Konec roku se blíží, v Brně uvedli nového Louskáčka

  1. 1
  2. 2

Luskáčik sa prelúskal z Kanady do Brna

Luskáčik je notoricky známe dielo Piotra Iljiča Čajkovského, ktoré by malo mať na repertoári každé kamenné divadlo. Spomeniem napríklad (celkom prirodzene) Slovenské národné divadlo, ktoré ho má  takmer permanentne od prvého prevedenia pred osemdesiatimi rokmi. Naštudovanie Egona Bischoffa a Jozefa Dolinského st. z roku 1992 majú ešte aj súčasníci v pamäti. Následne tohto Luskáčika vystriedala kanadská verzia v roku 2008, ktorú priniesol na dosky Slovenského národného divadla vtedajší šéf baletu Mário Radačovský. V súčasnosti má toto divadlo už ďalšiu verziu. Jozef Dolinský st. aj Rafael Avnikjan sa vrátili na scénu, na ktorej obaja svojho času pôsobili, s generačným posunom a v duchu tradičných hodnôt. Stali sa autormi choreografie a réžie aktuálneho uvedenia Čajkovského rozprávkového baletu Luskáčik podľa tradičnej a údajne najväčšmi oceňovanej verzii ruského choreografa Vasilija Vajnonena. Námetom ku skomponovaniu baletu Luskáčik bola francúzska verzia rozprávky Ernsta Theodora Hoffmana od Alexandra Dumasa st. a Čajkovskij (ako informuje bulletin) vložil do partitúry vlastné spomienky na detstvo a s ním spojené detské hry. Túto krátku genézu Luskáčika Slovenského národného divadla uvádzam zámerne, nakoľko ostatná verzia vystriedala tú kanadskú a tá sa teraz „presťahovala“ do Brna spolu s riaditeľom baletu Národného divadla Brno Máriom Radačovským.Na toto predstavenie sa prišli pozrieť nielen deti, ale aj tí, čo si chceli Luskáčika nostalgicky pripomenúť. Luskáčik je totiž balet, ktorý pozná snáď každá generácia, možno teda povedať, že s Luskáčikom rastieme. Verzia kanadského choreografa Fernanda Naulta vznikla už v roku 1964 a odvtedy každú zimu ožíva v podaní Les Grands Ballets Canadiens v Montreale. Slovenské národné divadlo uviedlo túto inscenáciu ako prvý súbor na európskom kontinente. Malo teda svoju jedinečnosť, výnimočnosť a logické opodstatnenie v tom, že ho priviedol na scénu Slovenského národného divadla šéf baletu v istom čase kariérne pôsobiaci práve v Montreale. Luskáčika si teda akosi nesie stále so sebou, aby ukázal na Slovensku i v Česku, ako sa robí v Kanade. Čo je sympatické, je fakt, že v príbehovej rovine vrátil na scénu pekne po poriadku postavu siroty Klárky miesto Mášenky, na ktorú sme boli vždy doposiaľ zvyknutí.

Rozprávkový svet mágie a kúziel má svoju devízu v tom, že je v ňom všetko možné a dovolené. Táto skutočnosť dáva priestor nielen na príbehovú, ale predovšetkým fantazijnú a vizuálnu stránku. Tá v tomto prevedení dominuje, je nesporne nosná (a prínosná). Scénický výtvarník (Peter Horne) využil všetky prostriedky – farbu, svetlo, lesk, ornament, ktoré zaútočia na diváka ako smršť  trblietavej nádhery balansujúcej na ostrej hrane výtvarnej estetiky a gýču. Táto výpravná okázalosť sa nám ešte môže páčiť, len je na krehkej lávke preklopenia sa k ľúbivosti. Sympatické je priznanie divadelného priestoru, kukátko akoby scénograf „paspartoval“ do dekoratívnych lemov naratívne sa zmnožujúcich a vytvárajúcich optickú hĺbku. Toto radenie evokuje otvorenú detskú knihu, z ktorej sa rozvinie niekoľko papierových vrstiev (alebo veľké bábkové divadlo).

V centre je monštruózny vysvietený stromček, ktorý sa vyroluje do výšky, v úvode prekrytý transparentnou oponou s priemetom zimnej krajiny (v Slovenskom národnom divadle bol s náznakom bratislavských kostolných veží – mimoriadne imponujúci prvok, ktorý predznamenával, že hoci je rozprávka pôvodne z ruského romantizmu je prenosná kedykoľvek, kamkoľvek a práve k nám – domov). V Brne toto „priznanie“ miesta nie je vo výtvarnej skratke evidentné. Zimná krajina má svoju maliarsku poetiku, kráľovstvo cukroviniek zachádza do ornamentálnych ázijských detailov „vystrihnutých“ ako čipka. Surrealistickú rovinu potvrdí aj kĺzajúca sa posteľ s Klárou v zimnej krajine, sobí záprah, ktorý ju odnáša v diaľ, či kašírovaná labuť s lampášom v závere (možno tieto prvky sú na české i slovenské chápanie výtvarnej peknoty už tak trochu moc, ale rozhodne vykúzlia v deťoch snový úžas).Atmosféra rodinného stretnutia pod stromčekom, kde je kopec detí, hračiek, tajomstiev a prekvapení, virvaru, tanca, radosti a harmónie je vystihnutá s krásnou pohodovou náladou, teplým svetlom, ktoré aj vo veľkosti priestoru a množstve postáv profiluje prvok domácej intimity klasického charakteru. Kostým Ludmily Várossovej je k tomuto ohňostroju farebnosti, škále strihovej štylizácie, fenoménu elegancie a zázračnej imaginácie lesklého trbletu viac ako nápomocný. Zachováva si mieru umeleckej kvality a povyšuje jednotlivé figúry na estetický skvost (Luskáčik, slúžky, mechanický vojačik – elegantne  klasickí, anjelikovia – výrazná zlatá farba vychádzajúca z klasiky a v súčasnosti módna zároveň, kuchári – modernizujúce prvky, kráľ cukroviniek-fantazijná výtvarnosť…).

Jednoznačne zarezonujú aj vďaka kostýmu národné tance, krehká je práca s modrou látkou v orientálnom tanci, či komický, (trochu cirkusantský prvok) preskakujúceho ruského tanečníka cez obruč. Celá táto do dôsledkov premyslená veľkolepá vizuálna šaráda v kombinácii s farbou a svetlom vytvára všetky predpoklady úspechu tejto inscenácie aj na Brodwayi ( v princípe vlastne evokuje akýsi „americký“ výbuch muzikálového precízneho ataku na zmysly), našťastie sa však vo významovej rovine, neprehupne až tam.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Čajkovskij: Louskáček (ND Brno)

[yasr_visitor_votes postid="128446" size="small"]

Mohlo by vás zajímat