Konec roku se blíží, v Brně uvedli nového Louskáčka

Luskáčik sa prelúskal z Kanady do Brna

Luskáčik je notoricky známe dielo Piotra Iljiča Čajkovského, ktoré by malo mať na repertoári každé kamenné divadlo. Spomeniem napríklad (celkom prirodzene) Slovenské národné divadlo, ktoré ho má  takmer permanentne od prvého prevedenia pred osemdesiatimi rokmi. Naštudovanie Egona Bischoffa a Jozefa Dolinského st. z roku 1992 majú ešte aj súčasníci v pamäti. Následne tohto Luskáčika vystriedala kanadská verzia v roku 2008, ktorú priniesol na dosky Slovenského národného divadla vtedajší šéf baletu Mário Radačovský. V súčasnosti má toto divadlo už ďalšiu verziu. Jozef Dolinský st. aj Rafael Avnikjan sa vrátili na scénu, na ktorej obaja svojho času pôsobili, s generačným posunom a v duchu tradičných hodnôt. Stali sa autormi choreografie a réžie aktuálneho uvedenia Čajkovského rozprávkového baletu Luskáčik podľa tradičnej a údajne najväčšmi oceňovanej verzii ruského choreografa Vasilija Vajnonena. Námetom ku skomponovaniu baletu Luskáčik bola francúzska verzia rozprávky Ernsta Theodora Hoffmana od Alexandra Dumasa st. a Čajkovskij (ako informuje bulletin) vložil do partitúry vlastné spomienky na detstvo a s ním spojené detské hry. Túto krátku genézu Luskáčika Slovenského národného divadla uvádzam zámerne, nakoľko ostatná verzia vystriedala tú kanadskú a tá sa teraz „presťahovala“ do Brna spolu s riaditeľom baletu Národného divadla Brno Máriom Radačovským.Na toto predstavenie sa prišli pozrieť nielen deti, ale aj tí, čo si chceli Luskáčika nostalgicky pripomenúť. Luskáčik je totiž balet, ktorý pozná snáď každá generácia, možno teda povedať, že s Luskáčikom rastieme. Verzia kanadského choreografa Fernanda Naulta vznikla už v roku 1964 a odvtedy každú zimu ožíva v podaní Les Grands Ballets Canadiens v Montreale. Slovenské národné divadlo uviedlo túto inscenáciu ako prvý súbor na európskom kontinente. Malo teda svoju jedinečnosť, výnimočnosť a logické opodstatnenie v tom, že ho priviedol na scénu Slovenského národného divadla šéf baletu v istom čase kariérne pôsobiaci práve v Montreale. Luskáčika si teda akosi nesie stále so sebou, aby ukázal na Slovensku i v Česku, ako sa robí v Kanade. Čo je sympatické, je fakt, že v príbehovej rovine vrátil na scénu pekne po poriadku postavu siroty Klárky miesto Mášenky, na ktorú sme boli vždy doposiaľ zvyknutí.

Rozprávkový svet mágie a kúziel má svoju devízu v tom, že je v ňom všetko možné a dovolené. Táto skutočnosť dáva priestor nielen na príbehovú, ale predovšetkým fantazijnú a vizuálnu stránku. Tá v tomto prevedení dominuje, je nesporne nosná (a prínosná). Scénický výtvarník (Peter Horne) využil všetky prostriedky – farbu, svetlo, lesk, ornament, ktoré zaútočia na diváka ako smršť  trblietavej nádhery balansujúcej na ostrej hrane výtvarnej estetiky a gýču. Táto výpravná okázalosť sa nám ešte môže páčiť, len je na krehkej lávke preklopenia sa k ľúbivosti. Sympatické je priznanie divadelného priestoru, kukátko akoby scénograf „paspartoval“ do dekoratívnych lemov naratívne sa zmnožujúcich a vytvárajúcich optickú hĺbku. Toto radenie evokuje otvorenú detskú knihu, z ktorej sa rozvinie niekoľko papierových vrstiev (alebo veľké bábkové divadlo).

V centre je monštruózny vysvietený stromček, ktorý sa vyroluje do výšky, v úvode prekrytý transparentnou oponou s priemetom zimnej krajiny (v Slovenskom národnom divadle bol s náznakom bratislavských kostolných veží – mimoriadne imponujúci prvok, ktorý predznamenával, že hoci je rozprávka pôvodne z ruského romantizmu je prenosná kedykoľvek, kamkoľvek a práve k nám – domov). V Brne toto „priznanie“ miesta nie je vo výtvarnej skratke evidentné. Zimná krajina má svoju maliarsku poetiku, kráľovstvo cukroviniek zachádza do ornamentálnych ázijských detailov „vystrihnutých“ ako čipka. Surrealistickú rovinu potvrdí aj kĺzajúca sa posteľ s Klárou v zimnej krajine, sobí záprah, ktorý ju odnáša v diaľ, či kašírovaná labuť s lampášom v závere (možno tieto prvky sú na české i slovenské chápanie výtvarnej peknoty už tak trochu moc, ale rozhodne vykúzlia v deťoch snový úžas).Atmosféra rodinného stretnutia pod stromčekom, kde je kopec detí, hračiek, tajomstiev a prekvapení, virvaru, tanca, radosti a harmónie je vystihnutá s krásnou pohodovou náladou, teplým svetlom, ktoré aj vo veľkosti priestoru a množstve postáv profiluje prvok domácej intimity klasického charakteru. Kostým Ludmily Várossovej je k tomuto ohňostroju farebnosti, škále strihovej štylizácie, fenoménu elegancie a zázračnej imaginácie lesklého trbletu viac ako nápomocný. Zachováva si mieru umeleckej kvality a povyšuje jednotlivé figúry na estetický skvost (Luskáčik, slúžky, mechanický vojačik – elegantne  klasickí, anjelikovia – výrazná zlatá farba vychádzajúca z klasiky a v súčasnosti módna zároveň, kuchári – modernizujúce prvky, kráľ cukroviniek-fantazijná výtvarnosť…).

Jednoznačne zarezonujú aj vďaka kostýmu národné tance, krehká je práca s modrou látkou v orientálnom tanci, či komický, (trochu cirkusantský prvok) preskakujúceho ruského tanečníka cez obruč. Celá táto do dôsledkov premyslená veľkolepá vizuálna šaráda v kombinácii s farbou a svetlom vytvára všetky predpoklady úspechu tejto inscenácie aj na Brodwayi ( v princípe vlastne evokuje akýsi „americký“ výbuch muzikálového precízneho ataku na zmysly), našťastie sa však vo významovej rovine, neprehupne až tam.

Jednotlivé scény Luskáčika, vojačikov, myší, oviec, mechanických hračiek (Kolombína, Harlekýn, Kráľ cukroviniek…) sú stvárnené s mimoriadnou precíznosťou zámernej strnulosti a herecky príznačne predimenzovaného výrazu, sú nielen zvládnuté s tanečnou virtuozitou, ale aj vtipne, hravo – z protagonistov ide dojem, že ich táto hra na rozprávku baví. Gestická pohybová škála má svoju vyváženú mieru, kompozíciu, striedmosť a časový limit, ktorý zaručuje pomerne rýchle tempo striedania scén, flexibilitu výjavov, spád a príjemný rytmus. Tam, kde treba dej posunúť (zápas potkanov, myší a vojačikov, vločky, kuchári) sa rytmus zrýchli, tam, kde je nutné ustrnúť v obraze poetiky (Anjelikovia, kráľovná cukroviniek a gavalier, kvetinový valčík) necháva autor priestor na vychutnanie kúzla imaginácie.Národné tance (španielsky, orientálny, ruský, čínsky, ale aj pastier s ovcami) majú tiež svoj vyvážený čas a priestor, i svoj významový a výpravný dopad v adekvátnej miere. Ničoho nie je nadbytok, ani nedostatok. Kráľ cukroviniek je umne vymyslená figúrka, ktorá sa jemne komicky nesie dejom, náhlivo do neho vstupuje i z neho vypadáva s pôvabom, nasadením i kostýmom pôsobiacim ako model „haute couture“. Výpravy je v tomto predstavení toľko, že si viac divák uvedomuje optiku, než tanečné výkony, ktorými je ale toto tanečné predstavenie nabité. Ak som spomínala už mechanické figúrky, alebo národné tance, z ktorých zjavne vyčnieva svojou náladou a technickým prevedením španielsky, možno aj orientálny, je nutné poznamenať, že Luskáčik sa hemží postavami od najmenších (študenti Taneční konzervatoře Brno a Baletní školy I. V. Psoty) až po profesionálnych sólistov a súbor baletu Národného divadla Brno.

Všetky generácie tanečníkov pochopili zjavne Luskáčika ako zodpovednosť voči malému respondentovi. Detskí tanečníci s  nasadením a entuziazmom oživujú tento vianočný „cirkus“ reality a sna. Protagonisti Kláry a Fritza majú v sebe ešte svoj detský štylizovaný teatrálny afekt, avšak ani u jedného z nich sa neprejavil v predimenzovanej miere, respektíve bol evidentne zvládnuteľný i zvládnutý. Apropó, deti – trošku mi v Národném divadle Brno chýbal chlapčenský zbor (v Bratislave fyzicky na scéne), ktorý navodzoval atmosféru akejsi vianočnej pohľadnice a vo svojom význame tu mal svoje adekvátne, nielen hudobné, ale aj vizuálne miesto príjemne nevtieravo  kompozične situované na ľavej strane portálu. Nie je to však nejaký prešľap, že ho v Brne nemajú, v Bratislave fungoval skôr ako bonus na dotvorenie nálady. Celú túto tanečno-optickú mašinériu podporuje hudobné naštudovanie orchestra Národného divadla Brno pod vedením dirigenta Pavla Šnajdra.

Ak by sme sa vrátili k postavám Kolombíny, Harlekýna, Mechanickému vojačikovi, Luskáčikovi, Princovi, Kráľovi cukroviniek možno konštatovať, že všetky výkony boli viac menej vyvážené a oddiferencované len v drobných nuansoch.Na vyžitie sa v bravúrnej klasike tu nepochybne boli postavy Snehovej kráľovnej, Snehového kráľa, Kráľovnej cukroviniek a Gavaliera. Páni reprezentovali dôstojnú eleganciu svojich postáv/rolí, z dám spomeňme aspoň Klaudiu Bittererovú (Mário Radačovský si túto tanečnicu tiež priviedol z Bratislavy), ktorá neustále presviedča o svojej kreatívnej tanečnej disciplíne, elegancii a výrazovom fluide. Všetky tieto „marcipánové“ figúrky „voňali“ krehkou gestikou, napriek svojej bravúre do celku skôr zapadli, než by z neho vyčnievali. Tento fakt možno považovať za režijný zámer chápania inscenácie ako kompaktného organizmu. Možno sme len boli v minulosti zvyknutí na klasické „bonbóniky“, ktoré odpálili spŕšku tanečných figúr, krokové variácie a efektné dvíhačky. Niežeby v tejto inscenácii neboli, sú iba akosi „včlenené“ medzi všetok ten farebný lesk.

Luskáčik v Národnom divadle Brno v naštudovaní André Laprise a na choreografiu Fernanda Naulta je výpravná záležitosť so všetkými znakmi charakterizujúcimi rozprávku, ilúziu, fantáziu a sen. Je to klasický výjav ruskej poetiky situovaný do Brna (v Bratislave už bol) s transparentnou suverenitou  akejsi „broadwayskej“ show. V predstavení je sústredených množstvo prvkov, motívov, kúziel, nápadov, tanečníkov, profesionality a energie. Napriek tejto extrovertnej farebnej výbave so symptómami zábavnej revue je to veľkorysí projekt s jednoznačným priznaním divadelnosti. Hoci tu nemožno uvažovať o divadle barokovom v pravom význame slova (teda v jeho charaktere, ponímaní a filozofii), istý stupeň „baroknosti“ si dovolím jemne prisúdiť v zmysle  zámerne teatrálnej, hravej, hranej a okázalej  výpravnosti diania na scéne.Z tohto uhla pohľadu sa mi profiluje ešte jeden pozoruhodný fenomén a to skutočnosť, že toto predstavenie aj napriek moderným prvkom, je tak historizujúco klasické, že si prestaneme uvedomovať priestor „nového“ divadla. Zdanlivo by sme ho situovali do historickej budovy, kde by logicky možno patrilo (hoci toto je veľmi prvoplánová úvaha). V tomto prípade, akoby sa tento historizujúci element „preniesol“ do „novej“ budovy Janáčkovho divadla a našiel si tam svoje príznačné miesto. Chcem tým vyjadriť, že v „novom“ priestore elegantne zaznela história. A to rovnako platí pre Brno i Bratislavu.

Baletný Luskáčik v Národnom divadle Brno je imaginárna torta z marcipánu. Nie každý ju má rád, ale vyzerá dekoratívne a treba ju skúsiť. Brnenský Luskáčik nie je lacná záležitosť a je pozitívne, že je to aj vidieť. Luskáčik je aj balans medzi klasickým duchom rodinnej poetiky so zachovanými tradíciami a pozlátkovým komerčným vnímaním súčasného sveta. Nie je len baletnou rozprávkou v dvoch dejstvách o realite a sne, ale i filozofiou dneška so  zámernou snahou pripomenutia klasického odkazu.
***

Priznávam čestne, že v tejto recenzii zámerne nehodnotím jednotlivé výkony tanečníkov, nakoľko som tentoraz nemala možnosť z časových dôvodov navštíviť premiéru a videla som len poslednú generálku Luskáčika. Príde mi preto nekorektné hodnotiť niečo, čo na premiére vo výkone môže ešte vyzerať inak. Na tomto riešení sme sa dohodli spolu s redakciou.

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Petr Iljič Čajkovskij:
Louskáček
Dirigent: Pavel Šnajdr
Režijní nastudování: André Laprise
Choreografie: Fernand Nault
Scéna: Peter Horne
Kostýmy: Ludmila Várossová
Balet Národního divadla Brno
Studenti Taneční konzervatoře Brno a Baletní školy I. V. Psoty
Premiéra 10. října 2014 Janáčkovo divadlo Brno
(psáno z generální zkoušky 10. 10. 2014)

Klára – Karla Koutná
Fritz – Robert Koch
Matka Kláry / Královna cukrovinek – Andrea Popov Smejakalová
Otec Kláry / Kavalír Královny cukrovinek – Ivan Popov
Babička – Zlatoslava Beňová
Dědeček – Karel Littera
Drosselmeyer – Ivan Příkaský
Služky – Barbora Bielková, Tereza Mrkosová
Kolombína – Ilaria Ghironi
Mechanický vojáček – Arthur Abram
Louskáček / Harlekýn – Alessandro Giovine
Princ – Vincent Tapia
Potkaní král – Pavel Kolář
Sněhová královna – Klaudia Bittererová
Sněhový kavalír – Michal Pimek
Král cukrovinek – Uladzimir Ivanou
Španělský tanec – Ilaria Ghironi, Arthur Abram, Gregor Giselbrecht
Orientální tanec, sólo – Elizaveta Shibaeva
Čínský tanec – Monika Pimková, Alessio Claccio, Alessandro Giovine
Trepak – Martin Svobodník
Kapky rosy – Morgane Collagenttes, Hana Švábenská, Eriko Wakizono
Pastýř – Peter Lerant
Květinový valčík, sólo – Klaudia Bittererová, Jan Fousek

www.ndbrno.cz

Foto Ctibor Bachratý