Na Kareninu je třeba jet vlakem

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Na Kareninu treba ísť vlakom

Keď sa povie Anna Karenina, väčšina populácie sa chytí za hlavu pri predstave povinného čítania  deviatich set stranového románu Leva Nikolajeviča Tolstého, alebo pri pomyslení na niekdajšie takmer štyroch a pol hodinové činoherné predstavenie v Slovenskom národnom divadle (réžia: Roman Polák, premiéra – 2009, derniéra – 2012), prípadne na filmové spracovania, ktoré niektorí diváci buď odignorujú a niektorých dokonca nudia. A hoci možno tieto skutočnosti o dĺžke trvania zdanlivo čitateľov a divákov odstrašujú, pre tvorcov i divadelníkov je to materiál na zgustnutie si. Silná téma, na svoje obdobie s kurióznym vývojom a hraničným koncom, je vskutku bežný príbeh, ktorý sa môže stať každému z nás. Nie je to len o manželskej zrade ženy, je to „materiál“ o súvislostiach s tým spojených. Pohľad spoločnosti i jednotlivca, odsúdenie i pochopenie, konvencia a jej porušenie, vzbura i utrpenie, rôzne uhly pohľadu na príčiny nevery, prežívanie manželky, emočné polohy manžela i milenca, či blízkeho okolia. Klasický trojuhoľník, ktorý má niekoľko variant, ako by mohol dopadnúť od závislosti psychického spracovania zúčastnených postáv, tu však dopadne najtragickejšie ako sa len dá.

Zaľúbená a neverná Anna neznesie tlak spoločnosti, tlak lásky, tlak manžela i milenca zároveň, tlak straty syna i tlak nového zrodu, tlak paralelného šťastia i utrpenia. Anna Karenina (podobne ako aj iné postavy – jej manžel Alexej Karenin a milenec Vronský) sú kumuláciou rozporuplných, vzájomne protichodných emočných pochodov. To isté šťastie z novonadobudnutého, čistého a vášnivého zaľúbenia jej spôsobuje rovnakým dielom utrpenie z nemožnosti jeho absolútneho naplnenia, z výčitiek svedomia voči manželovi a synovi, z pochybovania o sebe v kontexte „slušnej“ konvenčnej spoločnosti buržoázneho Ruska. Vskutku je jedno, kde sa dej odohráva, ide skôr o vnútorné pochopenie  seba samého, o proces sebapoznania a emočného i psychického rastu, o dilemy, otázky, úvahy, rozpory a o schopnosť vyrovnania sa s danou situáciou.

Anna je žena s morálnymi hodnotami, je to i láskyplná matka a v mimomanželskom zväzku nehľadá romantický úlet, ale jedinú osudovú lásku, do ktorej sa ženie s čistou úprimnosťou, strmhlav, bez ostychu, s presvedčením, túžbou, odvahou a neskrývanou vášňou. Hoci jej utrpenie v zmietaní sa morálky, vlastnej túžby a v konvencii spoločnosti je profilované najvýraznejšie, nie je jediná, ktorá tu trpí. Alexej Karenin má predsa hneď  niekoľko dôvodov na emočné výkyvy. Je tu zradené ego muža, ktorý je navyše  zosmiešnený verejne pred sokom aj spoločnosťou, je tu ale aj pretrvávajúca láska manžela k Anne a ich synovi, je to opustený muž aj obeť, je to právom nahnevaný a zúrivý muž, ale aj človek dôstojný, zásadový a schopný nielen odpustenia, ale aj akceptácie dieťaťa svojej manželky, ktoré porodí z lásky s Vronským. Anna je zúfalá a trpiaca, ale Anna aj vrúcne a bezhlavo miluje, len nedokáže nájsť adekvátnejšie východisko zo situácie ako cez smrť. Avšak Alexej je v konečnom dôsledku komplexnejšie a kompletnejšie zacyklený muž vo svojich vnútorných emóciách, ktorý ostáva nažive so všetkou tou zmarenou láskou, zášťou, smútkom a bezmocnosťou. A napokon Vronský – hlavný dôvod tragédie, stojaci kdesi „medzi“ v tomto zápase o priazeň, tak trochu pozorovateľ a vyčkávač, ako sa situácia vyvŕbi. Má lásku Anny, ale nemá jej morálku, má rozkoš Anny, ale nemá jej istotu. Aj keď Vronského a Annu ovláda silný cit (napokon má ho v sebe aj Alexej), v konečnom dôsledku tu nikto nemá šancu byť šťastný. Je konanie Anny tak nepochopiteľné? Je spôsob riešenia situácie len psychickým zlyhaním vyčerpanej ženy, ktorá nemôže mať niekoho , koho ľúbi, svojou láskou zraňuje toho, kto ľúbi ju, ktorá svojou manželskou zradou prichádza o dieťa, kredit v spoločnosti a napokon i o dôvod jej utrpenia?!

Prečo si kladiem otázky a prečo popisujem to, čo je notoricky známe? Pretože toto všetko v baletnej Anne Karenine Kirilla Simonova v Štátnom divadle Košice je, pretože toto všetko sa mu podarilo cez pohyb na scéne dramaticky, pravdivo a nekompromisne zhmotniť.

Románový príbeh Anny Kareniny je nadčasovo fascinujúci práve preto, že „rieši“ vzťahy, ktoré sa lokalitou, zemepisným určením a časovým zadefinovaním neobmedzujú. Vtedy, či teraz, tu, či tam sú až podozrivo a nebezpečne aktuálne. V baletnom prevedení Kirilla Simonova však netreba pátrať po autenticite románu v postavách a detailoch. Niečo ubral, niečo pridal, ale rozhodne pre pohyb a výraz vyselektoval veľmi nástojčivo to podstatné – konflikt jednotlivca a spoločnosti, boj s konvenciou i so sebou samým, psychologické konania postáv, ich vzájomné vzťahy  a emočné prejavy. Tento silný „bonusový balík“ naaplikoval do vnútorných sfér tanečníkov tak, že z ich pohybu vytryskol ako gejzír. Pohybový slovník vychádzajúci z klasiky, ale posunutý do súčasnosti je v jeho choreografickej predstave skladbou výsostne náročných tanečných skladieb, krokových variácii, plasticity tiel, pohybovej pamäte, protichodných gestických motívov, vysokého tempa, razantnej dynamiky, sérii plynule prechádzajúcich duet s množstvom dvíhaných figúr. Tento náročný pohybový komplex je korunovaný výrazom vychádzajúcim z emócie a provokujúcej hudby. Hudba Rodiona Ščedrina, ktorú Simonov v balete použil, je podľa neho (a rozhodne má pravdu) silná a dramatická. Ako sám tvrdí : „… je to európska hudba, hoci bola napísaná za sovietskych čias a špeciálne pre Maju Pliseckú,“ od jej manžela s vyjadrením jej vlastných emócii a reakcií na rôzne situácie.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hodnocení

Vaše hodnocení - Ščedrin: Anna Karenina (ŠD Košice)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na