Lucia di Olomouc

  1. 1
  2. 2
  3. 3

V dobe pred Vianocami sme všetci lepší, viac premýšľame po zhone končiaceho sa roku o sebe, svojich priateľoch, rodine, o tých, ktorým sme ublížili, na ktorých sme zabúdali, na tých, ktorých sme možno aj zradili. Sme viac romantickí, viac veľkorysí, viac pozorní, dobrosrdeční. Bilancujeme, rekapitulujeme, spytujeme si svedomie. Celoročný stres mizne a všetci túžime po pokoji, sviatočnom tichu, prejavoch lásky, náklonnosti. Mimo toho počas roka bežne klameme, intrigujeme, manipulujeme aspoň v malom, niekedy sme despotickí a neznesiteľní k svojim blízkym… okrem toho, že sme o viac než storočie mladší, v ničom nezaostávame za romantickými hrdinami opier 19. storočia. Všetci túžime po láske, šťastí, naplnení našich snov. Milujeme tých, ktorí nemilujú nás, túžime po tých, ktorí o nás nejavia záujem, odmietame tých, ktorí milujú nás.

Kde potom vzniká problém inscenovania opier zlatého veku Belliniho, Donizettiho, Verdiho? Prečo sa nám dnes zdajú tie romantické príbehy také vzdialené,  také spolitizované, zakotvené v dobovej konvencii? Silne patetické, nereálne, teatrálne, neuskutočniteľné? Nie je to tým, že len pracujeme, platíme zloženky, používame sms banking, miesto listov píšeme predvolené formuláre SMS v mobiloch, klikáme, kopírujeme cez Ctrl C a vložíme cez Ctrl V? Už nemáme čas na nič. Máme ho len pri tých sviatočných chvíľach, keď sa nejakým zázrakom stretne celá rodina alebo aspoň dvaja milujúci ľudia. Len veľmi málokedy si pripustíme, že sme romantickí, naivní v láske a trebárs aj osamotení.

Taká Donizettiho Lucia di Lammermoor žije aj medzi nami, akurát nie je z Lammermooru, ale z Olomouca, napríklad z Třídy Míru alebo z malej dedinky v Južných Čechách, Afriky či z Manhattanu. Edgardo nemusí byť z Ravenswoodu, ale môže mať priezvisko Juráš, Novák, Staněk. Nechcem zapadnúť v zložitej analýze, či meditácii, ale napadlo ma, že či strach pred romantickou operou nie je náš vlastný strach pred tým, že i keď máme ipody, emaily, či moderné autá, sme vlastne rovnako zraniteľní, krehkí, romantickí ako jej hrdinovia. A moc sa nám nepáči dnes takými byť. Niekto má masku, iný nie, niekto dáva svoje (po)city najavo viac, niekto menej, niekto je až hystericky šialený, spitý láskou, niekto má v sebe uragán besov a démonov. Činohra si môže s javiskovým dielom voľne zahrávať a aj keď dielo dramaturgicky je slabé, jeho literárna väčšinou prozaická či jazyková kvalita žije i knižne v literatúre. Opera to šťastie nemá. Potrebuje svoje naplnenie na javisku alebo aspoň na koncertnom pódiu. Ťažko si niekto bude v autobuse čítať cestou do práce partitúru a čierne guľôčky mu budú znieť v hlave.

Niektorí režiséri našli osobitý rukopis pre rôzne typy či skladby operných diel i skladateľov. Ponnelle rehabilitoval v opulentnej forme Monteverdiho, Wilson hypersureálnym divadlom mystifikuje divákov a osobne sám im doporučuje pokojne zavrieť oči a len počúvať hudbu. Enfant-i terible nemeckého divadla preskočili belcantovú operu, podobne tak i väčšina režisérov sa jej vyhýba a len si vyzobkávajú diela, na ktorých môžu demonštrovať svoj režijný um. Prečo neveria Donizettimu? Možno Nápoj lásky či Don Pasquale majú šancu na fantazijné spracovania, ale to je tak všetko. Na Bellinim a Donizettim si vylámala zuby Mary Zimmermanová v Met a ani mág Christof Loy okrem Roberta Devereux nenašiel optimálny tvar inscenovania. Už jeho koncepcia Lucrezie Borgie škrípala. Obávam sa, že ani režisér onej Lucie di Olomouc, Martin Otava, Donizettimu neverí a libretistovi Cammaranovi už vôbec nie. Vymyslel si celú zložitú koncepciu, ktorú zaobalil do ideovej, dramaturgickej a naoko  intelektuálnej pozlátky.

„Zaujalo mě, jak je jednání všech postav determinováno politickými změnami. Všichni hrdinové jednají ve vymknuté situaci. Lucia, její bratr a všichni blízcí jsou v ohrožení, protože se změnil režim. Zemřel král William, na trůn usedla Marie Stuartovna a rod Asthonů náhle už není v oblibě. Najednou jsou z nich zločinci. Žádná z postav není charakterově jednoznačná. Všechny se v průběhu dramatu ocitají na křižovatce a hledají, kudy se vydat“, popisuje režisér základ svojej koncepcie. „Vychází to z mé koncepce, kdy jsem chtěl podtrhnout ten permanentní pocit ohrožení a možnosti likvidace rodiny Ashtonových i jejich blízkých. Na scéně jsme vytvořili něco jako vojenský tábor, opevněný val, který je původně nádvořím starého paláce. Abychom ještě zdůraznili tu všudypřítomnou ohroženost, tak jsme i dámský sbor převlékli za vojáky. V našem pojetí jsou tak na jevišti pouze dvě ženy, Lucia a její guvernantka Alisa, a kolem nich je velká spousta mužů.“

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Donizetti: Lucia di Lammermoor (MD Olomouc)

[yasr_visitor_votes postid="35615" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
8 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments