Smrt v Benátkách v košickém baletu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Keď všetko má svoj čas

Celý život je o prioritách a (v tom lepšom prípade) o voľbe. Záleží na tom, či si vôbec vybrať vieme a v akom čase. V istom období sa dokážeme koncentrovať na prácu a kariéru v domnení, že neexistuje nič dôležitejšie. Neskôr zistíme, že práca bez rodiny vie byť tak trochu stereotyp, ešte neskôr, že bez zdravia vlastne nie je nič a napokon, že v konečnom dôsledku najviac záleží na láske. K niekomu, k niečomu, k čomukoľvek a komukoľvek. Niekto to zistí skôr, niekto na sklonku svojho života (bárs by) a niekto možno nikdy.

Starnúci nemecký spisovateľ Gustav von Aschenbach zahrabaný celý život v tvorivej a dôslednej práci, kariérnych poctách a spoločenskom uznaní, vedúci usporiadaný rodinný život, o členov ktorého v dôsledku choroby príde, sa rozhodne v smútku, prázdnote, zúfalstve a osamelosti odcestovať do hotela na benátske Lido. Tam ho nadchne doposiaľ nepoznaný cit – náklonnosť ku krásnemu poľskému chlapcovi Tadziovi. A hoci Benátky zachváti cholera, spisovateľ odmieta opustiť miesto a zomiera vo chvíli, keď poľská rodina z Lida odchádza, s pohľadom upretým na Tadzia hrajúceho sa na pláži.

Snáď najznámejšou inšpiráciou pre umelecké stvárnenie novely Thomasa Manna Smrť v Benátkach možno považovať film talianskeho režiséra Luchina Viscontiho z roku 1971. Kombinácia blízkeho a nevyhnutného vzťahu k smrti a hlbokého poznania inšpirovali aj tvorcov košickej inscenácie. A hoci je novela vystavaná ako súčasná, priznáva mytologické odkazy. Režisér, choreograf a spoluautor libreta Ondrej Šoth tvrdí : „Inscenácia je o túžbe, hľadaní, láske i sklamaní, nádeji a ideáloch, ale aj o starobe.“ Príbeh starnúceho spisovateľa, ktorý na konci života búra všetko konvenčné, spoznáva svoje pravé túžby a pocity je na jednej strane možno trochu bizarný aj smutný, zároveň však provokatívny a krásny. A hoci ide o neskoro objavený homosexuálny rozmer, nie je to zrovna výsostný problém homosexuality, o ktorý sa dielo opiera. Novela, aj tanečné divadlo sa koncentruje na skutočnosť o možnosti spoznávania a hľadania samých seba do konca života, na nové prekvapivé pocity, ktoré nám môže odhaliť a priniesť, na hlboko skryté túžby, o ktorých možno ani nevieme, alebo nemáme odvahu ich priznať.Môj prvý dotyk s Thomasom Mannom bol kuriózny. Vedomá si toho, že na gymnáziu nikoho zvlášť v učebných osnovách neohuroval, lebo mu vlastne v tom období aj málokto mohol rozumieť, som si nejako intuitívne vybrala na prednes pasáž z jedného z jeho diel. Dve strany textu v nemeckom jazyku som sa učila naspamäť asi pol dňa a hoci to bola ťažká „klada“ (a toto teraz píšem zámerne) nevedela som prísť na to, prečo ma ten proces drvenia tak masochisticky baví. Spomenula som si na tento školský zážitok až na košickom predstavení, keď som pochopila, že Ondrej Šoth túto kladu zrejme tiež intuitívne, naložil nielen na seba, ale (a to doslova) aj na svojich tanečníkov.

Tanečná Smrť v Benátkach je akýmsi skúsenostným tvorivým zúročením všetkého, čo nám Šoth doposiaľ už ukázal (z významového i vizuálneho hľadiska), všetko poznané posunul do inej roviny a vyprofiloval to, čo je napokon pre divadlo najdôležitejšie (a aj to najťažšie) – emóciu. Po jeho rebéliách a tanečných výkrikoch konca osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, kde sa hádzali stoličky, strhávali drapérie, liezlo sa po zábradliach, behalo po obnaženej scéne, vyťahovali sa základné farby (čierna, biela, červená) a všade vždy bola smrť, prešiel do pokojnejšieho obdobia, kde mi zrazu jeho už známa „terapia šokom“ akosi začala chýbať. V súčasnosti, akoby choreograf vyabstrahoval z celej svojej kariéry všetko to objavné (aj overené), skombinoval dravé s pokojným, vyvážil tieto dve extrémne veličiny a vytvoril dielo, kde sa snúbi vskutku všetko v symbiotickej primeranej miere. Ostali stoličky, aj drapérie, aj farebné symboly, rýchlosť sa spomalila a priznal sa „kríž“ ako osud, životná ťarcha, ktorú si vlečieme na pleciach, poznanie, ktoré je objavné, túžba, ktorá vie byť neuveriteľne silná, ale aj tá tvrdá skúsenostná krása, ktorá občas ( a niekedy pričasto) bolí. Spisovateľovi Aschenbachovi Šoth rozumie tak, ako rozumel aj svojim témam na začiatku svojej kariéry. Nebudem snáď nezdvorilá, ak spomeniem, že je to aj cez prizmu zrelého veku a prirodzeného uvedomenia si už odlišných životných skúseností a priorít. Z pohľadu tempa predstavenia, možno povedať, že je to jeho „najpomalejšie“ dielo, ktoré doposiaľ vytvoril, ale postavené tak, že nemá šancu nudiť. Správne pochopil, že emócia potrebuje čas. V tomto smere si dovolím tvrdiť, že je možné nájsť jedinú podobnosť s Viscontiho filmovým spracovaním, ktoré je založené na dlhých, vizuálne atraktívnych záberoch, vyžadujúcich si trpezlivosť diváka. Šoth akoby si od Viscontiho „požičal“ čas, ale nepredĺžil ho na hranicu trpezlivosti diváka. Každý pohyb, gesto, každý vizuálny moment je dôkladne premyslený do takej miery, že sa vnímateľ mimovoľne pozastaví pri skutočnosti, že ten čas vlastne potrebuje a že Šoth mu ho dal.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hodnocení

Vaše hodnocení - Šoth: Smrť v Benátkach (ŠD Košice)

[yasr_visitor_votes postid="94802" size="small"]

Mohlo by vás zajímat