Láska není kýbl s vodou

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Láska nie je kýbeľ s vodou 
Romeo a Júlia v Balete Národního divadla

Umelecký šéf Baletu Národního divadla Petr Zuska po desiatich rokoch pôsobenia ako šéf i choreograf prvej scény prekročil svoj tieň. Po dobách pokusov úspech – omyl dokázal vytvoriť strhujúci, plnohodnotný dejový balet, ktorý má svoj zásadný historický kontext. Nie je to žiadna koláž, kde sa pomáha choreografii rôznymi barličkami. Ba naopak. Všetky možné pomôcky Zuska odhodil. Nezľakol sa veľkosti témy, tradície ani romantického pátosu. Nespreneveril sa ani Shakespearovi. Čo je dôležité, posunul o krok vyššie českú inscenačnú tradíciu Prokofievovho baletu. Nielen českú, ale prinajmenšom i európsku. Vytvoril reálne, zároveň fascinujúce charaktery, ktorými poskytol členom súboru, ktorému šéfuje, mimoriadne umelecké príležitosti. I ďalšie superlatívy by sa hodili. Je záhadou, čím sa to stalo, že choreograf opustil svoje fragmentárne, mnohokrát vágne držiace tanečné jednotlivosti a vytvoril gradujúci javiskový tvar. Zuska sa ako choreograf dopracoval k vrcholu choreografa a to k tancu. Po všetkých možných peripetiách, miniatúrach, jednodejstvových baletoch, symfonických pokusoch až komerčne ponúkaných tituloch, došiel k radikalizácii svojho pohybového slovníka, ktorý zbavil akýchsi skoro schválností a disharmónií a ukázal silu tanca. Je to prekvapivý šok. V dobrom. Zdá sa, že choreograf opustil svoje prekombinované väzby, nabubrené port de bras, neustále oscilovanie tiel tanečníkov vo vzduchu a na zemi, kostrbaté spojovanie pôsobivých figúr, vyhrotených duet a banálnych zborov. Je tu celkom nový Zuska. Fascinujúci tanec, silný vo svojej podstate, dokonalý vo forme, nesúci obsah. Pritom si situáciu sám skomplikoval. Zhliadol sa v akejsi dualistickej rovine, ktorej postmoderná konštrukcia drží dnes už len veľmi chabo. Keď sa odpútame od jeho lingvisticko-filozofického mámenia, ktorým košatí režijnú koncepciu, opäť zostáva tanec.

Libreto si skomplikoval tým, že sa rozhodol vyhodiť niektoré postavy: Pestúnku, niektorých rodičov, knieža, Benvolia, Parisa či Rosalindu. Naopak doplnil z Merkuciovho geniálneho monológu, o ktorom snívajú všetci činoherci, zhmotnenú kráľovnú Mab. Geniálny ťah. Čo môže totiž byť tancu bližšie, ako snový svet víl. Už od romantizmu balet sprevádza, ako pendant reálnych osudov. Pre skoro všetkých tým vytvoril z tiesnivej tragédie, keď niektorí z publika slzia už od predohry, komédiu s nešťastným koncom, nie nepodobnú životu. Mab tak ako Puk v Sne noci svätojánskej sa pletie do života smrteľníkov (úmyselne ich aj diváka otravuje) a svojou mocou tým, že ju Zuska personifikuje so smrťou, približuje jej osudové zálety tragédii. Zároveň však sa nemusí jednať priamo o smrť. Čo keď tá ponúknutá ruka, kúzelná rukavica, je len prechodom postáv do sna? Do prebudenia obmedzenej večnosti? Možno i to je logickým zdôvodnením onej neustále prítomnej kľúčovej dierky, ktorou chce Lorenzo preniknúť, ktorá nás vábi dívať sa na nepoznané tam, kam vidieť nesmieme a ani nemôžeme. A za všetky tie čierne opony chce vidieť aj divák – voayer.

Môže sa to zdať až kacírske, ale Zuska hlboko ctí všetky rafinované finesy, ktoré mátajú literárnych a divadelných vedcov. Nápadná religióznosť v slovných obrazoch alžbetínskeho mága, všetko čo súvisí s modlením, svätosťou, cudnosťou, studom je na scéne aj v pocite. Lorenzo žehná veronskému ľudu. Júlia a Romeo prežívajú svoju lásku na milióny svetelných rokov vzdialenú od sexuálnej žiadostivosti a po svojej svadobnej noci sa hanbia a zakrývajú svoje telá tým, čo nájdu. Prvý bozk príde až na záver balkónovej scény a nebyť Mab, ktovie či by prišiel tak rýchlo. Duševná spriaznenosť dvoch hrdinov, ktorí odmietajú umelý svet svojich rodičov, ich vnútorná senzualita, ktorá nie je žiadnym pobláznením. ich spoločný vzťah naberá rysy svätosti tak, ako Júlia hovorí: „Své ruce křivdíš, a to velice, vždyť jako svátost vzýváš mne svou dlaní, poutník se dotkne ruky světice, dlaň líbá dlaň, než vyřkne zbožné přání“. Zároveň je Zuska prvý choreograf, ktorý v záujme sledovania Romea a Júlie vzácne vybalansuje priestor medzi ostatnými postavami, dejom i partom pre corps de ballet.

Nevídaný v baletnom svete je jedenásty a dvanásty obraz podľa číslovania choreografa, kde po vražde Tybalta mladomanželia neskončia In media res v posteli, ale zostanú sami. Toto úmyselné emotívne vydieranie obdarené pôsobivou choreografiou začína u Romea, ktorý chápe, že zabil človeka, bratranca svojej ženy a končí u Júlie, ktorá nie svadbou, ale týmto aktom, ktorý dokonal jej manžel, dospieva. Z dievčiny, ktorá svedomím cíti dobro a zlo a preto sa búri otcovi, sa stáva žena. Áno, to je realita. Každodenný boj medzi tým ako žiť, či dobrom alebo zlom. To je ten zhmotnený svár rodov, hľadanie, kým budem ja, na ktorú stranu sa postavím. „Světice, vyslyš ústa prosící – beznaděj ihned ve víru se změní.“ Hovorí Romeo. Odpustenie? Správa voľba. Možno silnejší moment, než smrť z lásky. Zuskova pôsobivá dramaturgia a jedinečné videnie sa objavuje prvýkrát už v balkónovej scéne. Vedľa najpôsobivejšieho gesta večera, keď Júlia kráča po balkóne a pod ním sa Romeo intuitívne svojimi rukami zrkadlovo dotýka jej krokov, po znovu budované obrovské divadelné napätie. Pohľady sa stretnú, plachá Júlia zmizne. A Romeo sám tancuje. Nemôže vedieť či sa tá dievka od Kapuletovcov ešte vráti, ale i to málo mu stačilo. Júlia ho nesleduje, sám tancuje pre hviezdy, pre lunu. Nevídaný koncept.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Prokofjev: Romeo a Julie (ND Praha 2013)

[Celkem: 10    Průměr: 2.6/5]

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (8) “Láska není kýbl s vodou

          1. Ano, da se to tak chapat. Korepetitor jen otrocky preklada partituru bez toho, ze by do vysledku vlozil svuj umelecky vklad. Pro zpevaky a tanecniky je korepetitor ve stadiu studovani pozehnanim, pro orchestr pak v ostrem provozu brzdou a neinvencnim elementem. Ale neda se takto pausalizovat. Strucne receno, nekdo ma od panaboha…

Napsat komentář