Mahlerova Devátá se Slovenskou filharmonií a Emmanuelem Villaumem

Terézia Ursínyová, 24.01.2015 23:00

Veľký zážitok s 9. symfóniou Gustava Mahlera

Slovenská filharmónia excelentne o posolstve skladateľa: „Do videnia lutna moja …“

Nezabudnuteľne si pamätám na Mahlerovu 9. symfóniu D dur v podaní Filharmonického orchestra Londýn pod taktovkou dnes už nebohého dirigenta Lorina Maazela († 2014). Bolo to na Bratislavských hudobných slávnostiach 23. 11. 2009. Kvôli rekonštrukcii bratislavskej Reduty, sídla Slovenskej filharmónie, bola vtedy Mahlerova symfónia predvedená v sále Historickej budovy Slovenského národného divadla. Veľkolepé zvuky tohto diela akoby chceli „preraziť“ zúžený priestor klasickej stavby a doznievať ešte na priestore priľahlého Hviezdoslavovho námestia. Veľký dirigent, slávny orchester, večné otázky zmyslu života a smrti.
***

Tentokrát uviedla posledné dokončené symfonické dielo Gustava Mahlera 9. symfóniu D dur Slovenská filharmónia v zrekonštruovanej, novým organom doplnenej Koncertnej sieni SF, na dvoch abonentných koncertoch (22. – 23. 1.) – pod rukami svojho šéfdirigenta Emmanuela Villaumea. (Hodnotím piatkový koncert – 23. januára). Hoci to v Redute nebýva zvykom (tunajší poslucháči sú decentnejší, než na vokálnych produkciách, kde sa postojačky tlieska „hoci čomu“), po posledných tónoch 80 minútovej 9. symfónie nastalo dlhé ticho, v ktorom doznievali dojmy z pianissimových tónov finále – avšak potom prepukol potlesk, pointovaný standing ovation. Právom a zaslúžene! Dostalo sa tak uznania filharmonikom i šéfdirigentovi, ktorý sa v poslednej dokončenej Mahlerovej symfónii stotožnil s hudbou, ktorá je jednak odrazom jeho eruptívnej povahy, jednak filozofickej, resp. muzikologickej vzdelanosti. (Štrasburský rodák Emmanuel Villaume absolvoval v Paríži štúdiá v odboroch literatúra, filozofia a muzikológia, je autorom muzikologických článkov a referátov, zaoberal sa štúdiom dramatického umenia, dokonca účinkoval vo viacerých divadelných predstaveniach). Preniknutie do podstaty Mahlerovej testamentárnej symfónie bolo teda nielen odrazom emotívnosti či momentálnej inšpirácie, ale hlboko vnútorne premysleným (ale aj precíteným) dielom dirigenta a „jeho“ filharmonikov. A tak sme zažili nezabudnuteľný koncert – možno aj najlepší z tých, ktoré Villaume ako šéfdirigent Slovenskej filharmónie (od roku 2009) uviedol so svojím orchestrom: aj keď umenie nemožno merať, vážiť či porovnávať!***

O Mahlerovej hudbe bolo napísaných nespočetné množstvo názorov. Uvediem aspoň jeden – od hudobného znalca a spisovateľa Romaina Rollanda. Roku 1905 napísal – v porovnávajúcej štúdii „Hudba francúzska a nemecká“ (po doznení Musikfestu v Štrasburgu) – okrem širšieho zamyslenia nad symfonickým dielom Mahlera i tieto myšlienky: „Nič nie je tak smrteľné pre tvorivého ducha, ako príliš veľa čítania, zvlášť ak si ho človek nevyberá sám, ale je nútený pohlcovať nadmieru potravy, ktorej väčšina nie je pre neho stráviteľná. Nadarmo si Mahler obhajuje svoju vnútornú samotu: je rušená cudzími myšlienkami, ktoré ju obliehajú zo všetkých strán a jeho kapelnícke vedomie ich neodmieta, ale pripúšťa, ba dokonca prijíma za svoje. Je horúčkovito činný a zaťažený ťažkými úlohami, pracuje bez oddychu a nemá čas snívať. Mahler bude Mahlerom až vtedy, keď zanechá úradnícke funkcie, zloží svoje partitúry, uzavrie sa do seba a bez rýchlosti bude čakať, až zas bude sám so sebou. Iba ak by už bolo neskoro… Zdá sa mi, že je neistou, ironickou, smutnou, chvejúcou sa a slabou dušou viedenského umelca, ktorý stoj čo stoj chce robiť veľkolepého wagnerovca. Pritom nikto necíti lepšie ako on pôvab ländlerov a jemných valčíkov i elegické snenie. Nikto by azda nenašiel lepšie tajomstvo dojemnej rozkošníckej melanchólie Schuberta, ktorého mi občas pripomína s niektorými prednosťami i chybami. Ale on chce byť Beethovenom alebo Wagnerom! Nemá pravdu; chýba mu ich rovnováha a herkulovská sila. Ponechávam mu úver, istý si v tom, že umelec tak veľkého sebavedomia vytvorí raz dielo, na ktoré má právo“.

Keby Mahler čakal, až bude „sám so sebou“ a odsunul „kapelnícke“ povinnosti (i keď v našom ponímaní je kapelník predsa len niečo iné, než Mahler, ktorý bol do roku 1907 riaditeľom a umeleckým šéfom Viedenskej dvorskej opery, po r. 1907 dirigentom Metropolitnej opery) do svojich 51 rokov, kedy podľahol infarktu, určite by nezanechal také obrovské dielo. Pravda, že mohol sústredene komponovať len cez prázdniny – ale i tak je jeho kompozičný odkaz výsledkom priam gigantickej práce. Svojím kompozičným odkazom Mahler zavŕšil romantické 19. storočie a súčasne naznačil smerovanie hudobnej moderne 20. storočia. Bol pevne spätý s dobou, v ktorej sa romantické sny a ideály lámali na realite prudko rastúcej industrializovanej spoločnosti.

Ak v maliarstve a architektúre zaujal koncom 19. storočia umelecký svet tvarovou a farebnou dekoratívnosťou nový štýl – secesia a jej najznámejším predstaviteľom je maliar Gustav Klimt, Gustav Mahler je považovaný za hudobné dvojča tohto umeleckého smeru. Jeho hudba je veľkorysá v hudobnej architektúre, dosahuje nevídané časové proporcie, je bohatá na efektné a melodické témy, je citovo exaltovaná, ale má v sebe aj rafinované detaily. Vyniká v nej najmä inštrumentačnú farebnosť, ktorá pripomína zlato Klimtových obrazov. Pravda, Mahler nadviazal nielen na novšie estetické prúdy svojej doby, ale bol pevne pripútaný aj k majstrom romantických piesní (Weber), inštrumentácie (Wagner) a na formy klasickej formy viedenskej symfónie (Beethoven, Schubert, Bruckner), pričom niektoré svoje symfónie obohatil aj o vokálno-symfonické znenie – tak, ako to po odznení 5. symfónie G. Mahlera postrehol a napísal aj R. Rolland. V 9. a v nedokončenej 10. symfónii Mahler opustil „vesmírne“ zvukové predstavy, ktoré demonštroval veľkým vokálno – inštrumentálnym aparátom najmä v 8. symfónii „tisícov“, no naďalej si ponechal za témy svojho hudobného a filozofického uvažovania vážne životné otázky.
***

9. symfónia D dur (1909) je spoveďou človeka, ktorý sa síce celý život tváril sebavedome („… Všetky moje diela sú anticipáciou budúceho veku“), no pritom bolestne znášal odmietavé stanovisko spoločnosti. Je to vnútorná bilancia vlastnej tvorby a postavenia v umení, pripomenutie viacerých životných prehier i rodinných tragédií (smrť staršej dcérky r. 1907), no najmä umeleckých konfliktov v prostredí meštiackej Viedne. Mahler tu prehodnotil aj vlastné ahasverovské komplexy („Som trojnásobný vyhnanec: ako Čech v Rakúsku, Rakúšan v Nemecku a Žid na celom svete.“). Nad týmito témami kraľovala jeho najväčšia otázka: hádanka neúprosnej smrti. Mahler ju posledné roky života priam osudovo cítil pre dlhodobo zlý zdravotný stav z vyčerpania, pre rodinné udalosti a nutnosť, uživiť rodinu „kapelníckym“ povolaním. R. Rolland – hoci zomrel až r. 1944 – sa už širšie nevyslovil k uzavretému dielu G. Mahlera, hoci ho ňiste pozorne sledoval aj po r. 1905. Možno neskôr prehodnotil názory o „chýbajúcej herkulovskej sile“ Mahlerovej hudby. Ťažko totiž vyjadriť pojem Herkula v hudbe. V plnom zmysle tohto pojmu možno hovoriť azda iba o Beethovenovi. Mahler bol nesmierne citlivým seizmografom rozpoltenej doby, ktorá stratila jas Mozarta, pátos a formovú symfonickú precíznosť Beethovena či nekonečné rozvíjanie utkvelej wagnerovskej témy… Jeho hudba je viac menej kladenie jednej témy k druhej, množstvo hudobných obrazov, v ktorých sa prelína éterická jemnosť so sarkazmom, ländlerovsky jednoduchá tanečnosť s nečakanou iróniou, zverenou flautám i ďalším plechovým nástrojom, vzápätí detsky prostá melódia s berliozovsky vypätými inštrumentálnymi sabatmi, v ktorých znejú tympany a ostatné orchestrálne sekcie vo vybičovanej zvukovosti, alebo nadpozemská vesmírna hudba podporená harfou, no zverená zvlášť husliam, violám, violončelám, alebo mäkkým drevám, zamyslenia, ktoré ústia do otázok o nevyhnutnej smrti a zmierenia s odchodmi, z toho (aj z toho) plynúca tonálna menlivosť. To všetko Mahler nasýtil hudobným secesným „zlatom“ v úžasne pestrej inštrumentácie. Na jednu z posledných strán partitúry 9. symfónie napísal v predtuche smrti: „Do videnia, lutna moja…“
***Dve pomalé časti štvorčasťovej Mahlerovej Deviatej ohraničujú 2. časť – v „tempe pokojného ländleru, niečoho nemotorného až drsného“ a 3. časť – „vo forme ronda, v burlesknom štýle – quasi výsmechu či vzdoru“. Ale ani Úvodné Andante comodo – trvajúce pol hodinu – sa nevyhne typickým kontrastom, ktoré sú živou pôdou celej symfonickej stavby Mahlera. Napätie, očakávanie, exploatácie zvukových vĺn, grandiózo s bicími a dychmi sa strieda s tíšinami, do ktorých znejú zvony. A nad tým sa vznáša akoby echo ländlerovej nálady. Elegické husľové sólo je korunkou tohto prekrásneho hudobného orchestrálneho prúdu 1. časti. Druhá časť s „nemotorným“ a drsným ländlerom je však celkovo svieža, radostná hudba. Napriek všetkému je v nej dostatok elegancie – ale aj vybičovanej zvukovej orgiastiky. Žiaden nástroj a skupina u Mahlera v symfónii nezaháľa – každá je dôležitá – a v podaní Slovenskej filharmónie v ten večer znela ako vyladený kolektív. Filigránsky záver druhej časti s pianissimovým efektom bol nečakaný – napriek búrkam stredu. Aj 3. Rondo prekvapilo. Úporným bojom o osud, cieľ, vzdorom voči osudu a smrti, s karikatúrami, ktoré ponechal skladateľ dychovým nástrojom a ironicky vyznievajúcej flaute i gradáciou v čarodejníckom sabate. Krásna, velebná téma 4. časti, v zdržanlivom Adagiu, vyznela ako maximálne introvertná hudba, no plnozvučná, so všetkými orchestrálnymi farbami a zdvihmi, ktoré kládli „do nebies“ otázky o bytí ľudskej existencie. Vrúcnosť a spev violončelovej a violovej sekcie sa s následným husľovým sólom vyrovnali s osudom. No u Mahlera sú viacnásobné závery, vzopnutia, grandiózne vrcholy, pokiaľ sa duch hudobného génia celkom nepoddá osudu v nehmotnom stíšení. Posledný tón prekročil predpis piana pianissima… Bol priam nehmotný – hodený do vesmíru.

Čo povedať na záver?
Slovenská filharmónia hrala vynikajúco, inšpirovaná a inšpirujúca, jednotná, bez akejkoľvek poznateľnej technickej alebo výrazovej chyby, vedená rukami dirigenta, ktorý aj bez typickej paličky, iba rukami a výrazu plným pohybom doviedol svoj orchester k odpovedi na to, prečo sme tu, kam kráčame a aký je osud človek.Hodnotenie autorky recenzie: 100%