Moravský podzim: Polský víkend

  1. 1
  2. 2

Zjavnou dramaturgickou inšpiráciou tohtoročného Moravského podzimu sú výročia. Nemožno sa potom čudovať, že poľskej hudbe a jej veľkej trojici sa venoval samostatný víkend. Osemdesiat rokov uplynulo od narodenia dvoch jej predstaviteľov. Jeden z nich, Henryk Mikołaj Górecki, si dokonca od dramaturgie vyslúžil samostatný koncert pozostávajúci výhradne z jeho diel. V sobotu 2. novembra sme si teda mohli užiť mimo jeho najpreslávenejšiu symfóniu aj tak zvanou Muzyku staropolsku op. 24. Táto pozoruhodná kompozícia s netypickou inštrumentáciou balansuje medzi troma plochami, ktoré sa zo začiatku striedajú v akýchsi priamych nadväznostiach. Štyri ostré a prierazné fanfárovité trúbky s rovnakým počtom trombónov, z ktorých pravidelne echo efektom vystupuje vágny klaster tichých a jemných sláčikov. Fanfáry občas nahradené extatickými aleatorickými lesnými rohmi. Všetko postavené na aditívnom princípe slákov a naopak diminuovanom procese plechových nástrojov. Ku koncu sa plochy začínajú kombinovať a tak jednotlivé zložky dostávajú v rámci skladby nový kontext. Až to všetko rozoznie do stredovekého organa Benedicamus Domino, ktorý bol spolu s piesňou Jużsięzmierzka (Už sa stmieva) predlohou.

Na takto priezračnej forme s atypickou inštrumentáciou a schopnosťou vynikajúco variovať dokázal Górecki vystavať naozaj pôsobivú a svojbytnú kompozíciu. Jedna vec je dielo na papieri a druhá jeho prevedenie. V tomto prípade sa dramaturgia držala Poliakov zubami nechtami a tak ponúkla mimo poľských skladateľov a poľského jedla aj poľských interpretov. Tento krok treba oceniť ako veľmi chytrý a prezieravý. Vzhľadom na poľskú hudbu, ktorá v sebe vždy nesie niečo z utrpenia tohto národa, je jasné, že práve Poliaci ju dokážu najlepšie vystihnúť v jej esencii. Tak tomu bolo aj v tento večer. Národný symfonický orchester Poľského rozhlasu v Katoviciach, s mestom s ktorým je Górecki spätý v študentských začiatkoch na konzervatóriu a kde taktiež aj značnú časť života tvoril a následne púť ukončil, podal vynikajúci výkon. Plechy boli dostatočne prierazné avšak nie ukričané a sláčiky sa držali na uzde, čo si táto skladba vyžaduje. Samozrejme všetko pod precíznym drobnohľadom z dirigentského pultu Tadeusza Strugału. Ten mimo skvelého výrazového naštudovania a dynamickej práce s orchestrom zaujal aj svojím vysoko úsporným gestom a veľmi obmedzeným pohybom tela. Všetko však fungovalo tak ako malo a hneď bolo jasné, kto to má všetko pod palcom (skoro by sa dalo povedať, že mu bohato stačil iba ten). Istú chvíľu som bol dosť naštvaný na výraz hráčov orchestra. Nesprávne som si vyložil ich kamenné tváre ako prejav znechutenia. Chyba je úplne jasná. Zabudol som nato, že sa jedná o poľský orchester, a že Poliaci si naozaj cenia a vysoko vážia svojich hlavných skladateľských predstaviteľov 20. storočia. Potom mi už bolo jasné, že išlo o profesionálny prístup, kde sa nezabúda ani na výraz, ktorý môže dôstojnosti skladieb iba pridať. V tomto prípade to bolo rozhodne na mieste.

Po krátkej prestávke diváci opäť zaplnili približne dve tretiny dolného sektoru javiska (balkóny boli pre istotu zatvorené čo hodnotím kladne voči vystupujúcim). Prišlo na rad dielo, ktoré jeho autora po  premiére roku 1977 preslávilo po celom svete. V tom čase hudobný svet plný už nielen hudobných zvukov, poznamenaný výbojmi 50. a 60. rokov, proste niečo takéto neočakával. Kompozícia postavená z modálneho materiálu a predsa svieža, predsa zaujímavo vystavaná, že si zaslúži pozornosť. Dôkaz o tom, že žiaden prvok nie je ohraný, ohraný je len jeho spôsob využitia v kontexte prvkov ostatných. Skladbu samotnú nemá zmysel z kompozičného hľadiska nejako rozoberať a tak sa presuňme hneď k jej interpretácii. Tak ako aj v prvej polovici večera tak aj tu podal opäť bravúrny výkon orchester spolu s dirigentom.

Pridala sa k nim sólistka sopranistka Ewa Vesin, ku ktorej výkonu mám isté subjektívne pripomienky. Je pravda, že spev, ak sa nachádza v diele, je vždy výraznou zložkou a teda akoby už sám o sebe podvedome pre poslucháča vystupuje dopredu a je dominantný. Ak si však zoberiem na vedomie tento fakt, je zjavné, že jeho následné expresívne stvárnenie nepotrebuje byť prehnané, silene sa drať pred všetko ostatné a aj tak dokáže bez problémov vyniknúť. Preto mi pri tak krásnej avšak veľmi jemnej a podmanivej kompozícii ako je Symfónia č.3, tak zvaná Symfónia piesní žalostných, vadil v niektorých miestach prejav sólistky. Jednak neboli na mieste prehnané gestá a pohyby sprevádzajúce jej spevácky výkon. Jedná sa však o vizuálny aspekt, ktorý sa dá bez problémov pod vplyvom omamnosti sršiacej z diela odpustiť. Omnoho viac mi vadili vysoké ukričané vyššie polohy v istých momentoch a pritom tá istá sólistka ukázala počas večera, že vie ubrať a tak je škoda, že koncentráciu neudržala po celý čas. Taktiež mi vadilo až prehnané vibrato. To je samozrejme na mieste, avšak viem si ho predstaviť ako iba jemnú ozdobu na konci rovných držaných tónov, nie ako sirénu. A pritom aj v tomto ukázala tá istá sólistka počas toho istého večera, že jej vonkoncom nerobí problém položiť rovný tón. Jedná sa však o čisto moje osobné uchopenie materiálu a možno, že opäť raz táto mladá Poľka vystihla podstatu diela omnoho esenciálnejšie a že sa mýlim. Ťažko povedať. Po výraznom potlesku, ktorý bol v tomto prípade na mieste, sa ukončil prvý z večerov Poľského víkendu a musím povedať, že pre mňa to bol zatiaľ najvyváženejší a najpútavejší koncert v rámci festivalu. Program velmi vydatného Polského víkendu nabídl v rámci slavných festivalových výročí i nyní jedno z nejslovutnějších jmen hudební literatury dvacátého století Krzysztofa Pendereckého. Výročí jeho osmdesátých narozenin rozeznívá tento rok sály napříč celým hudebním světem a v rámci Moravského podzimu byly nadto výborně uvedena jeho díla v obou festivalových dnech.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Pocta Henryku Góreckému (Moravský podzim 2013)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Vaše hodnocení - Apollon Musagète Quartett (Moravský podzim 2013)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář