Mahlerovci, Blomstedt a Andsnes v Bratislavě

Mládežnícky orchester Gustava Mahlera, teleso, ktoré pred desaťročiami založil a viedol charizmatický líder Claudio Abbado, vystúpil v bratislavskej Redute naposledy v roku 2004. Mladí inštrumentalisti z celej Európy sa vtedy, tesne pred veľkonočnými sviatkami, uviedli pred naším publikom pod vedením fenomenálneho talianskeho maestra kongeniálnou kreáciou Mahlerovej Deviatej symfónie. Sugestívna interpretácia spojená v záverečnej časti s magickou hrou osvetlenia koncertnej siene ostala poslucháčom nadlho v pamäti. Tohoročné veľkonočné turné Mahlerovcov (tentokrát s drvivou prevahou dám a, žiaľ, bez slovenskej účasti) smerovalo od portugalského Lisabonu cez metropoly západnej Európy, Bratislavu, Záhreb a Birmingham až po záverečné vystúpenie koncom marca vo francúzskom Aix-en-Provence.
Na bratislavskom koncerte sa orchester predstavil pod dirigentskou taktovkou švédskeho umelca Herberta Blomstedta, bývalého dlhoročného šéfa drážďanskej Staatskapelle. Na programe bola dvojica ťažiskových diel Ludwiga van Beethovena – Štvrtý klavírny koncert G dur, op. 58 a Siedma symfónia A dur, op. 92. Hviezdou večera sa celkom prirodzene stal svetoznámy nórsky umelec Leif Ove Andsnes, klavirista mimoriadnych kvalít, brilantný sólista a zároveň vyhľadávaný komorný hráč, ktorý svoju vysokú interpretačnú úroveň pravidelne potvrdzuje účinkovaním na prestížnych svetových koncertných pódiách a hosťovaním s vrcholnými orchestrami. Jeho poňatie Beethovenovej hudby však bolo odlišné od prevažnej väčšiny interpretových generačných súputníkov. Kto očakával dynamického, mladícky eruptívneho Beethovena s výbušnými akcentmi a útočnou nástrojovou artikuláciou, musel sa už po niekoľkých úvodných taktoch preladiť na konzervatívnejšiu strunu. Andsnes v spolupráci s dirigentom volil rozvážne, o poznanie pomalšie tempá, citlivo modeloval hudobné frázy, no celkovo voči orchestru pôsobil trochu poddimenzovane. Siedmu symfóniu, ktorá zaznela po prestávke, si orchester viditeľne užíval, odohral ju s chuťou a s obdivuhodným osobnostným nasadením. Úsporné gestá osemdesiatšesťročného Blomstedta, doyena súčasnej dirigentskej scény, viedli motivovaných mladých hudobníkov k nadšenému výkonu, kde verva a snaha o silovú, hoci technicky bravúrnu hru, často potlačila viacvrstvovú symfonickú štruktúru diela veľkého viedenského majstra a pri ktorej ustúpili do úzadia časté rozdielne ponímanie dynamiky a frázovania. Búrlivo aplaudujúce publikum pripravilo hráčom nadšené ovácie. Za svoj entuziazmus a poctivý profesionálny výkon si ich nesporne zaslúžili. Hoci, ruku na srdce, zázrak, ktorý s Mahlerovcami pri minulých produkciách dosiahol Claudio Abbado, to pripomínalo len vzdialene.