Komentář: Odhalení busty Lucie Popp ve Vídeňské státní opeře

Priaznivci Lucie Popp sa tento týždeň dočkali slávnostného odhalenia busty speváčky vo Viedenskej štátnej opere. Že sa takýto čin vôbec podarilo uskutočniť, okomentovala jedna z prítomných prominentných dám ako malý zázrak. Touto replikou zrejme vystihla pocity mnohých prítomných. To, ako sa naša krajina macošsky zachovala k Lucii Popp po väčšinu jej života síce určite nie je možné odčiniť len takýmto symbolickým gestom, ale aj tak vďaka aj zaň.

Viedenská štátna opera nebola organizátorom spomienkového aktu, hoci sa odohrával na jej pôde. Keď sme krátko pred udalosťou kontaktovali tlačové oddelenie Viedenskej štátnej opery, to nás slušne, ale jednoznačne upozornilo, že nie je organizátorom eventu. Tým bola slovenská strana. Tá síce pozvala mnoho významných rakúskych hostí – vrátane zástupkyne rakúskeho Ministerstva zahraničných vecí alebo legendárneho režiséra Otta Schenka, riaditeľa opery Dominiqua Meyera – rozhodli sa však priebeh a vyjadrenia prítomných hostí vzájomne netlmočiť. Takto zvolený formát (striedanie slovenského a nemeckého konferansu, striedanie rakúskych a slovenských hostí na pódiu) sa z praktických dôvodov dá pochopiť. Avšak v momente, keď nedošlo k pretlmočeniu ťažiskovej reči laudátora Petra Dvorského prítomným zahraničným hosťom, ktorí z neho nerozumeli ani vetu, ukázali sa slabé miesta zvoleného formátu.

Samotnú myšlienku vzdať poctu Lucii Popp treba oceniť. Druhou stranou mince je spôsob realizácie tohoto aktu. Neviem, kto je prvotným autorom nápadu, a rovnako ani nepoznám ľudí zodpovedných za jeho prevedenie. Dokonca pripúšťam, že teoreticky môže ísť o tých istých ľudí. Vysloviť preto uznanie za ideu a zároveň vyjadriť pobúrenie nad spôsobom jej prevedenia nie je prejavom schizofrénie, ale len pomenovaním faktického stavu.

Pri písaní tohoto textu som riešil nasledovný problém: Ako vecne popísať momenty veľmi problematického priebehu podujatia tak, aby sa zároveň nepošpinila dôstojnosť spomienkového aktu? Aktu, ktorý pre mnohých ľudí tak veľa znamená? Je vôbec možné zámer oddeliť od spôsobu jeho prevedenia? Niektorí z prítomných hostí boli tak nadšení z toho, že Slovenská republika (prostredníctvom svojho oficiálneho zastupiteľského úradu) vôbec pristúpila k zorganizovaniu tohoto kroku, že ich nároky a kritéria na kvalitu prevedenia podujatia sa znížili takmer na nulu. V zmysle hesla: „Buďme radi, že je vôbec aspoň niečo.“ Ak dôstojnosť aktu bude spochybnená v médiách (zverejnením niektorých zahanbujúcich detailov jeho priebehu), tak sa tým môže ubrať z vážnosti a významu tejto udalosti – či už sa nám to páči, alebo nie. Tomuto argumentu samozrejme veľmi dobre rozumiem. Operní publicisti sú však určite tí poslední, ktorí by chceli ublížiť peknej myšlienke. Na druhej strane ale zakusnúť si do jazyka a prejsť pondelkovú hanbu mlčaním by tiež nebolo dobré.

Treba povedať jasne, že Slovensko sa v pondelok bohužiaľ strápnilo, tentokrát priamo pred vedením Viedenskej štátnej opery a zástupcami rakúskej kultúrnej a politickej obce.

Odhalenie busty Lucie Popp by mala byť akcia, ktorá by obsahom príspevkov a zložením vystupujúcich mala byť zviazaná predovšetkým s laureátkou Luciou Popp. Ak vám to pripadá úplne samozrejmé, vedzte, že pre niektorých prítomných to vôbec samozrejmé nebolo. Ak si myslíte, že tento druh akcie nie je vhodným miestom pre vystúpenie napríklad primátora Bratislavy, tak organizátori mali iný názor. Prečo na akcii potom nevystúpili aj primátori Martina, Žiliny alebo napríklad Trenčína, či prípadne ešte aj mnohých ďalších miest, v ktorých sa Lucia Popp – rovnako ako v Bratislave – taktiež nenarodila? Alebo naopak, prečo nevystúpili primátori všetkých miest, v ktorých – rovnako ako v Bratislave – nejaký čas pôsobila? Veď ich zástupcovia by tiež chceli dostať šancu vysvetliť prítomnému riaditeľovi opery Meyerovi, aký veľký význam má operné umenie, niekoľkými narýchlo napísanými príspevkami o hudbe. Odpustite mi iróniu, ale kto iný by mal riaditeľovi viedenskej Opery a prítomným hviezdam medzinárodného operného neba Edite Gruberovej, Gabriele Beňačkovej a Petrovi Seiffertovi fundovane prednášať o hudbe, ak nie primátori? Tak prečo túto šancu dostal len jeden z nich?

Ak si myslíte, že kultúrny program na akcii venovanej odkazu Lucie Popp by sa aspoň trochu mohol týkať jej samotnej – napríklad tým, že by v ňom možno mohlo zaznieť niečo z repertoáru, s ktorým bola najviac spájaná – tak vedzte, že ste opäť na omyle. Keď už vystupujúci umelci (s výnimkou huslistu Tibora Kováča) neboli schopní svoj program prispôsobiť téme podujatia, možno by aj úplne stačilo, ak by zaznel hlas Lucie Popp aspoň zo záznamu. Zanechala po sebe viac ako 150 rôznych nahrávok, je taký problém vybrať jednu z nich, a teda pripomenúť si jej hlas aspoň takouto formou?

Ako som už spomenul, na odhalení sochy bol prítomný aj vdovec po Lucii Popp – nemecký tenor Peter Seiffert. Prišiel, pretože bol pozvaný. Časť slovenskej hudobnej obce má k jeho osobe už roky výhrady. Nie je úlohou tohoto článku posudzovať, či sú oprávnené, faktom je, že zaznievajú. Ak ho organizátori na akcii nechceli, nemali ho pozývať. Ale ak ho pozvali, nemôžu sa potom tváriť, že tam nie je. Nemôžu bývalého manžela posadiť do posledného radu, až za všetkých úradníkov a zástupcov štátneho a komunálneho aparátu, ktorí samozrejme s Luciou Popp nemajú nič spoločného, a preto sedia úplne vpredu. A on – vdovec – v poslednom rade. Treba povedať jednoznačne, sedenie v sále bolo vopred určené, na každej jednej stoličke bolo uvedené meno človeka, ktorý si na ňu má sadnúť, takže Peter Seiffert sedel tam, kde mal pridelené miesto. Tristné bolo, že aj pri predstavovaní hostí moderátormi podujatia bol Peter Seiffert predstavený len ako spevácky kolega Lucie Popp. Viem si to všetko vysvetliť len tak, že organizátori s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec netušili, kto je Peter Seiffert, a preto ho posadili tam, kde sedel, a predstavili ho tak, ako ho predstavili.

Po predstavovaní hostí sa ujala slova moderátorka. Keď sa pustila do rozprávania o Lucii Popp (po slovensky bez prekladania), uviedla, že speváčka spolupracovala s mnohými významnými osobnosťami, ako napríklad Zubinom Mehtom a inými „režisérmi“. Až následne dodala: „… alebo dirigentami“. Keď však chvíľu na to jeden zo slovenských rečníkov označil prítomnú speváčku Adrianu Kučerovú za Adrianu Bartošovú, prítomní si už nemohli neuvedomiť limity práve prebiehajúceho podujatia. To najlepšie však stále ešte len malo prísť. Kultúrna vložka.

Ešte som nikdy nevidel vystupovať klaviristku, ktorá by vôbec neovládala svoj part a práve ho na pódiu lúštila z nôt. Keď Petra Pogády doprevádzala huslistu Tibora Kováča, počas vystúpenia sa niekoľkokrát v notách tak stratila, až mi prominentného muzikanta prišlo ľúto. V jednom momente sa už dokonca vôbec nenašla a tak uprostred skladby sólista musel prerušiť svoj part, aby prišiel ku klavíru a slákom jej ukázal v notách, kde práve je. Tomuto gestu (na rozdiel od príspevkov v slovenčine) už porozumeli aj rakúski hostia.

Vybrať ako jeden z bodov kultúrneho programu notoricky známu áriu E lucevan le stelle a rovnako aj Vissi d’arte bolo taktiež nepremyslené. Prečo sa pred vedením Viedenskej štátnej opery potrebujeme prezentovať „slovenským“ prevedením árií, ktoré v ich opernom dome desiatky rokov spievali tí najlepší svetoví speváci? Nikto si nepoložil otázku, prečo by mal servírovaný priemerný hudobný výkon ulahodiť osobnostiam ako Dominique Meyer, Otto Schenk, Edita Gruberová, Gabriela Beňačková či Eva Blahová? Áriu E lucevan le stelle spieval Jaroslav Dvorský a výsledok jej celkového prevedenia bol veľmi biedny. Nielen kvôli jeho speváckemu výkonu, ale aj kvôli klaviristke so zjavne nulovou doterajšou skúsenosťou z doprevádzania sólistov a interpetáciou opery. S takýmto prevedením si trúfať ísť čokoľvek zaspievať do Viedne nazývam úplnou stratou súdnosti.

Čo majú obe árie spoločné s Luciou Popp? Nič. S Luciou Popp nemalo spoločné nič ani vystúpenie Adriany Kučerovej, ktorá zaspievala Gounodovu Je veux vivre, teda áriu, s ktorou sa prezentovala už veľakrát v minulosti pri rôznych iných príležitostiach. Akoby ani nemala ambíciu aspoň trochu obmieňať svoj repertoár.

To však nebolo všetko. Sólisti sa odhodlali spoločne zaspievať aj Dusíkov Najkrajší kút v situácii, keď sa huslista Tibor Kováč už pravdepodobne odmietol ďalej strápňovať a neprišiel viac na pódium, alebo sa možno len niekde práve „stratil“. Speváci stojac bezradne pred divákmi ho hľadali a volali: „Tiborko, kde si?“ Ale pán Kováč sa neprihlásil. Tak tam chvíľu rozpačite stáli, nevedelo sa, či idú spievať aj bez pána Kováča, alebo či ten sa nachádza len niekde v zákulisí a už za chvíľu sa objaví. Všetci čakali. Rakúska delegácia sa tvárila indiferentne, lebo to bolo asi jediné, čo sa dalo v tej chvíli robiť. A keďže Tibor Kováč sa definitívne neobjavil, tak teda začali spievať Najkrajší kút iba s klaviristkou. Jeho prevedenie zodpovedalo dovtedajšiemu priebehu celej akcie – diplomaticky povedané, bolo viac než rozpačité a v štýle „kto hlasnejšie“. Toto s hudbou, muzikalitou a interpetačným umením nemalo nič spoločné. Iróniou potom už len bolo, že speváci vystupovali pod obrovským obrazom Plácida Dominga.

Pred tým, než sa pristúpilo k odhaleniu busty, vystúpil Peter Dvorský. Predniesol laudácio, v ktorom okrem iného o Lucii Popp povedal:

„Všestranne talentovaná, inteligentná a pôvabná mladá dievčina sa prihlásila roku 1958 na Vysokú školu múzických umení, kde spočiatku študovala herectvo. Už v roku 1958 účinkovala v epizódnej úlohe slávneho slovenského filmu Štyridsaťštyri a v rokoch 1962 – 1963 stvárnila hlavnú ženskú postavu vo filme Jánošík režiséra Paľa Bielika. Keďže mala z domu hudobné vedenie, dobre hrala na klavír a po matke zdedila jemný hlas, po semestri štúdia herectva sa prihlásila na talentové skúšky zo spevu. Jej celoživotná profesorka spevu Anna Hrušovská neskôr spomínala, že Lucia spočiatku nemala veľký hlas, ale jej muzikalita a inteligencia ju zaujali natoľko, že sa ju rozhodla učiť. Neoľutovala: Lucia sa stala jej najslávnejšou žiačkou.

Nevhodnosť kádrového posudku otca, neistota umeleckej budúcnosti na Slovensku napokon rozhodli, že Lucia – so súhlasom rodičov – sa v roku 1963 rozhodla vycestovať do Viedne (za príbuznými) a predspievať v slávnej Štátnej opere. Mala dvadsaťštyri rokov, pred sebou celý život a azda i umeleckú kariéru, ktorá ju doma nečakala.

V Štátnej opere si ju vypočul Herbert von Karajan a tu prítomný profesor Otto Schenk, ktorý ju okamžite prijal za elévku. Už v októbri 1963 spievala vo Viedni Kráľovnú noci v Mozartovej Čarovnej flaute a v tom istom roku zaznamenala obrovský úspech v tejto role i v Salzburgu.“

Nemyslím si, že laudácio má byť predneseným životopisom, očakávalo sa skôr akcentovanie na význam laureátkinho medzinárodného pôsobenia v širšom kontexte, ale v poriadku. To nie je ten najväčší problém textu. Väčším problémom je, že ide o úplne doslovne okopírovaný text z článku Terézie Ursínyovej zvrejnený na Opera Plus 7. marca 2014 – nájdete tu (s jednou malou autorskou vsuvkou – do predposlednej vety vsunul slovné spojenie „a tu prítomný profesor Otto Schenk“), ktoré však prítomné publikum chápalo ako vlastné vyjadrenia Petera Dvorského. Maestro Dvorský musí mať predsa množstvo svojich vlastných zážitkov s Luciou Popp (niektoré v prejave aj neskôr spomenul), a nie je odkázaný na kopírovanie článkov hudobnej kritičky. Laudatio by bolo predsa oveľa viac autentické, keby bolo o niečo viac osobné.

Našťastie na slávnostnom podujatí vystúpili aj viacerí zástupcovia rakúskej strany. Pri samotnom odhaľovaní busty sa slova ujal Otto Schenk. Ten podišiel k zahalenej soche a predtým, než strhol dole plachtu, predniesol veľmi osobný a precítený krátky prejav. Boli to práve rakúski hostia, ktorí po celý čas zachraňovali úroveň a profesionalitu, ako aj dôstojnosť celého aktu.

Ako som už uviedol na začiatku, nerád by som kazil spomienku na Luciu Popp. Preto navrhujem prižmúriť oči a zvoliť k podujatiu nasledovný prístup: samotný akt odhalenia busty bol dôstojný, nedôstojné bolo len mnohé z toho, čo sa odohralo bezprostredne pred ním. Veď ak by sme sa dohodli, že slovné spojenie „akt odhalenia busty“ budeme chápať v úplne doslovnom výklade tohoto pojmu, tak je zrejmé, že popisuje len ten niekoľkosekundový moment sňatia súkna z umeleckého objektu. Prípadne aj úprimný prejav Otta Schenka s tým spojený. Všetky ostatné trápne momenty potom neboli jeho súčasťou, ale boli len tým, čo tomuto dôstojnému a peknému aktu predchádzalo. A tým som aj vyriešil svoju dilemu, ako realisticky popísať priebeh a neznížiť pritom význam aktu samotného.

Na záver už len jedna veta. Bol to práve Otto Schenk, kto v roku 1963 odhalil talent Lucie Popp celému svetu, keď ju spolu s Herbertom von Karajanom angažovali do Viedenskej opery a dali jej šancu začať svetovú kariéru. Je preto pekné, a veľmi symbolické, že to bol opäť práve on, kto Luciu pre nás odhalil aj druhý raz, tentokrát v podobe umeleckého diela, ktoré odkryl pre prítomné publikum. A tento krásny moment je tým, ktorý by sme si z celej akcie mali ponechať v našich srdciach. Ostatné vyššie popísané skutočnosti sú skôr podnetom na zamyslenie sa.