Sedlák kavalír a Komedianti v Košicích

Sedliacka česť a Komedianti v Košiciach
Sezóna v zrkadle kritických reflexií 

Pred štrnástimi rokmi prišiel riaditeľ Štátneho divadla v Košiciach Peter Himič s unikátnym nápadom ako prilákať do východoslovenskej metropoly čo najširšie spektrum kritikov a publicistov. Už vo svojej druhej sezóne pôsobenia na čele inštitúcie usporiadal Divadelnú prehliadku inscenácií. Na časovo skoncentrovanej ploche predostrel výsledky práce troch súborov, ktoré po každom predstavení podrobil hodnotiacemu rozboru. Myšlienka sa ujala a tak dodnes v prvom júnovom týždni sedia za jedným stolom vedenie divadla, interpreti a kritici. Postrehy a odborné reflexie, ktoré sa do médií bežne dostávajú s časovým posunom, v rámci košickej prehliadky sú vyslovené bezprostredne a s možnosťou obojstranných reakcií. Z očí do očí. Lepší príklad čestného a férového prístupu si nemožno predstaviť.

Končiaca sa divadelná sezóna 2013/2014 priniesla v košickom Štátnom divadle tri operné inscenácie, zastrešené dramaturgickou tézou „divadla v divadle“. Dva tituly (Námesačná od Vincenza Belliniho a Ariadna na Naxe od Richarda Straussa) mali ambíciu rozšíriť – bez kalkulácie s „kasovým“ efektom – obzor diváka a zdvihnúť súboru latku kritérií. Prostredníctvom odlišných, no interpretačne mimoriadne náročných partitúr. Po nich sa natískala potreba otvoriť cieľovú návštevnícku obec širšie a ponúknuť diela o niečo populárnejšieho razenia. Stalo sa tak v polovici mája uvedením dvojice veristických jednoaktoviek, Sedliackej cti Pietra Mascagniho a Komediantov Ruggera Leoncavalla. Ich štvrté predstavenie sa stalo súčasťou Divadelnej prehliadky inscenácií sezóny 2013/2014.Po hudobnej stránke dvojtitul pripravil mladý bratislavský dirigent Peter Valentovič, vizuálna zložka bola v rukách českej dvojice, tvorenej režisérom Michaelom Tarantom a scénografkou (plus kostýmovou výtvarníčkou) Danou Hávovou. Rukopis Petra Valentoviča sa formuje práve na košickej opernej pôde, keďže po etape pôsobenia v zahraničí sa do Slovenského národného divadla dostával dosiaľ v pozícii „druhého“ dirigenta. V tamojšom Štátnom divadle bola Sedliacka česť a Komedianti Valentovičovou treťou samostatnou prácou (po lanskom Rigolettovi a Námesačnej zo začiatku aktuálnej sezóny) a zároveň prvým zreteľným potvrdením jeho prínosu pre súbor. Orchester pod Valentovičovým vedením nadväzuje na kvalitatívny vzostup, odštartovaný šéfdirigentskou etapou Paola Gatta. Zohľadňujúc personálne možnosti, vyplývajúce z obmedzenej finančnej motivácie kolektívnych telies (čo je všeobecne bôľom podhodnotených súborov mimo centra), cítiť z orchestrálnej jamy entuziazmus hráčov a zároveň disciplínu. Bolo by kontraproduktívne hľadať drobné prehrešky, keď navštívené predstavenie ako celok malo ťah, teleso znelo vo farbe šťavnato, v dynamike pestro a štýlovo hodnoverne. Peter Valentovič nie je typom extrovertného hudobníka, opájajúceho sa extrémami v tempách. Volí ich uváženejšie, no v kreovaní výrazových oblúkov a zákutí partitúr dostatočne kontrastne. Obe diela v jeho naštudovaní mali plastickú dramatickú klenbu a najmä účinnú gradáciu. Veľkým pozitívom mladého dirigenta je jeho empatia voči spevákom. Má nielen „čitateľné“ ruky, ale tiež dokáže dýchať so sólistami a vedno s nimi pointovať legatové frázy, držať koruny vo výškach, vie ohľaduplne určovať dynamickú hladinu orchestra. Zbormajster Lukáš Kozubík tiež musí „variť“ z toho, čo má k dispozícii. Jeho speváci aj pri obmedzenom počte dokážu interpretovať part s nadšením a vložiť doňho maximum disponibilných síl. Navyše, v herectve spĺňajú požiadavky režiséra.Pozvanie Michaela Taranta do veristických dvojičiek bolo vcelku pochopiteľné a opodstatnené. Na druhej strane je mi ľúto, že v košickej opere sa pomerne jednostranne obracia pozornosť na české inscenačné tímy a nehľadajú sa skryté možnosti v rámci slovenského potenciálu. Nemusia to byť len diplomovaní operní režiséri, veď dnes už vo svete nik túto profesiu nekategorizuje. Ambície Michaela Taranta sú celkom jednoznačne zamerané na diváka, na snahu upútať jeho pozornosť maximálnou mierou javiskovej ilúzie. Nie je žiadnym experimentátorom, vykladačom partitúr nad rámec ich primárneho posolstva, v ničom neriskuje, nepredkladá inscenačné rébusy. To mu napokon nemožno zazlievať, pokora voči predlohám je čoraz vzácnejšou devízou. Koniec koncov, aj verizmus útočí na emócie adresáta priamočiaro.

Parketou na možnú polemiku s Tarantom, je miera ilustratívnosti jeho divadelnej poetiky a túžba presycovať javisko akciami. Pôsobí to na jednej strane vizuálne bombasticky, na druhej voľba prostriedkov občas zaváňa anachronizmom. Ani on neodolal pomerne často videnej snahe prepojiť obe diela, odohrávajúce sa v rôznych talianskych lokalitách, spoločným motívom. U Taranta to boli dva mostíky ponad orchestrálnu jamu a „presadenie“ postavy Santuzze do okrajových častí Komediantov. Síce naoko pôsobivý krok, no vcelku zbytočný, lebo obe opery sú odlišnými príbehmi so svojimi vlastnými, autonómnymi životmi. Dnes sa vo svete čoraz častejšie stretávame s rozdeľovaním dvojičiek a kombináciou každej z nich s úplne iným titulom.