Mater). Najlepším obrazom jeho skutočných kvalít sú záznamy z predstavení zachytené na CD (DVD) – Donizettiho Edgardo, Nemorino z Viedne, tenorový part vo Verdiho Requiem, Des Grieux  z La Scaly, Alfredo z japonského turné atď.

Mal som to šťastie počúvať jeho hlas aj pri rozhlasových prenosoch ORF, takže dodnes mi zostávajú v pamäti jeho Macduff, Don Alvaro, Princ z Rusalky, no predovšetkým skvelá interpretácia Vojvodu z Mantovy zo Ženevy (1981) po boku Piera Cappuccilliho a o tri roky skôr prenos koncertu z Musikvereinu, na ktorom popri árii Janíka spieval aj vysoko položenú áriu Talianskeho speváka z Ružového gavaliera. Z talianskej televízie sa mi zasa podarilo nahrať si jeho Pinkertona z La Scaly. Škoda, že od čias, keď „prerazil“ do svetovej elity, sme ho počuli v SND menej často, takže najväčším „domácim“ hitom pre mňa zostáva jeho spoločné vystúpenie v Eugenovi Oneginovi s Mirellou Freni a potom v Maškarnom bále s Pierom Cappuccillim.  Tieto „esá“ by bez neho do Bratislavy nikdy neprišli.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
5 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments