Měsíc (nejen) v Barceloně (2)

  1. 1
  2. 2

Opera v Barcelone
Pri pohľade na budúcu sezónu Gran Teatro Liceo sa dá konštatovať, že jeho repertoár bude pomerne konzervatívny. Z dvanástich premiér štyri budú patriť trom autorom predverdiovského belcanta, uvedú sa po dve opery Verdiho a Wagnera, jedna Mozartova a Bizetova opera, kým modernu budú predstavovať „klasici“ dvadsiateho storočia Straussova Arabella a Poulencov Ľudský hlas. To oveľa progresívnejšie formujú tentoraz repertoár vo francúzskom Toulouse, kde popri Maškarnom bále, Turandot a Tristanovi pripravia dve opery Brittena, Castora et Polluxa od Rameaua, Prokofjevove Zásnuby v kláštore, Mittererovu Masakru napísanú v roku 2003 a detskú Servainovu operu Gombíkova vojna z roku 1996.

V metropole Katalánska medzi marcovým uvedením Tosky a júnovým naštudovaním Dallapiccolovho Väzňa spojeného s Pucciniho Sestrou Angelikou som  si mohol pozrieť poslednú reprízu Korsakovovej opery Povesť o neviditeľnom meste Kiteži a prvú reprízu Wagnerovej Valkýry.Opery Rimského-Korsakova  sa donedávna mimo Ruska považovali za výrazne  menej atraktívne ako diela jeho kolegov z Mocnej hŕstky – Musorgského a Borodina. Bolo to predovšetkým pre ich jednoznačnú zviazanosť s ruskou históriou a rozprávkovou tradíciou Rusi, pre ich skôr epickú než dramatickú hudobnú reč  a uprednostňovanie orchestrálnej faktúry pred vokálnymi partami, ktoré obsahujú  efektné árie (Končak, Končakovna, Igor, Borisova korunovácia či smrť). Toto všetko platí aj o predposlednej Korsakovovej opere Povesť o neviditeľnom meste Kiteži (premierovanej v roku 1907), v ktorej sa síce tak ako v každej opere hovorí o láske, no namiesto ľúbostných duetov v nej nájdeme skôr filozofické meditácie, ktoré sú zmesou  panteistických tradícií a pravoslávia, mýtu a historickej reality v procese formovania sa svojbytnosti ruského národa (a od devätnásteho storočia aj svojbytnosti ruskej opernej hudby).Príbeh z čias tatárskych nájazdov získal vďaka skladateľovi a jeho libretistovi Vladimirovi Nikolajovi Belskému, ale aj vďaka režisérovi barcelonskej inscenácie mimoriadne  aktuálne morálno-filozofické dimenzie. Ak sa niekomu môže zdať, že jednoduchý príbeh opery  sa rozvíja príliš pomaly (s prestávkami  predstavenie trvá štyri hodiny), možno práve to ju robí dnes pre náročnejšieho diváka, presýteného na skratkovitosťou a unáhlenosťou (ktorú tak krásne „zvozila“ slovenská filozofka Etela Farkašová v eseji o pomalosti) takou atraktívnou. Veď potreba zamyslieť sa nad vlastným životom a jeho zmyslom v dnešnom  svete bez oporných hodnôt nikdy nebola taká silná.

To zrejme pochopil aj režisér Dmitri Tcherniakov (tiež autor scény a spolutvorca kostýmov), keď presunul  filozofické vyznenie  z idealistickej kresťanskej platformy na rovinu všeľudsky humanistickú. Teda nijaké reálne stretnutie hlavnej postavy Fevronie so svojím milým v nebeskom raji, kde namiesto nárekov a bolesti ich čaká len nekonečné šťastie, ale namiesto toho len sen zomierajúcej vyjadrujúci jej hlbokú vieru v Božiu spravodlivosť, ktorej odrazom je aj pozemská príroda. Kým pre prvé dejstvo režisér pripravil idylickú scénu a rozohral priam naturalistické výjavy (podfarbené skvelou inštrumentáciou evokujúcou jednotu sveta prírody a jej ľudských i zvieracích obyvateľov), v druhom dejstve z námestia Malej Kiteži urobil hlučnú krčmu, v ďalšom dejstve  námestie Veľkej Kiteži premenil na útulok pre vojnových utečencov. Tatárske vojsko s kalašnikovmi predstavil ako hordy najrôznejších dnešných násilníkov všetkých kontinentov, národov i rás. V týchto dejstvách sa  staré cirkevné rituály miešali s antiiluzívnymi výjavmi .Napríklad predstaviteľ kniežaťa Jurija sám ostentatívne vypol javiskové svetlá, aby umožnil prechod do nasledujúceho obrazu. Dobre boli aranžované zborové scény a vrcholný zážitok predstavoval záver inscenácie, v ktorom  po výjave v „nebeskej Kiteži“ na proscéniu zostalo ležať mŕtve telo hlavnej protagonistky.Korzakovova hudba je inštrumentálne prepracovaná, no zároveň smeruje k jednoduchosti a opiera sa pritom tak o religiózne ako ľudové inšpirácie. Spev je iba doplnkom hudobnej výpovede a posúvateľom deja, čo niektorí považujú za vplyv Wagnera. Josep Pons ako dirigent Symfonického orchestra Teatra Liceo sa správne pohyboval medzi askézou pri  vystihovaní hudobných detailov a medzi monumentalitou slávnostných alebo dramatických miest partitúry. Z presily ruských sólistov (len knieža Jurij bol stvárnený Ericom Halfvarsonom) popri viac herecky než spevácky zdatných predstaviteľoch Fervonie a Grišku (Svetlana Ignatovich a Dmitry Golovnin) zaujali v troch menších úlohách basisti Akexander Tsymbalyuk, Vladimír Ognovenko a Gennadi Bezzubenkov, pričom všetci traja už vystupovali v Met.Trocha matnejšia vyšla (herecky i spevácky) postava kniežaťa Vsevoloda v podaní tenoristu Maxima Aksenova.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na