Když Salome tančí s Oscarem Wildem

Thomas Guggeis dirigoval derniéru predstavenia Salome v Berlíne. V programe bol uvedený ako druhý, resp. dirigent asistujúci 88 ročnému Christophovi von Dohnányimu. Až neskôr som sa dozvedela, že prezreté osobnosti hlavného dirigenta a 79 ročného režiséra Hansa Neuenfelsa sa koncepčne v názore na Salome rozchádzali, a to poskytlo priestor 24 ročnému Barenboimovmu (aktuálny Generalmusikdirektor) asistentovi oddirigovať sériu predstavení.

Z pohľadu aktívneho veku dirigenta je tento mladík ešte len v plienkach, ale jeho hudobná koncepcia o tom vôbec nesvedčí. Bola zrelá, pružná, odvážna – Thomas Guggeis vie, ako narábať so zvukom a akustikou. Nevysiľoval spevákov preexponovaním dynamiky, zvukovo to však „rozbalil“ v čisto inštrumentálnych častiach. S orchestrom Staatskapelle Berlin je totiž aj čo rozbaľovať. Plechové dychové nástroje znejú aj vo fortissime okrúhlo a plne. Sekcia sláčikov – viola, čelá a kontrabasy – dodávali orchestru potrebnú mäkkosť. Keďže Straussov operný kompozičný štýl naväzuje na Wagnerov, nielen čo sa inštrumentácie a faktúry týka, ale najmä v neustálom plynutí a v otvorenom hudobnom vývoji, tiež je popretkávaný predzvesťou Sprechgesangu 2. viedenskej školy, zvládnuť ho utiahnuť ako celok je preto pre dirigenta neľahkou úlohou. Tento mladík dielo zvládol bravúrne, a evidentne je miláčikom publika, ktoré mu v závere venovalo dlhé ovácie.

Ďalším highlightom opery bola sopranistka Ausrine Stundyte. Nie je to tak dávno, čo som recenzovala jej vystúpenie v zürišskej inscenácii Ohnivého anjela Calixta Bieita. Jej dych berúce stvárnenie Renáty bolo zárukou, že aj Salome bude v jej prevedení až naturalisticky psychologicky vystavaná. Podobne ako Renáta, Salome je rolou vyžadujúcou nielen vynikajúcu techniku, ktorá speváčke pomôže exponovanú rolu zvládnuť, ale aj fyzicky je nesmierne náročná. Jej rozsah je tiež nepríjemný, keďže sa pohybuje v sopránovej tesitúre, no s požiadavkou veľmi znelých spodných tónov až v altovej kvalite. Okrem toho, veľkým plusom speváčky je jej fyzická schopnosť vyjadriť charakter, ktorým nedopĺňa zvukové prevedenie, no umocňuje ho, a to tak, že divák prestáva veriť, že na javisku nie je Salome sama. Takéto autentické stelesnenie postáv v kombinácii s dokonalým hudobným prevedením je výnimočným zážitkom a pre režisérov musí byť radosť s umelkyňou týchto kvalít spolupracovať.

Režisér Hans Neuenfels určite tvoril postavu s veľkým umeleckým vkladom Ausrine Stundyte. Čo hodnotím mimoriadne pozitívne, je fyzický vývoj postavy, ktorý odrážal jej vnútorné pnutie. Každý detail jej charakteru, spejúcemu až k šialenej vášni, sa odrazil v tikoch na jej tvári či tele. Osobne si viem predstaviť lepšiu výstavbu Tanca siedmich závojov, Salome tu tancuje s figúrou Oscara Wildea – autora literárnej predlohy, ktorého Neuenfels vsunul do deja ako nemú intrigujúcu postavu. Wildea, oblečeného vo fetišistickom odeve s maskou smrti, Salome počas tanca zabije a v závere sa ako lačná šelma v pantomimických náznakoch kŕmi jeho mäsom. Toto prevtelenie do šelmy bolo excelentnou ukážkou pohybového divadla.

Čo sa týka réžie samotnej, neprekvapila ani neublížila. Hoci ide o veľmi erotickú a sexuálnu tému, ktorá by neukojeného režiséra mohla strhnúť k vulgárnosti, Neuenfels má veľmi decentné, aj keď priamočiare zobrazenie symbolov. Kobku, v ktorej bol uväznený Jochanaan, stvárnil scénograf a kostýmový dizajnér Reinhard von der Thannen ako tubu v tvare falusu visiaceho nad javiskom, ktorý je na entré Jochanaana pri stretnutí so Salome zvesený na javisko. Oscar Wilde prichádza na scénu v čase, keď si Salome od Narrabotha, veliteľa vojska, ktorý ju miluje, vyžiada obscénnym gestom (lolitovské zvádzanie zdvíhaním vrstiev princeznovskej sukne smerom k Narrabothovi) stretnutie s Jochanaanom. Narraboth neodolá a želanie jej splní. Nad javisko je spustený červený neónový nápis „Oscar Wilde is coming“ v angličtine nesúci aj prenesený význam, čo zrejme bolo režisérovým zámerom, keďže Wilde prichádza v civilnom oblečení s náznakom semenníkov zavesených v rozkroku. Chýbajúci falus na tele Wildea je zrejme Jochanaanova kobka, odkiaľ Wilde Jochanaana vypúšťa, aby sa s ním Salome mohla zhovárať.

Hoci ide o vášnivú a rozsiahlu scénu medzi tými dvomi, Jochanaan vyznieva v opere skôr ako symbol než ako reálna bytosť. Je sťaby vyjadrením nenaplnenej sexuálnej túžby oboch – Salome aj Oscara Wildea, ktorý je v príbehu jej možným alter egom. Režisér mohol narážať aj na historické súvislosti spojené s Wildeovou homosexualitou. Tak či onak vzťahy, ktoré boli zobrazené ako reálne, boli vzťahy Salome a Herodias, Salome a Herodesa, Herodesa a Herodias a Narrabotha k Salome. Príbeh Salome je len inšpirovaný biblickým námetom, no najsilnejšou témou bola téma ženy zožieranej odmietanou vášňou, ktorú chce naplniť absolútnou mocou nad fyzičnom druhého jedinca, a to jeho usmrtením. Následne si však uvedomuje, že mystérium lásky je väčšie ako mystérium smrti. Mŕtve pery jej bozk neopätujú.

Neuenfels spolupracoval so scénografom Reinhardom von der Thannnenom aj na tejto inscenácii, kde sa odráža to, čo je pre túto dvojicu príznačné, minimalizmus vo vizuálnom stvárnení. Ten sa prejavuje v úspornom použití farieb: biela, čierna, červená; tvarov: celé javisko je geometricky abstraktné, počas celej inscenácie sa na javisku objavuje ako realistická rekvizita iba kvet pri tanci a pre hru podstatná hlava Jochanaana, multiplikovaná ako darčekový predmet vo výklade so suvenírmi; a koniec koncov aj kostýmov.

Salome je ansámblová opera a jej cast bol v Berlíne vynikajúco obsadený. Stundyte dopĺňal v úlohe Jochanaana tmavý barytón Thomas Johannes Mayer. Mezzosoprán výnimočných kvalít, Marina Prudenskaya, stvárnila Salominu matku Herodias. Herecky nedostala dostatok priestoru, ale aj to málo vynikajúco využila na pochopenie súvislostí vzťahov s Herodesom aj Salome. Gerhard Siegel obstál ako ľahko manipulovateľný Herodes vynikajúco. Tenor celkom iného typu farby, Nikolai Schukoff, vtisol do svojho hlasu čistú až naivnú lásku k Salome. Herodino páža spolu s Narrabothom vyvažovali temnosť a závažnosť ostatných charakterov (túto temnosť obsahuje aj Jochanaanova rola, keďže on predstavuje opačný protipól Salominej vášne).

Opera bola intelektuálne veľmi uspokojujúca, poskytovala mysli priestor hľadať a skúmať rôzne symboly a súvislosti. Z vizuálneho hľadiska postrádala viac kreativity v čase. Emocionálne pnutie však pevne držala v rukách Stundyte s podporou ostatných kolegov. Neuenfels určite neurobil chybu, keď ju postavil na tejto speváčke, a zinscenoval operu pre Stundyte – vedome, či nevedome – doslova „tailor made“.

Hodnotenie autorky recenzie: 80 %

 

Richard Strauss:
Salome
Dirigent: Thomas Guggeis
Réžia: Hans Neuenfels
Scéna a kostýmy: Reinhard von der Thannen
Svetlá: Stefan Bolliger
Choreografia: Sommer Ulrickson
Dramaturgia: Henry Arnold, Roman Reeger
Staatskapelle Berlin
Premiéra 4. marca 2018 Staatsoper Unter den Linden Berlín
(napísané z reprízy 17. 3. 2018)

Herodes – Gerhard Siegel
Herodias – Marina Prudenskaya
Salome – Ausrine Stundyte
Jochanaan – Thomas Johannes Mayer
Narraboth – Nikolai Schukoff
Page der Herodias – Annika Schlicht
Erster Jude – Dietmar Kerschbaum
Zweiter Jude – Michael Smallwood
Dritter Jude – Linard Vrielink
Vierter Jude – Andrés Moreno García
Fünfter Jude – David Oštrek
Erster Nazarener – Adam Kutny
Zweiter Nazarener – Ulf Dirk Mädler
Erster Soldat – Arttu Kataja
Zweiter Soldat – Dominic Barberi
Ein Cappadocier – David Oštrek
Eine Sklavin – Corinna Scheurle
Oscar Wilde – Christian Natter

www.staatsoper-berlin.de