Kdo je Lucidor?

Kto je Lucidor? Pýta sa Youri Vàmos (*1946) vo svojom balete. Je to mladík? Je to žena prezlečená za mladíka? Je to žena, ktorá hrá divadlo? Kto je skutočná Lucile? Pre Vàmosa je príznačné, že nerozpráva iba epický dej, ale kladie otázky. Nevytvára len choreografické a javiskové tableaux, ale inscenuje divadelnú drámu a nastoľuje znepokojivé otázky. Kto je Lucidor? Je to žena, ktorá splnila príkaz matky? Ktorá splnila rozmar matky? Ktorá zachránila rodinu pred bankrotom? Ktorá obetovala svoje osobné šťastie? Mnoho a mnoho otázok. Nebudem prezrádzať dej, to by bola veľká škoda, pretože bude zaujímavé pre každého návštevníka, aby si toto neznáme dielo vyložil sám. Nepriezračnosť bludnej, úzkostnej i úskočnej púte privádzajúca Lucidora s osudovou neodvratnosťou v ústrety trápne banálnej smrti diváka znepokojuje rovnako, ako obťažne zodpovedateľná otázka, kým je. Už v Hofmannsthalovej predlohe Lucidor, podobne ako v jeho iných krátkych prózach napríklad Kyrysnický príbeh či Rozprávka 672. noci, je spoločný motív vytrhnutia – v dvojitom zmysle slova, jednako vytrhnutie hrdinu z jeho každodenného stereotypu a taktiež vytrhnutie v zmysle vizionárskej extázy. Vàmos napísal vlastné libreto, v ktorom sprehľadnil mnoho prvkov a symbolov z literárnej predlohy Huga von Hofmannsthala (1874-1929). Pre Hofmannsthala je „pravý jazyk“ jazykom „nemých vecí“. V eseji Javisko ako snový obraz (1903) žiada od divadla, aby „vytvorilo obraz, v ktorom nie je ani kúsok bez významu.“ Telá a predmety sa menia na jazyk, zatiaľ čo slovný jazyk stráca svoje sémantické kvality. Podobne sa rozprávania zmocní aj Vàmos. Na javisku má všetko význam. „Čo sa zmenilo v Lucidorovi skoro tridsať rokov od svetovej premiéry? “ pýtal som sa choreografa. „Pre novú verziu Lucidora som ho skrátil z troch dejstiev na dva.  Veľké zborové scény a Pas de deux zostali nedotknuté, iba scénický dej je skrátený.“ Vàmos veľmi správne postrehol zmenu doby a rýchle smerovanie divadelného i tanečného umenia. Dĺžka baletu je teraz ideálna a zároveň večer nestratil nič na svojej magickej atmosfére Viedne počiatku dvadsiateho storočia, ktorú sám Hofmannsthal nazval ako „veľké schátralé skalné hniezdo, rajské trosky, mesto s troškou strážnikov“.

Čo vás zaujíma na tejto téme? Ste uznávaný choreograf dejových baletov. Od známych literárnych predlôh ako Shakespearov Sen noci svätojánskej až po novú verziu Šípkovej Ruženky. Je Hofmannsthalova poviedka vhodným libretom pre balet? Čo môže povedať divákovi 21. storočia?

„Skutočné vyznanie lásky v blízkosti iných je nezodpovedné, je nepríjemné a možno i priania mnohých iných plachých, zdržanlivých ľudí. Spisovateľ, skladateľ, maliar, umelec a veľa senzitívnych ľudí sú toho príkladom. Sú šľachetní a veľmi citliví, ale v realite sú len tieňmi seba samých. Myslím, že to platí pre včerajšok a tiež pre zajtrajšok aj večnosť a aj pre Lucidora. K tomu len takéto výnimočné situácie môžu priniesť takéto veľké zážitky, preto sa potom odvažujem vytvoriť takéto javiskové dielo.“
Je to podobná téma ako Cyrano z Bergeracu? Výmena? Láska k nepravému? Nová identita pre lásku? Alebo prečo sa Lucila vydáva za svoju sestru? Myslí si, že takéto konanie prinesie šťastný koniec?
„Lucidor je tínedžer, rozmaznaný a ľahkomyseľný a myslí len na prítomnosť, ako u Hofmannsthala, tak i v mojom balete. To už mnohým mladým ľuďom prinieslo tragické nešťastia. Cyrano bol dospelý intelektuál a nemal s Roxanou žiadny erotický vzťah. Preto spisovateľ Edmond Rostand svoju hru skončil poeticky tragicky a nie dramaticky.“
U Hofmannsthala je to veľmi jasne napísané. Lucidor-Lucila sa v šatách svojej sestry Arabely za ňu vydáva a strávi dokonca nie jednu noc s Vladimírom. „zvláštní bylo, že si Arabella krásné vlasy zavinula hustým šátkem a přítelově ruce nežně, leč zřetelně zakázala šátek rozvázat. Ale to bylo snad všechno, co mu zakázala. Minulo několik nocí… „ Nie je to škandál?
„Áno, to je viac ako škandál, je to obrovské klamstvo!“
Zaujímavé je vaše poňatie spoločnosti. Akú rolu hrajú sociálne aspekty v príbehu?
„Pri nešťastných, chudobných je klamstvu možné dobre rozumieť, ale pri zámožných je to prekvapujúce. Tí predsa majú „všetko” alebo?“Vàmos akoby svojim prístupom napodobňoval názor Hofmannsthala: „Obyčejný vypravěč vypráví, jak se asi něco zhruba událo. Dobrému vypravěči se to děje před našima očima. Mistr vypráví, jako by se něco dávno událého dělo znovu.“ Vàmos potvrdzuje svoj divadelný i choreografický talent. Strhujúci prológ, kedy sa divákovi objasnia mnohé súvislosti i tajomná podmienka, prečo sa z Lucilie musí stať naoko chlapec Lucidor. Popri budovaní charakterov postáv nezostane však nič dlžný ani svojmu choreografickému talentu. Veľkolepý obraz „hry na tenis“, ktorý je tanečne bohatý, vtipný a zároveň posúvajúci dej i rozprávajúci charaktery – akési novodobé Pas d´action, veľká scéna plesu s polonézou a valčíkom a tri sugestívne duetá Lucidora a Vladimíra,  tvoria os baletu. Obzvlášť pôsobivá je scéna postáv hrajúcich bridž, ktoré postupne vstávajú od stola a v tanečno-psychologických variáciách prezrádzajú pohybom svoje myšlienky. Choreograf ďalej rozvíja svoj pohybový slovník a osobitný štýl adaptácie figúr klasického baletného slovníka. Každý milovník baletu by ho mal určite vidieť kvôli sugestívnemu záverečnému duetu. Choreograf umne využíva celú plochu javiska pre snové vízie, mystické obrazy, spomienky, ako sme zvyknutí z literárnych diel viedenských symbolistov a expresionistov (Karla Krausa, Petra Altenberga, Hermanna Brocha) či Arthura Schnitzlera. Celkovo sa mu darí účinne budovať dobovú atmosféru Viedne a bezo zbytku využiť svoju odvážnu a prepracovanú hudobnú dramaturgiu. Každý tón, každá pomlčka, každé crescendo má svoje psychologické opodstatnenie a javiskové stvárnenie. To je už majstrovská práca zrelého tvorcu s detailom.Zaujímavá je vaša hudobná dramaturgia. Zostaviť celovečerný balet z hudobných diel Alexandra Glazunova (1865-1936), súčasníka Hofmannsthala. Čím je správna jeho hudba práve pre tento váš balet?
„Zaiste bol Glazunov Čajkovským ovplyvnený a jeho hudba je veľmi emocionálna, melodická a rozprávková. Ideálna pre takýto príbeh v divadle“.
Máte radšej už existujúcu hudbu pre vaše balety?  Nie je lepšie nechať si hudbu napísať na zákazku ako to robí napríklad John Neumeier (u Peer Gynta od Schnittkeho, Lilion Micheala Legranda, Malá morská víla, Préludes CV od Lery Auerbachovej)? 
„Hudba mi poskytuje nápady a inšpirácie, čo je jednoduchšie ako opačne. Riziko je veľmi veľké, nejaký podľa mňa dobrý príbeh kreovať s neznámymi tónmi. Ale áno, napísal som tiež celovečerné libreto Židovka z Toleda a nechal som k nemu komponovať hudbu skladateľovi Irminovi Schmidtovi ”. V tomto je nutné s Vàmosom súhlasiť. Dokázal zostaviť takú homogénnu hudobnú zložku, ako keby Glazunov písal dielo na jeho scénické poznámky tak, ako písal pre Petipu Raymondu. Tak kde má zaznieť klavír (prvé milostné dueto a strhujúci záver prvej časti finále z obligátne označovaného 2. klavírneho koncertu op.100.), organ, hudba je hutná a sýta, inde zas farebná a rytmicky pregnantná, či orchester vie stíšiť a koncentrovať na vnútorný dialóg s tanečníkmi.

Jediné, čo sa Vàmosovi úplne nevydarilo je scénografia. Jej štýlová nejednotnosť je však zapríčinená nedostatkom financií pre inscenáciu. Kulisy a kostýmy boli zakúpené z Nemecka. Choreograf a režisér však veľmi funkčne túto neštýlovú, nearchitektonickú scénu spojil systémom dvoch tylových opôn, ktoré delia javisko smerom do hĺbky. Poskytujú priestor pre zvláštnu optiku, vidieť to, čo je dôležité, vidieť aj za steny, tušiť, že práve podľa už spomenutých slov Hofmannsthala “obraz, v ktorom nie je ani kúsok bez významu“, takže aj táto nútená klipovitosť a skromnosť v dekorácii sa dá chápať ako významotvorný prvok. Scénu dostatočne zapĺňa pohyb tanečníkov, pôsobivé obrazy komponovaných zborových scén a nič neruší tanec. Mimoriadne pôsobivý na českú provenienciu je light design Vàmosovho stáleho spolupracovníka Klausa Gärditza. Kostýmy Michaela Scotta, ďalšieho zo stáleho teamu choreografa, sú prepychové nielen čo do počtu, ale aj do výberu materiálov, remeselného spracovania a  nemeckou horlivosťou v detailoch.Ivona Jeličová dostala rolu, ktorá je svojou dvojkoncepciou porovnateľná snáď len s Labutím jazerom. Lucidor / Lucile. Pol predstavenia zatancuje na demi point ako chlapec, druhú polovicu sur les pointes. Vàmos jej nič neuľahčí. Lucidor tancuje ako páni, pánske krokové väzby sólo i v ansámbloch, Lucila zase točí piruety na špičkách, musí zvládať obťažné choreografove zdvíhačky a obsiahnuť ženskú krehkosť v tanci. Zaujímavý je od choreografa okrem tejto pohybovej oddelenosti postáv aj fakt, že žena v pánskych šatách je hlavnou postavou baletu. Baletov s hlavnou pánskou postavou je málo, ale snáď neexistuje titul, kde dáma tancuje pána. Jeličová sa prezentuje nielen ako vedúca primabalerína súboru, ale aj ako vynikajúca interpretka, ktorá ani na chvíľu nevypadne z roly. Popri troch duetách, ktoré svojou obťažnosťou gradujú k strhujúcemu finále, vyniká v miestach „tichého herectva“. Má pod kontrolou celú výstavbu roly. Posledných dvadsať minút baletu, odkedy vpadne do scény bridžovej hry a všetko sa prezradí, je to jej umelecký koncert. Jej pohybová elegancia, zmysel každého kroku, gesto, každý záchvev, pritom nič nie je zbytočné, či prvoplánové, pohľad, pohybová charakterizácia mladíka Lucidora (vonkoncom žiadna karikatúra), túžba byť ženou, keď si prvýkrát obuje špičky – tu ako symbol ženstva, jej transfigurácia, erotická túžba, horúčkovité vízie, milostný akt, jej sebaobetovanie. Takto by sa dalo pokračovať. Mimoriadne pôsobivá je jej nadstavba do choreografickej a režijnej koncepcie. Spôsob, akým sleduje ticho a bez pohybu svoju sestru Arabellu a závidí jej, že ona si vezme Vladimíra, je jedinečný. Spôsob, akým sa vrhá do virtuózneho záverečného dueta, sila jej osobnosti, toto pôsobivé vizuálne optické klamstvo s vnútornou dispozíciou smútku, je jedinečný výkon umelkyne na vrchole. Prežitok Jeličovej sa v balete prejavuje rôzne: pocitom viny, výčitkami svedomia, mravným zákazom či imperatívom, pocitom menejcennosti, hanbou, niekedy až brutálnym tlakom ťažkej depresie a i naopak v pozitívnom rozmere. Chýbala už len komisia Ceny Thálie, aby bola ihneď nominovaná i ocenená.Jej partner Filip Veverka ako Vladimír je jedným z najzaujímavejších tanečníkov v Českej republike. Jeho vizuálny zjav, mužská charizma, jeho tanečné tour de force, istota a skúsenosť, s ktorou prirodzene dokáže interpretovať Vàmosovu neľahkú choreografiu plnú medzikrokov, tours, battemens, poskoky až po veľké skoky, toto všetko plus naplnenie tanečnej formy z neho utvárajú jedinečnú a sugestívnu tanečnú osobnosť. Zároveň ako vàmosovský tanečník je schopný naplniť potreby tanečného partnera baleríny bez toho, aby ubral priestor pre seba. Bez zaváhania zvláda najobťažnejšie zdvíhačky a sugestívne figúry choreografa, ktoré nie je možné ani popísať. „Jak si s mužským stojíš to nikdy nevíš“, hovorí v poviedke Murská. Veverka obdarováva postavu jasnými znakmi zamilovaného bonvivána, ale zároveň usadlého bojka, trochu módne nevyrovnaného schizofrenického mladíka, ktorý má všetko. Jeho šok a zbabelosť v závere, jeho zhnusenie nad sebou samým, podoprené tým, že Lucila je stále v pánskych šatách, je Veverkovou štúdiou distingvovanej psychologickej umiernenosti a prirodzenosti a poskytuje mnohé netušené významy pre pozorného diváka. Netancuje zároveň sám so sebou? Je možné, že nepoznal, kto s ním v noci spal? Jeho podivná kvintesencia homoerotického vzťahu k Lucidorovi, ako možná osobná pripomienka Hofmannsthala… Vàmos vďaka týmto dvom interpretom dokáže naplniť nielen kauzálny priebeh deja, ale dať mu aj akýsi terapeutický a psychologický aspekt. Z režijného hľadiska je zaujímavé i Vàmosove geniálne prevrátené konanie. Vladimír – nevykoná nič, nie je schopný napriek svojmu fýzis mentálne sa uchádzať o Arabelu. Zato Lucila – žena, ktorá i cez svoju osobnú stigmu, má dostatok guráže vziať osud do svojich rúk. I tak však Veverkov výkon nie je plochý, ale uveriteľný vďaka jeho tvrdej práci na role. Obdivuhodná je Veverkova schopnosť premeny v agresívneho jedinca na malej ploche. A jeho oneskorené rozhodnutie spôsobí katastrofu, tak ako to v živote väčšinou chodí. Cesta Veverkovho hrdinu sa podobá labyrintu pokrivených zrkadiel, v ktorých sa zblúdilému namiesto vlastnej tváre v neúprosnom rytme zjavujú nezrozumiteľné znetvorenia a zveličené rysy, strašidelné tváre tých, s ktorými sa napriek zdanlivej blízkosti nedá dohovoriť.V českej premiére Lucidora sa objavili aj dve vynikajúce osobné premiéry členov súboru. Prvú veľkú rolu dostala mladá Morgane Collangettes ako Arabela. Využila ju bezo zbytku. Popri tanečnej istote dokázala rolu uchopiť aj herecky v intenciách choreografovho výkladu. Jej Arabela je panovačná a trochu zlomyseľná sestra, ktorej sú problémy matky či sestry cudzie. Myslí len na svoju zábavu, flirtovanie a trávenie voľného času. Dramatickú premenu z rozšafnej hubatej dievky v nešťastne vydatú mladú ženu vyjadrila pohybovou i výrazovou apatiou.Uladzimir Ivanov ako jej nápadník Adrian, s ktorým trávi svoje dospievanie a prejavuje mu viac sympatií než zložitému Vladimírovi, svojim nadšením vyzdvihol choreografiu, ktorú mu dal k dispozícii choreograf a vytvoril portrét mladého slušného, sangvinického poručíka.

Ivan Popov našiel rolu vhodnú pre svoj typ. Ako vydieračský, dekadentný Notár ukázal, že takúto rolu treba správne zahrať a vedieť ju aj zatancovať a nedá sa oklamať jedno ani druhé. Von Murska ako matka Lucidora a Arabely má zaujímavý psychologický i choreografický profil. Od zbedačenej ženy s dvoma malými deťmi, ktorá v jednu chvíľu príde o všetko, až po zámožnú malomeštiacku vdovu (nie tak u Hofmannsthala, tam rodina naopak musí opustiť viedenskú domácnosť na Korutánskej ulici kvôli finančným starostiam).

Katarína Nováčková Murskú obdarovala nielen svojimi dispozíciami, ale aj oduševnenou tvárou, ktorá pripomínala Almu Mahlerovú. Správne sa netlačí do patetických gest, koncentruje sa na vnútorný výraz. Je škoda, že vedenie súboru sa za pochybných okolností rozlúčilo s tanečným majstrovstvom Jany Přibylovej. Je to typicky domáca neúcta voči ľudom, ktorí by si zaslúžili pozornosť a uvažovanie zodpovedných baletných majstrov a vedenia. Práve takáto rola by bola dôstojným pokračovaním jej kariéry primabaleríny. Jej osobitý vnútorný svet a vycibrená tanečná technika, ktorá nijako neutrpela a nedegradovala sa vekom, by práve podobnú psychologicky zložitú postavu dokonale javiskovo oživili a jej ľudská skúsenosť a žijúci údel ženy – matky by figúru von Murskej povýšili na rovnocennú postavu vedľa Lucidora a Vladimíra a boli by inšpiráciou pre prísneho režiséra Youriho Vàmosa. Škoda. Mediálne prepieraný odchod časti súboru so zborovými zmluvami na konci sezóny sa na kondícii Corps de ballet nepodpísal v kvalite tanca. To rozhodne nie, skôr vizuálne. Noví členovia sú javiskovo nevyzretí, nie sú zatiaľ umeleckými osobnosťami a nie nadarmo európske súbory zohľadňujú pri výbere svojich členov aj výšku tanečníkov. Navyše čo do počtu tanečníkov, by mal súbor spĺňať estetické kritériá napr. i v detaile ako je účes. Vo Viedni tej doby a aj v iných dejových baletoch, dve tretiny pánov určite neboli vystrihaní na krátko.Orchester naštudoval hudobnú zložku diela pod vedením Pavla Šnajdra. Ten baletu rozumie, chápe jeho potreby, voľbu temp, súlad medzi partitúrou a javiskovým konaním. Snažil sa vyťažiť z partitúry čo najviac farby, dynamiky a zvukovej agogiky. Väčšinou sa mu to darilo a orchester sa pri neznámej Glazunovovej hudbe nenudil, čaroval a zvukom pôsobivo sprevádzal tanečníkov. Zvláštnu pochvalu mu treba udeliť za interpretáciu skladateľových komorných Novelettov op.15. pre sláčikový kvartet. Inscenáciu, ktorej premiéru brnianske publikum, ktoré dejové balety miluje, ocenilo neutíchajúcimi ováciami doprevádza amatérsky pripravený bulletin. Nie je tam ani dátum svetovej premiéry baletu, o výpise umeleckého CV Vàmosa s prehľadom jeho tvorby obsahujúcej okolo 40 diel, ktorého však oslavujú ako najlepšieho súčasného tvorcu dejových baletov pomlčím, šlendriánske bezobsažné texty na úrovni wikipedie z internetu a nie Národného divadla, ale čo je neodpustiteľné je, že divák nenájde jedinú zmienku o tom, z ktorých skladieb Glazunova je večer postavený! Youri Vàmos je veľmi inšpiratívna osobnosť, síce nerád poskytuje rozhovory, ale pre Operu Plus to urobil. Škoda, že v bulletine s ním rozhovor nie je.

Hofmannsthalova poviedka nemá žiadny jasný koniec. Hofmannsthal končí slovami: “Jestli se potom Lucidor opravdu stala Vladimírovou ženou, nebo ve dne a v jiném kraji zůstavala tím, čím bývala za tmavé noci, jeho šťastnou milenkou, to tady teď nevypisujeme. Lze pochybovat, jestli Vladimír stál za to, aby si zasloužil takovou oddanost. Rozhodně by se však za jiných okolností nebyla mohla zjevit celá krása bezmezně oddané Luciliny duše.“  Vy ste balet ukončili veľmi dramaticky. Neexistuje u Vás pre Lucidora šťastnejší koniec, ako napokon napísal aj Hofmannsthal pre Straussovu operu Arabella?
„Dlho som rozmýšľal  ako môžem celovečerný balet ukončiť. Určite nie tak, že to poviem ako Hofmannsthal: čo sa stane potom? – to nevieme. K dramatickému koncu ma viedla hudba. Pôsobivá  symfónia Glazunova, tá by určite novelu Hofmannsthala nedoviedla k happy endu”.Kdo to je Lucidor? Premýšľali sme v úvode. Teraz je to už možno jasnejšie. Vàmos vytvoril nádherný celovečerný balet, ktorý je správne namiešaný láskou, pretvárkou, erotikou, freudovskými a jungovskými významami, viedenskou dohasínajúcou secesiou, pôsobivou choreografiou. Najznepokojivejšia otázka však zostáva nezodpovedaná a divák si musí vybrať svoju verziu. Podobne ako odpovedá choreograf: „Novelu prežívame v bezstarostnom viedenskom období na prelome storočia ako jej  spisovateľ a to nie je iné ako dnes. Určite, je to skoro nepredstaviteľné, že Vladimír nevidí predstieranie. V Biblii Jakub tiež nevidí, že mladšia sestra sa vydala a v nasledujúcu  noc spal so staršou. Hofmannsthal pravdepodobne Bibliu dobre poznal…“
Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Alexander Glazunov:
Lucidor a Arabella
Choreografie a režie: Youri Vàmos
Dirigent: Pavel Šnajdr
Scéna a kostýmy: Michael Scott
Světelný design: Klaus Gärditz
Aasistent choreografie: Gustavo Beserra Quintans, Jana Ruggieri, Filip Veverka
Balet Národního divadla v Brně
Orchestr Janáčkovy opery v Brně
Česká premiéra 19.října 2012 Janáčkovo divadlo Brno

Lucidor – Ivona Jeličová (alt. Andrea Smejkalová)
Arabela – Morgane Collangettes (alt. Sayumi Nishii)
Vladimír – Filip Veverka (alt. Jan Fousek) 
Adrian – Uladzimir Ivanou (alt. Shori Yamamoto / Gregor Giselbrecht) 
Notář – Ivan Popov (alt. Michal Pimek)
Frau von Murska – Kateřina Nováčková (alt. Eriko Wakizono)

www.ndbrno.cz

Foto Národní divadlo Brno – Jana Hallová