Dvojicu abonentných koncertov 16. a 17. apríla 2026 (recenzia sa viaže k druhému z nich) predniesla Slovenská filharmónia pod taktovkou absolventa Konzervatória v Žiline a JAMU v Brne Ondreja Olosa. V živote dirigenta je vek krátko po štyridsiatke azda tým optimálnym, keď od fázy prieniku do palety hudobnej histórie i súčasnosti, ako aj osobnostného cizelovania preferencií, dokáže nájsť svoje ťažiskové miesta. Umelecká prax Ondreja Olosa má rozptyl medzi operou, symfonickou tvorbou a komornou sférou, čo len potvrdzuje, že patrí do kategórie nevyhranených, štýlovo i žánrovo mnohostranne podkutých umelcov.
V dramaturgii ostatného abonentného koncertu boli zastúpení dvaja skladatelia 20. storočia, vlastne rovesníci, Ján Cikker a William Walton. Dielo tretieho, Sergeja Rachmaninova, sa zrodilo – zhodou okolností podobne ako v prípade prvých dvoch – až v 40. rokoch minulého storočia. Je však medzi nimi viacero podstatných rozdielov. V prípade Jána Cikkera a jeho skladby Selanka, hudba k baletu, op. 23 ide o plod tridsiatnika, Banskobystričana, ovplyvneného Slovenským národným povstaním. Toto dielo, o ktoré ho (podľa životopisnej knihy Michala Palovčíka) požiadalo Slovenské národné divadlo ako „hudbu k nejakej hre“ a nikdy ho neuviedlo, prináša opačnú náladu. Vzniklo napochytro, malo mať baletný charakter, no veľký Cikkerov talent sa pretavil do kombinácie idylickej so živou tanečnou atmosférou, aby v pestrej inštrumentácii využil farebnosť orchestra, dal možnosť sólovým husliam a na dvoch miestach vokalíze sopránového hlasu.
Ondrej Olos približne desaťminútové dielo, ktoré vzniklo dávno pred skladateľovou opernou prvotinou Jurom Jánošíkom, vystaval v kontrastných dynamických hladinách, s pátosom i odľahčením, s kvapkou melanchólie i vzrušujúcej rytmiky. Soprán Natalie Zorenko, členky Slovenského filharmonického zboru, sa z balkónovej lóže voľne niesol sálou ako „anjelský“ hlas.
S dielom britského skladateľa Williama Waltona sa na našich koncertných pódiách nestretáme často. O to šokujúcejšie zapôsobil jeho Koncert pre husle a orchester, dielo s extrémne náročným sólovým partom, ale aj nevyhnutnosťou vypracovania bohatého orchestrálneho zvuku. Ťažko si predstaviť ideálnejšieho protagonistu (lebo dielo skutočne stojí a padá na huslistovi), akým je Milan Paľa. Hoci má široký repertoár, jeho jedinečnou výsadou je, že sa prednostne venuje buď novým, alebo neobohraným opusom. Ak si vybral, v súzvuku s dramaturgiou a dirigentom, práve Williama Waltona, bol si vedomý, že ho čaká „súboj“ s polhodinovým súvislým (okrem kratučkých predelov medzi troma vetami) zdolávaním najkritickejších nástrah, aké skladateľ vie naordinovať sólistovi.
Milan Paľa je technicky bravúrne vybavený, nerobí mu najmenší problém tvoriť tóny v každej polohe, v každej dynamickej hladine (fascinujúce pianissimá), exaktne dodržiavať rytmus, vrátane extrémne rýchlych temp, zatajovať dych poslucháča kontrastmi. Jeho husle raz zneli zvukomalebne, inokedy „plakali“, tešili sa, pohrávali sa s najozdobnejšími virtuóznymi kaskádami, keď mi nevdojak napadla analógia s koloratúrami vokálnych partov. Napokon, druhá veta Presto capriccioso alla napolitana, k tejto estetike priam nabáda. Energia popri technickej bravúre a osobnostného vyžarovania by nestačili, keby nemal rovnocenného partnera v dirigentovi. Ondrej Olos sa doslova zaskvel ovládaním orchestra a vyžarujúcou inšpiráciou, kontrolou nad súladom, kompaktnosťou a dynamickou pestrosťou zvuku celého aparátu. Bol to už šéfdirigentský výkon.
Cez pauzu som mal pocit, že po elektrizujúcom Waltonovom Husľovom koncerte už strhujúcejšie číslo nepríde. A tak sa aj stalo. Nie však vinou dirigenta. Sergej Rachmaninov skomponoval Symfonické tance, op. 45 počas amerického exilu na sklonku svojej kariéry. Ako som už naznačil, všetky tri skladby večera pochádzajúce zo 40. rokov minulého storočia, poukazujú na vtedajšiu priam bezhraničnú kompozičnú pestrosť a voľnosť. Len okrajovo spomeniem iných autorov z daného obdobia (Berg – Schönberg, Debussy – Ravel, Bartók – Janáček, nehovoriac o ruských skladateľoch), ktorí posunuli vývoj hudby míľovými krokmi.
Sergej Rachmaninov v Symfonických tancoch preukázal svoju inštrumentačnú a melodickú invenčnosť, pričom akokoľvek chceme v nich vnímať progresívnejšie trendy danej doby, stále nad nimi vysoko prevládajú ruské romantické korene z 19. storočia. Tri časti majú pritom svojbytný charakter, nástrojovou kombináciou dokladajú umelcovu schopnosť reflektovať rozdielne nálady, prechádzať lyrický vláčnymi, kantabilnými úsekmi a vstupovať do dramatických sfér. Ondrej Olos vystaval skladbu s citom pre lyriku a melodickosť línií, s detailne a emotívne vymodelovanými mäkkými sláčikmi a vrstvil dynamiku tak, aby dramatické finále prinieslo nielen vonkajší efekt, ale aj obsahový zmysel. Ten vyplýval z Rachmaninovej motivácie zaoberať sa liturgickými témami. Na adresu dirigenta by som vyzdvihol inšpirujúcu silu jeho gest a celkové nasadenie, vďaka ktorému prebudil orchester k veľmi dobrému výkonu.
Post scriptum: Piatkový koncert uzavrelo úprimné gesto orchestra i publika, venované odchodu do dôchodku dlhoročného koncertného majstra skupiny violončiel a predtým člena Moyzesovho kvarteta, Jána Slávika. Potlesky zo strany kolegov i divákov dali dôstojnú bodku za večerom, ktorý najmä vďaka Waltonovi s Paľom a Olosom by som zaradil k najvydarenejším z tých, ktoré som v aktuálnej sezóne navštívil.
Cikker / Walton / Rachmaninov
17. apríla 2026, 19:00 hodin
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, Bratislava
Program
Jám Cikker: Selanka, hudba k baletu, op. 23
William Walton: Koncert pre husle a orchester
Sergej Rachmaninov: Symfonické tance, op. 45
Účinkujú
Milan Paľa – husle
Natalia Zorenko – soprán
Ondrej Olos – dirigent
Slovenská filharmónia
