Když hraje generální ředitel

Dva programovo totožné koncerty Slovenskej filharmónie na rozhraní mesiacov január a február boli zaujímavé z viacerých príčin. Prvým bolo uctenie nedožitej storočnice Ladislava Holoubka (1913-1994), slovenského skladateľa a dirigenta, ktorý zanechal ako tvorivý odkaz skladby rôznych foriem (o. i. aj niekoľko opier…), pričom mal veľké zásluhy aj ako dirigent Slovenského národného divadla a košického Štátneho divadla. Z bohatého kompozičného odkazu Ladislava Holoubka zaznel na ostatných dvoch abonentných koncertoch Slovenskej filharmónie umelecky vydarený Pozdrav menu BACH pre orchester op. 76.

Praotec harmónie. Mal by sa volať nie potok (Bach,) ale more (Meer)“ – Ludwig van Beethoven, „V porovnaní s ním sme  všetci iba babráci…“ – Robert Schumann, „Bach je začiatok i koniec hudby“ – Max Reger.

Hoci Johann Sebastian Bach  (1685 – 1750) bude mať dva veľké pripomienkové jubileá až o dva roky, hudobný  kryptogram B-A-C-H zaznel v spracovaní Ladislava Holoubka aktuálne aj r. 2013. Pozdrav menu Bach pre orchester op. 76 je pomerne krátka, iba 9 minútová skladba, časovo vhodná na úvod koncertov, pričom jej obsahová závažnosť a umelecký dojem presahujú poslanie ouvertúry. Variácie na sled tónov B-A-C-H sa majstrovi Holoubkovi mimoriadne vydarili formou variačno -imitačného spracovania, pričom autor využil aj harmonicky voľnejšie kompozičné postupy, ktoré však logicky viedli k počiatočnej hlavnej téme. Impozantný nástup organu v poslednej časti Holoubkovho Pozdravu (s výborným sólistom Marekom Štrbákom) zapôsobil na poslucháčov ako podčiarknutie Bachovho interpretačno-kompozičného odkazu. Je to zovretá, hutná, nástrojovo výborne rozložená skladba, ktorej hudobný prúd pripomína skôr bachovské „more“ než mierny prúd „potoka“.

Ďalším dôvodom hodnotenia koncertu bolo vystúpenie klaviristu Mariána Lapšanského. Málokedy býva na čele významnej hudobnej inštitúcie, akou je Slovenská filharmónia, stále výkonný, pritom (skromne povedané) európsky známy sólista. Marián Lapšanský je generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie od r. 2005. Tento sólista, komorný hráč, v mladosti sám laureát mnohých medzinárodných klavírnych ocenení, dnes je aj vysokoškolským pedagógom – profesorom (doviedol k laureátskym titulom okolo dvadsať svojich žiakov). V súčasnosti je tiež iniciátorom a manažérom viacerých domácich hudobných festivalov, interpretačných súťaží i zástupcom Slovenska v medzinárodných porotách… Od r. 1994 nahráva exkluzívne pre firmu Supraphon (predtým pre slovenský OPUS a zahraničné vydavateľstvá), kde získal za prvotriedne nahrávky niekoľko významných ocenení. R. 2002 mu udelila Európska únia umenia za nekonvenčný a progresívny prínos do kontextu kultúry Európsku cenu Gustava Mahlera. Dnes 65-ročný Marián Lapšanský stále koncertuje vo svete, ale ako riaditeľ Slovenskej filharmónie sa vyhýba prednostnému spoluúčinkovaniu s orchestrom, ktorému šéfuje. Po rokoch náročnej rekonštrukcie bratislavskej Reduty priviedol minulý rok so svojimi spolupracovníkmi Slovenskú filharmóniu a jej telesá opäť do historických priestorov domovskej Reduty, obohatenej o nádherný organ. Práve kvôli náhlemu onemocneniu slovenského organistu Stanislava Šurína, ktorý mal pôvodne hrať Koncert pre organ a orchester Štefana Németha Šamorínskeho, Marián Lapšanský pohotovo „zaskočil“ a zahral so Slovenskou filharmóniou Mozartov Klavírny koncert č. 20 d mol, KV 466.

Dielo má síce na svojom repertoári (ako aj ďalšie koncerty Mozarta) niekoľko desaťročí, ale medzitým určite prešlo u interpreta názorovými zmenami a zrelosťou podania. Navyše, „oprášiť“ ho za pár hodín, vyžaduje mimoriadnu umeleckú koncentráciu a profesionalitu. Hlavnou devízou Lapšanského je, okrem samozrejmej technickej dokonalosti, najmä spevnosť, dokonalé dýchanie s geniálnymi témami Mozarta, neustála rytmická pulzácia, ktorá pri všetkej disciplíne a rešpektovaní štýlu je pokojná a nad vecou. Kadencia v 1. časti (Allegro) popri všetkej logike, jasnosti, brilantnosti predvedenia variačno-imitačnej časti nadchla samozrejmosťou zvládnutia kráľovských „behov“ a celkovej prezentácií prstovej i akordickej techniky. Romanza (2. časť) bola nádherným spevom, ktorý – po sladkom úvode sóla – rozpriadal intímny rozhovor s orchestrom, kde  prevládali vybrúsene hrajúce sláčiky SF. Efektné Allegro assai (3. časť) korunovalo Mozartov geniálny koncert, ktorý bol o. i. ukážkou, že štýlovosť nemusí byť „konzervou“ zatuchnutých poučiek, skôr prezentáciou vycibreného vkusu a vlastnej imaginácie. Lapšanský hral Mozartov Klavírny koncert d mol ušľachtilo, vyrovnane a delikátne. Škoda len, že v Allegro assai temperamentný dirigent Rastislav Štúr dvakrát jemne popohnal orchester dopredu, napriek neuhýbavej ceste klaviristu.

Ďalším dôvodom návštevy Slovenskej filharmonie bol samotný dirigent Rastislav Štúr, šéfdirigent Opery SND. Je aj stálym hosťujúcim dirigentom SF, no často pôsobí aj v českých a ďalších zahraničných orchestroch. Je to jedna z najnadanejších osobností mladej dirigentskej krvi na Slovensku. Ušľachtilo pôsobiaci štyridsiatnik, postavou pripomínajúci trochu štíhleho Ľudovíta Rajtera, má decentné gestá svojho slávneho predchodcu, pôsobí sympaticky aj bez vonkajšej teatrálnosti, pričom jeho vnútro má oveľa výbušnejší temperament, než spomínaný dávny šéf Slovenskej filharmónie. Rastislav Štúr prejavil tieto pozitíva nielen pri naštudovaní Holoubkovej skladby, resp. spoľahlivej (tiež pohotovej) spolupráci na predvedení Mozartovho klavírneho koncertu, ale vrcholom jeho vystúpenia bolo zvlášť predvedenie Symfónie č. 3 od amerického skladateľa Aarona Coplanda (1900-1990). Rozsiahle štyridsaťminútové dielo  je dielčím nahliadnutím do americkej hudby 20. storočia, o ktorej máme, napriek amerikanizácii európskej kultúry, skôr sporadické informácie. Po vypočutí Coplandovej zvukovo prebujnelej skladby však zatiaľ niet nad čím žialiť. Dielo by si možno našlo dôstojné miesto na inauguračnom koncerte amerického prezidenta. Je v ňom veľa pátosu, gradácií a fanfárových ód, prezentácie bicích nástrojov, čo všetko vyvažovala iba druhá, hravá, sem-tam žartovnými náladami prešpikovaná, ale v závere tiež zvukovo predimenzovaná časť (Allegro molto).

Štvorčasťovú symfóniu napísal Copland po stránke formovej v duchu veľkých symfónií 19. storočia, zámerom je oslava konca 2. svetovej vojny. Žiaľ, tejto hudbe chýba duchovná trýzeň Európanov, ktorí hroznú vojnu pretrpeli v bezprostrednej blízkosti. Túto symfóniu však treba spoznať tak isto, ako nepochybne fascinujúci osemmiliónový New York, z ktorého sa však našinec rád vráti na tisícročiami vývoja mnohonárodnej kultúry obohatené európske brehy.

Rastislav Štúr a Slovenská filharmónia – s priam „straussovsky“ posilnenou sekciou dychov, preferenciou bicích nástrojov a veľkého, plne obsadeného orchestra – zahrali Coplandovu symfóniu s maximálnou oddanosťou americky precítenej zvukovej veľkoleposti. Najpôsobivejšie však predsa len zapôsobila z Coplanda panychída 3. časti symfónie (Andantino quasi allegretto), ktorá išla do myšlienkových hĺbok.

Hodnotenie autorky recenzie
: 90 %

Slovenská filharmónia
Rastislav Štúr, dirigent
Marián Lapšanský, klavír
31.januára 2013, 1. februára 2013 Reduta Bratislava

Ladislav Holoubek:
– Pozdrav menu BACH pre orchester op. 76
Wolfgang Amadeus Mozart:
– Koncert pre klavír a orchester č. 20 d moll KV 466
Aaron Copland:
– Symfónia č. 3

www.filharmonia.sk

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmónia-R.Štúr, M.Lapšanský (Bratislava 31.1., 1.2.2013)

[yasr_visitor_votes postid="40281" size="small"]

Mohlo by vás zajímat