Makedonská opera

Macedónska opera
Za operou cestou necestou (9)

Bohužiaľ jeho charakter zmenilo veľké zemetrasenie v roku 1963, po ktorom zostalo mesto v ruinách. Obnova nešla tak hladko vzhľadom na veľké finančné problémy Macedónska. Preto investície v rádovo stovkách miliónov eur, keď minimálne mzda sa pohybuje na úrovni 200 eur, pôsobia minimálne provokačne. Do krajiny však pomaly vstupuje turistický ruch a mesto má napriek svojím problémom čo ponúknuť. Ak mu dáte šancu je bránou do macedónskych tradícií, ktoré pretrvávajú stáročia.

Zakonzervované tradície
Hudobné štýly sa v Macedónsku vyvíjali pod silným vplyvom byzantskej kultúry. Žiaci Klimenta a Nauma Ochridských, priami nasledovatelia Cyrila a Metoda, sa zasadzovali o hudobnú gramotnosť. Okrem šírenia liturgie pravoslávnej cirkvi hlásali aj byzantskú liturgickú hudbu. K ich najvýznamnejším nástupcom patril reformátor pravoslávneho spevu John Koukouzelis, ktorý bol okrem toho aj vynálezcom niekoľkých notačných systémov. Na vidieku sa medzitým šírili ľudové piesne poznačené pestrým etnickým zložením Macedónska. Až do 19. storočia zostala liturgická a ľudová hudba jedinou hudobnou aktivitou v krajine, pričom tá umelá sa sem dostávala skrz umelecký spolok založený v mestečku Veles. Treba poznamenať, že až do dodnes má mnoho skladateľov silnú tendenciu siahať po folklórnych inšpiráciách. Prvým moderným skladateľom pôsobiacim na území dnešného Macedónska bol Bulhar Atanas Badev, po ktorom sa zachovalo iba jedno dielo Liturgia pre zmiešaný zbor.

Približne v prvej polovici dvadsiateho storočia sa začal hudobný život dynamicky vyvíjať, jedným z míľnikov bolo vybudovanie hudobnej školy Mokranjac Music School v Skopje, ktorá sa stala základom pre ďalšie vzdelávanie. Na toto čakali milovníci a mecenáši opery. Konečne mali vytvorené zázemie a ich snaha bola zavŕšená uvedením opery Cavalleria rusticana od Pietra Mascagniho a následným vytvorením vlastnej asociácie. Aj vďaka tomu sa Macedónsko dostalo do stredobodu pozornosti ostatných balkánskych krajín a umelci z Belehradu, Nového Sadu, Sofie, ale aj Kyjeva či Leningradu sem začali chodiť koncertovať a pravidelnejšie vystupovať. Publikum očakávalo ďalšie operné predstavenia, neuspokojilo sa iba s úryvkami a áriami, ktoré boli dovtedy len súčasťou mnohých koncertov. Konečne nastal čas na sformovanie síl a vytvorenie stálej domácej opernej scény bolo už iba otázkou času, nie priority. Medzitým začala v Macedónsku pôsobiť silná generácia domácich skladateľov ako napríklad Petre Bogdanov-Kočko či Trajko Prokopiev.

Okrem Skopje bolo ďalším veľkým kultúrnym centrom Štip, najväčšie mesto západnej časti Macedónska, kde učiteľ hudby ruského pôvodu Sergia Mihajlov viedol veľký štyridsaťčlenný súbor a zasadil sa o uvedenie opier La traviata, Carmen, Faust i operiet Die Geisha britského skladateľa Sidney Jonesa a Hervého Mam’zelle Nitouche. Hlavnú úlohu vo väčšine z nich hrala Blagorodna Burova, jedna z prvých veľkých operných speváčok v Macedónsku. Netradičným spôsobom sa postavili k spracovaniu operných diel v Bitole, kde napriek absencii dostatočného množstva hudobníkov sa uvedeniu veľkých opier nevzdali, namiesto toho zahrali z nich iba jednu časť, prvé dejstvo alebo ich spracovali do koncertnej podoby.

Prvou profesionálnou divadelnou inštitúciou v Macedónsku bolo Národné divadlo v Skopje, ktoré otvorilo svoje brány 3. apríla 1945. Za jeho zrodom stála pätica Todor Skalovski (dirigent), Stefan Gajdov, Zivko Firfov, Trajko Prokopiev a Peter Bogdanov (zbormajster), ako aj Zväz hudobníkov RM a s jeho existenciou úzko súvisia i divadelné súbory zo Skopje, Štip a Bitoly. Prvá sezóna vyvrcholila uvedením opery La traviata, ktorá sa stala dôležitým pilierom repertoáru Národného divadla až do dnešných dní. Je zaujímavé, že choreografia Gjorgi Makedonského sa dodnes v tomto predstavení používa a neprešla nejakými výraznými zmenami. Začiatku Národného divadla boli skromné, no personál podieľajúci sa i na ďalšom hudobnom živote v Skopje to robil s vášňou a s vnútorným presvedčením. K tým najhorlivejším patril Todor Skalovski, ktorý sa podieľal na vybudovaní mnohých inštitúcií, pri ktorých si vypomohol bohatými skúsenosťami zo svojich zahraničných ciest (riadil konzervatórium v Salzburgu i v Belehrade).

Bol nielen prvým námestníkom macedónskeho rozhlasu, ale aj zakladateľom, šéfdirigentom a riaditeľom Macedónskej opery a založil medzinárodné festivaly Ohrid Summer a Medzinárodný zborový festival v Tetove. Okrem toho sa stihol venovať ešte aj umeleckej činnosti ako skladateľ mnohých scénických a vokálno-inštrumentálnych kompozícií. V nich využíval početné ľudové motívy a modálne systémy. Takmer všetky sú poznačené národným motívom a on sa tým nikdy ani netajil: „Ako malé dieťa som zažil silnú asimiláciu a novodobé zotročenie Macedónska. Moja matka mi spievala hrdinské piesne a patriotizmus mi navždy uviazol v mojom vedomí a emóciách.” Od folklóru by sa nemalo utekať, zostáva stále dôležitým základom našej národnej a kultúrnej existencie a macedónskej identity. Je aj autorom macedónskej hymny napísanej na ľudovú pieseň Nádej chorého klame.

Macedónske opery
Vzhľadom na finančnú náročnosť neexistuje príliš mnoho macedónskych opier. Omnoho ľahšie je totiž prebrať už vytvorené diela, ako zadať objednávku. Napriek tomu sú ich opery zaujímavé nielen tým, že vlastne vytvárajú križovatku medzi západným a východným svetom a adaptovaním orientálnych prvkov do talianskych, nemeckých či francúzskych vplyvov, ale aj tematikou, cez ktorú môžeme spoznať macedónske dejiny. Za úplne prvú macedónsku operu sa považuje dielo Goce Kirila Makedonského pojednávajúce o revolucionárovi Gotse Delchev, zakladateľovi macedónskeho národného hnutia, ktorý sa zasadzoval o odtrhnutie Macedónska, pričom sa neštítil i teroristických aktivít. Išlo o kontroverznú tému, takto vnímanú hlavne za hranicami Macedónska a Bulharska, kde Delcheva velebili ako národného hrdinu, pre zvyšok vtedajšej Juhoslávie a hlavne pre súdruhov zo Sovietskeho zväzu však predstavoval nebezpečný precedens.

Kiril Makedonski sa sám považoval za veľkého vlastenca, preto aj témy jeho ďalších opier Cár Samuil, Ilinden a Goce čerpajú z nacionalistických námetov. Hlavnú úlohu v nich stvárnil vynikajúci bulharský basista Boris Hristov, ktorý chcel zasahovať aj do libreta, keď navrhoval, aby sa dej Cára Samuila odohrával v Ríme a nie v Bulharsku. Medzi oboma krajinami panovala rivalita i v umení a dodnes nie je tak úplne vyriešená. A hoci je dnes Kiril vnímaný ako národný skladateľ, počas svojho života bol chudobný, nedocenený a svoje operné diela musel písať v neistých podmienkach. O jeho genialite kolovali najrozličnejšie fámy, často sa zakladajúce na pravde, jednou z nich bola, že nepotreboval komponovať pri nástroji, často ťahal nápady z vlastnej hlavy a spoliehal sa iba na svoj vnútorný sluch. Ani socialistická vláda mu príliš nepomáhala, skôr ho trpela a to len vďaka jeho vynaliezavosti, kvôli čomu na neho žiarlili kolegovia, ktorí ho preto neprijali do Zväzu skladateľov. Až po smrti sa mu dostalo uznania a jeho rodine zadosťučinenie.

Ktože to spieval národné diela?
Výnimočným hlasom disponovala jedna z prvých sólistov a spoluzakladateľov Macedónskej opery a baletu Fanka Ikonomova, ktorú si publikum pamätá cez jej ohromujúci soprán. Debutovala v Národnom divadle v Skopje, v opere Komedianti ako Nedda. Za svoju kariéru stvárnila viac ako tridsať postáv, môžeme spomenúť napríklad Micaelu (Carmen), Paminu (Čarovná flauta), Blondu (Únos zo serailu), v niekoľkých dielach macedónskych a juhoslovanských autorov, ale najviac sa preslávila účinkovaním v opere La bohème.

Rovnako i ďalšia z prvých sólistiek Vaska Bidzhova-Gajdova hrala množstvo postáv hlavne z talianskeho repertoáru. Začínala v rôznych zboroch, kde zbormajstri okamžite odhalili jej talent a v dobrom ju nútili, aby ďalej študovala a rozvíjala svoj krásny hlas. Avšak ona bola skromná, nevidela sa na veľkom javisku, ale za školskou katedrou, v učiteľskom povolaní. Našťastie sa nechala presvedčiť a neskôr jej bolo umožnené študovať operný spev vo Viedni. Pri skúškach bola odborná komisia tak očarená, že ju presviedčali, aby zostala vo Viedni, keď povedali, že má brilantný hlas určený pre veľké scény. O jej hlase sa napísalo toho veľa, prirovnávali ho ku čistému krištáľu, ktorý dosahoval fenomenálnu výšku, nedosiahnuteľný sen mnohých koloratúrnych sopranistiek. Úlohy Kráľovnej noci v Čarovnej flaute, Gildy v Rigoletto, Rosiny v Barbierovi sevillskom a Lucii v Lucia z Lammermooru patrili k tým najznámejším. Z novšej generácie musíme spomenúť Anu Durlovskú, ktorá bola prvou macedónskou opernou interpretkou, ktorej sa podarilo vystupovať v prestížnej newyorskej Metropolitnej opere. Tento úspech nebol náhodný, ale je výsledkom precízneho macedónskeho hudobného vzdelávacieho programu. Ana má veľkú šancu pokračovať v stopách slávnych balkánskych hlasov, zvlášť keď sa teraz začína svet zaujímať o dosiaľ neobjavený trh. Treba už len dúfať, že budú vznikať objednávky na ďalšie diela, čím sa opäť oživí aktivita domácich skladateľov.

Čas pokračovať
Speváci tak budú mať možnosť prejaviť sa vo svojom prirodzenom prostredí, pri témach ktoré sú im blízko i emočne. Po rozpade Juhoslávie na to nebol čas, chuť ani peniaze. Desať rokov sa nič nedialo, to bol čas, ktorý uplynul od uvedenia poslednej macedónskej opery Lidija of Macedonia od skladateľa Rista Avramovského, až vlani mala konečne premiéru opera Dračia nevesta (Zmejovata něvesta), na ktorej pracoval Stojan Stojkov. Pri tomto veľkom projekte vychádzajúcom z ľudových a rozprávkových motívov bolo neisté, či sa ho nakoniec podarí dokončiť, keďže neúnavný hľadač nových zvukov, ako nazývajú macedónske média Stojkova, trpí už dlhé roky zlým zdravotným stavom. Nakoniec sa to podarilo, opera mala úspešnú premiéru v Národnom divadle v Skopje a Stojkov sa týmto dielom asi rozlúčil so svojou kariérou, čo možno naznačujú aj jeho slová, ktoré smeroval po premiére divákom: „V tomto príbehu som spoznal kľúčový okamih môjho života, mojej mladosti a mojej lásky.“

www.mob.mk